Rodičia sú často nešťastní, keď sledujú správanie svojich detí. Niekedy sú ich zistenia reálne, ale niekedy ich zlý pocit pramení z toho, že majú nereálne očakávania alebo zbytočné pochybnosti. V jednej z relácií Českého rozhlasu sa práve touto problematikou zaoberali vývojová psychologička Lenka Lacinová a pedagogička Petra Škrdlíková, ktorá sa zaoberá správaním hyperaktívnym detí.
Odborníčky získali v praxi rôzne skúsenosti s výchovou detí. Rodičia si niekedy podľa nich svoje chyby vo výchove uvedomujú, inokedy nie. Každé dieťa je iné, a preto ku každému dieťaťu musíme pristupovať špecifickým spôsobom. Existujú však určité zásady, ktoré platia všeobecne a dajú sa uplatniť vo výchove takmer každého dieťaťa. Aby dokázali rodičia správne vychovávať, musia si uvedomiť, čo ich vo výchove brzdí a berie im energiu.
Odborníci tvrdia, že rodičov pri výchove svojich detí brzdia nasledujúce skutočnosti:
1. Keď majú rodičia nereálne očakávania a predstavy
Nemôžeme napríklad očakávať že štvororočné dieťa vydrží kresliť 90 minút, keď je reálne v tomto veku schopné túto činnosť vykonávať 20 minút. Na tomto príklade jasne vidíme, že niektorí rodičia majú nereálne očakávania. K takýmto situáciám dochádza preto, lebo rodičia presne nevedia, čo môžu v určitom veku od dieťaťa očakávať alebo majú vysoko nastavené kritériá pri výchove dieťaťa. „Takéto vysoké ciele si dávajú často rodičia, ktorí boli veľmi prísne vychovávaní,“ upozorňuje Lenka Lacinová.
2. Keď dieťa necíti, že ho rodičia milujú
Často svoje deti milujeme, ale ony to necítia a netušia. Mnoho rodičov automaticky predpokladá, že ich dieťa vie, že ho rodičia milujú. No dieťa to vôbec nemusí vnímať, lebo môže mať inú potrebu kontaktu. O tejto problematike sa môžete dočítať aj v knihe 5 jazykov lásky pre deti, ktorej autormi sú Gary Chapman a Ross Campbell. Jazyk lásky rodiča môže byť úplne iný ako jazyk lásky dieťaťa. To prináša zranenia a nedorozumenia. Dobré je objaviť primárny jazyk lásky dieťaťa a naučiť sa sa mu efektívne vyjadriť vašu lásku. Dieťa tak nadobudne istotu, že ho milujete a prejaví sa to na jeho postoji a správaní. Akými jazykmi lásky teda môžeme hovoriť so svojimi deťmi?
• fyzickým dotykom,
• slovami uistenia,
• pozornosťou,
• darmi,
• skutkami služby.
Lenka Lacinová odporúča rodičom, že skôr, ako chcú ísť za odborníkom riešiť nevhodné správanie svojho dieťaťa, mali by sa dostatočne zamyslieť nad tým, či je ich dieťa dostatočne milované a či mu dostatočne dávajú najavo svoju lásku. Nie je totiž úplne automatické, že deti vnímajú lásku svojich rodičov.
3. Keď dieťa cíti lásku, ale nemá nastavené žiadne hranice
„Ďalšia dôležitá vec, ,ktorú je potrebné si uvedomiť je tá, že dieťa, ktoré sa prejavuje napríklad hyperaktívne alebo nepokojne, môže byť milované, lásku vníma, ale aj napriek tomu mu to nestačí. Hyperaktívne môže byť aj preto, lebo nemá stanovené žiadne hranice, ktoré veľmi potrebuje, aby sa mohlo vo svete orientovať,“ upozorňuje Lenka Lacinová. Každé dieťa totiž potrebuje vedieť, čo je dobré a čo je zlé a tam, kde nie sú nastavené hranice, dieťa sa cíti zmätene. Je to ako pohyb bez mapy niekde v priestore, v ktorom môžeme ísť kdekoľvek. Dieťa potrebuje vedieť, čo je zlé a čo dobré. Bez toho je to preň matúce.
Deti bez hraníc sú ako na moste bez zábradlia.
- Petra Škrdlíková
Pedagogička Petra Škrdlíková pripomína, že si všimla, že je to veľmi rozšírený súčasný výchovný trend, ktorým sa rodičia snažia podporovať individualitu dieťaťa. Tento typ rodičov má pocit, že stanovením hraníc by stresovali svoje dieťa. Niektorí rodičia sú dokonca presvedčení, že dieťa je prirodzene dobré a vie, čo je pre jeho život správne a že rodičia ho len nesmú kaziť. Lenka Lacinová však jednoznačne odporúča rodičom: „Mnoho empirických výskumov ukázalo, že na to, aby sa deti cítili dobre, netrpeli depresiou a neboli agresívne, je dôležitá láska a stredná miera kontroly.“ Stredná miera kontroly predstavuje nastavenie hraníc, ktoré síce nie sú úplne prísne a chladné, teda tá prísna kasárenská výchova, ale existujúce pravidlá, ktoré súvisia s vekom a schopnosťami dieťaťa, ktoré rodič presne a jasne vysvetlí a vyžaduje ich dodržiavanie. Skúsenosti s rodičmi sú však také, že keď majú pred sebou úlohu stanoviť svojmu dieťaťu nejaké hranice, majú z toho doslova traumu. „Tá hranica im robí až tak zle, že kvôli tomuto svojmu pocitu dieťa nezastavia aj keď by to veľmi potrebovalo. Inokedy sa zase chcú vyhnúť konfliktu“ o svojich zážitkoch s rodičmi povedala Petra Škrdlíková.
