Keď sa dieťatko narodí, pozerá sa na svet svojou nevinnou tváričkou a jeho úsmev je najkrajší na svete. Rodičia si v tej chvíli povedia, že si nevedia predstaviť, že by toto stvorenie potrebovalo prísnejšie zaobchádzanie. Keď má dieťa rok, rodičia zisťujú, že to malé stvorenie nielen podrástlo, ale vie aj presadzovať svoju vôľu, vzdor či neposlušnosť. Netreba byť rodičom dlho, aby ste zistili, že deti nerobia vždy to, o čo ich požiadate. A práve v tomto období väčšina rodičov začína uvažovať aj o hraniciach vo výchove a o disciplíne. „Disciplína zahŕňa nielen učenie, usmerňovanie a trénovanie, ale aj nápravu – ak treba. Určime správaniu našich detí primerané hranice a položíme tým zároveň aj dobrý základ, na ktorom môžu budovať svoj charakter, sebadisciplínu a zrelosť,“ uvádzajú Nicky a Sila Lee, autori publikácie Kniha o rodičovstve.
Zlé správanie detí sa nedá donekonečna ospravedlňovať. Mnoho rodičov chce byť najlepším priateľom svojich detí, deti však potrebujú, aby sme ich aj viedli a usmerňovali. „Autorita rodiča, ktorá je presadzovaná čestne a láskavo, vytvára pre naše deti prostredie, v ktorom sa cítia bezpečne. Keď prejavujeme deťom lásku a stanovíme im primerané hranice, budú rásť v presvedčení, že autorita je užitočná a budú ju ochotne rešpektovať aj v škole, aj v spoločnosti,“ upozorňujú rodičov vo svojej knihe Nicky a Sila Lee.
O stanovení hraníc sa lepšie hovorí, ako sa skutočne nastavujú. Existuje veľa dôvodov, pre ktoré rodičia hranice deťom buď nedávajú, alebo ich odkladajú na neskoršie obdobie.
1. Disiciplína je vyčerpávajúca bez ohľadu na vek dieťaťa
Často dávame prednosť krátkodbému pokoju pred dlhodobým úžitkom. Často túto povinnosť odkladáme, lebo nemáme náladu, energiu alebo dostatok času. Čím dlhšie to odkladáme, tým viac problémov sa môže nahromadiť. Záchvaty zlosti u dvojročných detí alebo hnev a krik u trinásťročných sa vyskytujú len preto, že nie je všetko podľa ich predstáv. Je v ich najlepšom záujme, aby sa naučili, že takéto ich správanie nás nedonúti zmeniť názor alebo posunúť hranice.
2. Disciplínu pokladáme za opak lásky
Aj keď deti poznajú hranice, často sa ich snažia posunúť, len aby sa presvedčili, či sú naozaj pevne na svojom mieste. Je to súčasťou ich pocitu istoty, ktorý potrebujú, kým rastú a dospievajú. Naše deti potrebujú vedieť, že ich milujeme natoľko, že im vieme povedať nie aj vtedy, keď nerozumejú dôvodu. Disciplína patrí k láske a je jej súčasťou.
3. Bojíme sa, že ak naše deti potrestáme, nebudú nás mať rady
Krátkodobo to zrejme platí. Rodičia musia byť však jednotní. Nemali by súťažiť o priazeň dieťaťa. Ak sa dodrží jednotný prístup, z dlhodobého hľadiska nehrozí väčší problém. Trestať sa dá aj s láskou.
4. Obávame sa reakcií našich detí
Záchvaty hnevu, plač a krik na protest proti stanoveným hraniciam nie je nič také, čoho by sa rodičia mali obávať. Reakcie môžu byť hlučné, uvádzať do rozpakov a rušiť celú domácnosť. Nenechajte sa však odradiť. Musíme deti naučiť, ako sa majú správať. Nie je správne chodiť okolo nich po špičkách v obave, že by sme ich mohli rozplakať.
5. Nechceme, aby sa doma cítili ako v škole
Rodičia chcú dopriať deťom doma pohodu a pokoj, a preto ich chcú nechať voľne robiť, čo sa im len zachce.
6. Sami máme zlé skúsenosti z detstva s neprimeraným alebo nespravodlivým uplatňovaním disciplíny
Možno sa obávame toho, že budeme k svojim deťom nevľúdni alebo panovační, a to v nich vyvolá hnev a vzdor. Psychológovia však prišli na to, že vzdor obvykle pramení nie z toho, že sa stanovia hranice, ale z nedostatku lásky.
Zdroj: Nicky a Sila Lee: Kniha o rodičovstve
