Spôsob, akým jednáme s dieťaťom, keď je rozrušené, významne ovplyvňuje, ako sa vyvinie jeho mozog a taktiež, akým je človekom teraz a akým človekom sa stane v budúcnosti.
- Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová
Stanovením hraníc rodičia pomáhajú deťom rozvíjať hornú časť mozgu, ktorá deťom umožňuje, aby sa ovládali a regulovali svoje správanie, pomáha pri ich rozhodovaní a vedie ich aj k regulácii emócií. Keď sa dieťa napríklad zahanbí pocíti výčitky alebo si iným spôsobom uvedomí, že prekročilo hranice, je to dobrý signál, že horná časť mozgu sa vyvíja správne. Podľa niektorých vedcov vymedzovanie hraníc, ktoré vzbudzuje zdravý pocit zahnabenia, vytvára vnútornú orientáciu, na základe ktorej bude pokračovať aj budúci vývoj správania dieťaťa. Znamená to, že dieťa začína získavať svedomie či vnútorný hlas a zároveň začína chápať význam morálky a sebaovládania. Postupom času, ako mu rodičia opakovane pomáhajú rozpoznávať chvíle, keď potrebuje pribrzdiť, sa jeho správanie začne meniť. Je to viac ako len ponaučenie, že niektoré správanie je zlé alebo že sa rodičom nepáči, čo dieťa urobilo, takže by to už v budúcnosti nemao robiť, lebo bude mať ďalšie problémy. Toto dieťa sa neučí len pravidlá, ale v jeho vnútri sa odohráva oveľa viac. Mení sa mozog a nervová sústava sa zapája tak, aby mozgu napovedala, čo je správne a tým modifikuje budúce správanie dieťaťa. Nové zážitky zapájajú nové spoje medzi neurónmi a zmeny v mozgových obvodoch zásadne a pozitívne menia spôsob, akým dieťa vstupuje do interakcie s okolím. Rodičia tomuto procesu napomáhajú tak, že dieťa láskavo a empaticky učia, aké správanie je prijateľné a ktoré nie. Preto je dôležité, aby sme pri výchove vymedzovali hranice a aby si deti osvojovali, že NIE znamená naozaj nie. Dôležité je to hlavne v ranom období detstva, keď začínajú fungovať regulačné mozgové obvody. Keď deťom pomáhame pochopiť pravidlá a hranice v rôznych situácicách, pomáhame im tak budovať svedomie. Pre milujúceho rodičia to občas býva ťažké. Chceme, aby deti boli šťastné a sme rádi, keď dostanú to, po čom túžia. Zároveň však vieme, ako sa príjemná situácia môže zvrtnúť, keď si nepresadia svoje. Ale ak svoje deti máme naozaj radi a chceme pre ne len to najlepšie, musíme dokázať zniesť aj napätie a nepríjemné pocity, ktoré sa môžu objaviť pri vymedzovaní hraníc. Určite chceme deťom čo najčastejšie hovoriť áno, ale niekedy je povedať NIE to najlepšie, čo pre deti môžeme urobiť. Dôležité je však uvedomiť si aj to, že NIE by sme nemali hovoriť príliš často. Netreba ho hovoriť, keď to nie je úplne nutné. „Nechaj tú loptu tak! Nebehaj!Nekrič!“ Nemusíme tieto slová hovoriť za každú cenu. Omnoho účinnejšie než otvorené NIE, je ÁNO s podmienkou. „ Áno, môžeš si zakopať s loptou, ale neskôr. Pôjdeme si von pobehať, ale až zajtra.“ Inými slovami povedané, nejde o to, aby sme deťom zo zásady hovorili NIE, ide o to, aby sme ich učili rozpoznávať hranice, aby v prípade potreby vedeli ony samy, kedy majú pribrzdiť. Tiež je dôležité si uvedomiť, že ak vymedzovanie hraníc alebo NIE je povedané so zlosťou či s negatívnymi poznámkami, ktorými na dieťa rodič útočí, môže sa zdravé zahanbenie, pomocou ktorého sa dieťa iba učí ovládať svoje správanie, premeniť na komplikovanejšie škodlivé zahanbenie a poníženie. Škodlivé zahanbenie a poníženie môže pretrvávať celé detstvo až do dospelosti. Rodičia sa môžu týchto negatívnych dôsledkov škodlivého zahanbenia vyvarovať, keď sa naučia budovať potrebné návyky, vďaka ktorým deti nebudú ponižovať. Ide predovšetkým o to, že pokojná, nenásilná výchova deti nabáda k tomu, aby sa pozerali do svojho vnútra, zvažovali aj pocity druhých a robili rozhodnutia, ktoré síce bývajú aj obtiažne. Pokojná, nenásilná výchova umožňuje deťom uplatňovať emocionálne a sociálne schopnosti. Keď chceme láskavo vymedziť hranice, deti usmerňujeme s vedomím, že ich mozog sa mení, je zmeniteľný a komlexný, pomáhame im budovať nervové spoje, ktoré zlepšujú schopnosť vzťahov, sebaovládanie, empatiu, súcit, morálku a omnoho viac. Dieťa má zo seba dobrý pocit a zároveň sa učí meniť svoje správanie. Pre rodičov z toho pylnie záver: kedykoľvek deti hnevajú, dávajú nám príležitosť, aby sme im lepšie porozumeli a lepšie ich pochopili a pomohli im v tom, pri čom pomoc potrebujú. Deti chcú zlým správaním naznačiť, na čom ešte potrebujú pracovať a čo si potrebujú nacvičiť.
Ak trojročné dievčatko potiahne svojho kamaráta za vlasy, pretože ako prvý dostal cukríky, v skutočnosti vám chce povedať, že sa potrebuje naučiť čakať až na ňu príde poradie.
Ak sedemročný chlapec začne odvrávať a svojim rodičom povie, že sú protivní, keď mu poviete, že už hra s kamarátmi skončila a už musí ísť domov, v skutočnosti vám chce povedať, že si potrebuje vybudovať schopnosť dobrého ovládania a vedel prežiť aj sklamanie, keď všetko nefunguje iba podľa jeho predstáv.
Ani jeden rodič sa neteší z toho, keď sa jeho dieťa nevhodne správa. Každému občas povolia nervy a nikto sa zámerne neteší na chvíľu, keď bude musieť podľa určitých zámerných krokov postupovať pri výchove k vhodnému správaniu. Keď si však uvedomíte, že chvíle hnevania nemusia byť len nepríjemnými zážitkami, ktoré sa musia nejako prežiť, ale v skutočnosti sa jedná o príležitosti k poznaniu a rastu, môžete tieto situácie využiť na budovanie mozgu dieťaťa a v tej chvíli si zároveň uvedomíte, že robíte niečo zmysluplné a významné.
ZDROJ: Daniel J. Siegel a Tina Payneová-Brysonová: Klidná výchova k disciplíně
