Ako stanoviť hranice deťom v predškolskom veku?

Ak dieťa nemá hranice, v kontakte s dospelými je to často práve ono, ktoré udáva čo, ako a kedy sa bude diať.
Ak dieťa nemá hranice, v kontakte s dospelými je to často práve ono, ktoré udáva čo, ako a kedy sa bude diať. / Foto: Big Stock

Stanovenie a presadzovanie hraníc u malých detí je náročné.  Človek sa však rodí a žije v určitom prostredí, ktoré ho obklopuje, predstavuje nevyhnutné podmienky na jeho existenciu, ponúka mu zdroje k uspokojeniu potrieb, a tak sa stáva jeho súčasťou. Každé dieťa má predpoklady aktívne sa adaptovať do spoločenského prostredia, kde získava ľudskosť, ktorá nie je vrodená, ale musí sa ju  učiť a osvojovať si špecificky ľudské kvality a spôsoby reagovania na konkrétne podmienky.

Hranice nám umožňujú orientovať sa vo svete a rozhodovať sa, či sa budeme správať podľa pravidiel a budeme si tak nažívať v mieri, alebo sa rozhodneme hranicu prekročiť a tým sa vystavíme riziku niesť zodpovednosť za vzniknutý konflikt. Je to určenie zlomového bodu, či už v čase, priestore, alebo v správaní.

 

Kto potrebuje hranice a prečo?

Hranice potrebuje každý. Dospelý človek ich má vybudované výchovou a na základe vlastnej skúsenosti. Dieťa je ešte len v procese budovania hraníc. Hranice mu určuje prostredie, v ktorom žije, väčšinou rodičia a škola. Hranice a pravidlá dodávajú človeku istotu. Dobre nastavené hranice a pravidlá umožnia totiž predvídať situáciu a umožnia aj predvídať reakciu okolia. Prehľadné hranice a pravidlá umožňujú dieťaťu orientovať sa vo svete, predvídať budúcnosť, čo dieťaťu následne umožňuje osamostatňovanie a zvyšovanie sebadôvery.

Ak dieťa nemá hranice, v kontakte s dospelými je to často práve ono, ktoré udáva čo, ako a kedy sa bude diať. Je to situácia, ktorá neuveriteľne komplikuje každodenné fungovanie rodiny.

Niekedy medzi jeden a pol až dvoma rokmi vaše dieťa už s najväčšou pravdepodobnosťou rozlišuje medzi náhodným a úmyselne nesprávnym konaním. Robiť nepríjemnosti je pre deti veľmi príťažlivé hlavne preto, že rodičia väčšinou prudko reagujú alebo aj preto, že sa v nich prebúdza pocit moci nad rodičmi. Jedno je však isté, práve v tomto období sa u dieťaťa začína prebúdzať svedomie. A práve preto v tomto období je potrebné začať riešiť aj otázky disciplíny. Rodičia by si mali pri výchove detí  uvedomiť nasledujúce skutočnosti.

 

Rodičia by mali pochopiť, že deťom je potrebné stanoviť hranice

Rodičia niekedy z rozličných dôvodov odkladajú výchovu k disciplíne do neskoršieho obdobia. Buď nevedia, ako to robiť, myslia, že ich deti to nepotrebujú, alebo sa boja, čo si o nich pomyslia iní ľudia.

 

Rodičia by mali naučiť deti, čo je správna a nesprávna voľba

Deti vo veku dva a pol roka dokážu veľmi rýchlo popchopiť, čo je správna a čo nesprávna voľba. Ak chceme, aby deti naozaj účinne rozoznali, čo je správne a čo je nesprávne, musíme ich naučiť tri veci. Musia pochopiť, čo je a čo nie je prijateľné správanie. Musia vedieť, že na určitom mieste platia určité obmedzenia a hranice. Musia spoznať odlišné následky, ktoré ich čakajú, keď stanovené hranice dodržujú a keď ich prekačujú. Takto sa učia zodpovednosti za svoje správanie. Učia sa využívať vlastné rozhodnutia. Dieťa sa v podstate svojím výberom učí na vlastných chybách. Úlohou rodičov je však mať vopred dobre premyslené následky, ktoré sa s prekročením hraníc budú spájať, aby ich mohol s čistým svedomím s dieťaťom dodržať!