„Pružná hranica výchovy rozhodne neznamená, že raz platí to a potom zase ono. Znamená reflexiu vývoja potomka.“ - Lenka Lacinová
4. Keď rodičia dieťa telesne trestajú
Lenka Lacinová a Petra Škrdlíková upozornili tiež na to, že telesné tresty nemajú žiadny účinok a neprinášajú nič dobré. Efekt, ktorý prinesú je len ten, že dieťa sa na chvíľu zarazí, ale výchovný efekt to nemá žiadny. Preruší sa väzba medzi rodičom a dieťaťom. Ak sa dieťa zľakne, zastrašíte ho, lebo ste silnejší, ale nedocielite tým nič pozitívne. Občas sa môže stať, že človek sa prestane kontrolovať a dá dieťaťu na zadok. Možno sa to mnohým rodičom občas stane. V takejto situácii je potrebné sa o tom porozprávať. Nie je nič zlé na tom, keď rodič povie: „Praskli mi nervy ani ja nie som dokonalá matka. Môže sa to stať aj pokojnejším ľuďom, ako som ja. Ospravedlňujem sa.“ Keď je dieťa napríklad v puberte, malo by vedieť pochopiť, že došlo ku krajnej situácii a že to nie je bežný spôsob, ktorým sa riešia konflikty. Pri starších deťoch by sa mali rodičia vyhýbať zbytočným výčitkám, nemali by sa ľutovať a nemali by pred deťmi ukazovať svoju slabosť, pretože hlavne deti v puberte často testujú trpezlivosť svojich rodičov a v rodičoch tak narastá napätie. V rodinách, kde sú presne stanovené hranice, k telesným trestom dochádza menej.
5. Keď rodičia nerešpektujú, či už je dieťa zrelé na niektoré činnosti
Každý rodič túži po tom, aby dieťa napĺňalo určité kritériá. Rodič si vie presne predstaviť, kedy má dieťa sedieť, chodiť, rozprávať. Kladie na dieťa stále nové a nové nároky. Každé dieťa dozrieva svojím vlastným tempom, ale rodičia od neho často vyžadujú presne to, čo je napísané v nejakej knihe. Napríklad má dieťa tri roky a rodičia si pomyslia, že dajú dieťa do škôlky. Ale niektoré trojročné deti na to vôbec nie sú zrelé. Dostávajú sa do stresu a do situácií, ktoré sú pre ne náročné. Niektoré deti sa práve z tohto dôvodu stávajú hyperaktívnymi. Rodičia často neberú do úvahy ani tú skutočnosť, že dieťa sa narodilo predčasne. A toto je ďalší dôvod, prečo pribúda množstvo nepokojných, niekedy až hyperaktívnych detí. „Okrem týchto dôvodov hyperaktivita vzniká aj preto, lebo niektorí rodičia svoje deti vychovávajú takým spôsobom, že ich privádzajú dlhú dobu k nepokoju, ktorý môže vyústiť až do hyperaktivity,“ upozorňuje Lenka Lacinová.
„Keď je dieťa hyperaktívne vo výchove pomáha predovšetkým rozumná zlatá stredná cesta, ale s tým, že rodičia praktizujú určité špecifiká,“upozorňuje Petra Škrdlíková. Niektoré deti môžu mať problémy v motorickej oblasti, niektoré môžu mať špecifické poruchy učenia, a preto sa veľa vecí musí riešiť individuálne a je potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Je potrebné kompenzovať potiaže, ktoré dieťa má a je potrebné bedieť o oblasti, v ktorej má problémy. Pri ADHD je potrebné si uvedomiť, že je veľký mýtus tvrdenie, že vekom dieťa dozrie. To nie je pravda. Toto dieťa bude mať vždy problémy so sústredením a impulzivitou. „ Dieťaťu s ADHD sa však dá vždy určitým spôsobom pomôcť, ale tieto problémy je potrebné riešiť s odborníkmi,“ tvrdí Petra Škrdlíková.
Rodičia si musia predovšetkým denne uvedomovať, že každé dieťa je špecifické, každé má iné potreby a inú povahu. Základ výchovy spočíva v tom, že dokážu vycítiť skutočné potreby dieťaťa, vnímajú ho také, aké je a prispôsobujú výchovu jeho aktuálným potrebám.
Prečítajte si tiež:
Čo odrádza rodičov od stanovenia hraníc pri výchove?
Na čo sú nám pri deťoch hranice?
Ako stanoviť hranice deťom v predškolskom veku?
Prečo má zdravá rodina pravidlá?