Napríklad:

Dieťa hodí ťažkú hračku cez celú izbu aj napriek tomu, že ste mu to zakázali. V takej chvíli mu môžete povedať: „Rozhodni sa sám, čo urobíš. Ak neprestaneš, pôjdeš si sadnúť do kúta.“ Ak sa rozhodne, že prestane, povzbuďte dieťa: „Výborne! Správne si sa rozhodol!“V opačnom prípade musí znášať nepríjemné následky vlastnej nesprávnej voľby.

Touto technikou učíte deti tomu, že:

  • nemôžu sa vždy správať tak, ako sa im zachce,
  • za dobré správanie býva odmena,
  • zlé správanie máva nepríjemný zážitok,
  • za svoje konanie zodpovedá každý sám.

 

Foto: Big Stock

Rodičia by sa mali naučiť rozlišovať prirodzenú detskosť a samopaš

Vedieť rozlíšiť medzi normálnymi prejavmi detskosti a samopašou je veľmi užitočné, keď sa chceme rozhodnúť, pokiaľ deťom stanoviť hranice. Deti sú samopašné vtedy, keď zámerne neposlúchajú a odmietajú rodičovskú autoritu. Skúmajú, či hranice, ktoré ste im stanovili aj presadíte. Prirodzená detskosť znamená, že deti sa prejavujú ako deti. Deti majú sklon k chybám a nehodám. Pokiaľ im vyslovene nepoviete, že niečo nesmú robiť, je aj nesprávne konanie primerané veku a nezrelosti. Ak niečo dieťa urobí nesprávne, spýtajte sa vždy sami seba, či ste deťom vopred povedali, čo od nich očakávate. Ak ste dieťa vopred o niečom nepoučili, nie je fér ho za to trestať. Prirodzená detskosť sa prejavuje aj v tom, že deti si vôbec neuvedomujú, ako plynie čas a nechápu zmysel dohodnutého termínu.

 

Dávajte deťom pokyny, ktoré sú primerané ich veku

Pri určovaní hraníc si musíte tiež uvedomiť, či deti chápu, čo im hovoríte. Tiež sa pripravte na to, že malé deti rýchlo zabúdajú. Často na vaše pokyny zabúdajú, a tak im ich často pripomínajte. Malé deti nemajú rovnaký hodnotový systém ako dospelí a často zo dňa na deň zabudnú, čo ste im kázali robiť.

 

Strategicky využívajte tón vášho hlasu

Jednou z hlavných lekcií je naučiť deti reagovať na to, čo poviete. Deti vycítia, či očakávate alebo neočakávate reakciu. Tón vášho hlasu má na deti rovnaký vplyv ako slová. Ak opakovane hovoríte NIE stále rovnako vážnym tónom, aby ste ich usmernili do príslušných hraníc, bude to jedno z prvých slov, ktorému vaše deti porozumejú. Ak deti, ktoré sa práve naučili robiť prvé kroky a neberú nebezpečný kurz smerom ku schodom, je potrebné pevne a rozhodne povedať NIE a odniesť ich preč. Ak to poviete naozaj nahlas a prísne a podložíte to aj tým, že ich odtiahnete od zdroja nebezpečenstva, deti rýchlo pochopia, čo tým myslíte. Slabšie NIE vyslovené rovnakým tónom, napríklad ako keď hovoríte ÁNO, nebude mať žiadny účinok.

Ak deti o niečo žiadate, oveľa účinnejšie na ne zapôsobí, ak to poviete pokojným, pevným hlasom než krikom.

Výchova pomocou hraníc a pravidiel nemá nič spoločné s trestaním ani s bojom o moc, ku ktorému často pri jednaní s dieťaťom dochádza. Ak obidve strany poznajú pravidlo umožní to odstrániť hnev najmä zo strany rodičov. Hnev zo strany dieťaťa sa môže objaviť najmä v začiatkoch, v situácii testovania hraníc a ich dodržiavania.

Neskôr, keď dieťa spozná dôsledný systém dodržiavania pravidiel, jeho hnev pominie, pretože sám sa pre daný spôsob rozhodlo a zo skúsenosti vie, že rodičia to, na čom sa dohodli aj dodržia.


Zdroje:
Jan- Uwe Rogge: Děti potrěbují hranice
Nicky a Sila Lee: Kniha o rodičovstve
Čítajte viac o téme: Disciplína detí, Hranice pri výchove
Zdieľať na facebooku