Už v materskej škole sa dá vidieť, ktoré deti nadväzujú kontakty rýchlo a ktoré s tým majú problém. V tomto období sa však deti ešte neporovnávajú, a tak väčšinou veľké problémy so začleňovaním do kolektívu nemajú. Až na 1. stupni v základnej škole sa toto stáva problémom. O probléme začleňovania detí do kolektívu rozprávala aj psychologička Mgr. Barbora Downes v jednej z relácií v Českom rozhlase.
„V predškolskom veku existujú väčšinou dva dôvody, pre ktoré majú deti problém začleniť sa do kolektívu. Jednak je to extrémna plachosť a na druhej strane určitá hyperaktivita, v rámci ktorej dieťa ešte nevie ovládať svoje pocity, a tak občas do niekoho kopne alebo buchne. Všetko to robí len preto, aby druhé dieťa zaujalo a prizvalo ho k hre. Nevie si vopred premyslieť správnu reakciu a potom je smutné, že nemá kamarátov. Ešte si však nevie uvedomiť, že takéto správanie mu kamarátstva nepomáha vytvárať,“ upozorňuje psychologička.
Plaché deti nemusia ostať bez kamarátov, len im nadväzovanie kontaktov dlhšie trvá. Problematickejšia je situácia vtedy, keď dieťa trpí elektívnym mutizmom. Elektívny mutizmus je prechodným stavom, kedy dieťa nerozpráva a neodpovedá na otázky, ale môže reagovať pohybom alebo gestom. Je to zvláštny problém verbálneho správania, v ktorom je úplne vyvinutá reč prejavovaná v prítomnosti určitých osôb a potláčaná v prítomnosti iných. Narušenie komunikačnej schopnosti býva podmienené psychogénne, obvykle vzniká na podklade silného psychickej traumy (šok, stres, vyčerpanie). Tieto deti trpia nedostatkom sebavedomia, môžu mať problém prejaviť sa a tiež odpovedať pred triedou. Preto je dôležité, aby sa ich problém riešil včas a problémy sa nenabaľovali.
Ako sa dá deťom pri začleňovaní do kolektívu pomôcť?
Porozprávajte sa s dieťaťom o probléme, ktorý pri hre vznikol
Napríklad si všimnete, že vaše dieťa do niekoho buchlo alebo koplo. Po určitej dobe sa snažte s ním o tejto reakcii porozprávať. Povedzte mu, že chápete, že ho niečo nahnevalo. Neodsudzujte ho, netrestajte ho, nekričte, lebo začne strácať pocit sebahodnoty a prestane vás počúvať, čo hovoríte. Vysvetlite mu, ako sa asi cítilo dieťa, ktoré napríklad strčilo. Napríklad: „Ja viem, že si sa chcel s Jankom hrať. Ty si prišiel za ním, strčil si ho a on sa nahneval a povedal ti, že sa s tebou nebude hrať. Ja viem, že ty si sa chcel s Jankom hrať, ale Janka tvoja reakcia prekvapila. Čo myslíš, ako by sa to dalo urobiť ináč?“ S dieťaťom sa treba rozprávať o konkrétnej situácii a o tom, čo sa konkrétne stalo. Skúste dieťa podporiť v tom, aby ono samo vymyslelo, ako by sa to dalo urobiť ináč. Tiež je dobré, keď dieťa učíte vnímať a prežívať to, čo sa odohráva v tom druhom. „ Je dokázané, že tie deti, ktoré vedia odhadnúť, čo si druhí myslia alebo čo cítia, to majú v živote jednoduchšie. A toto sa dieťa môže naučiť,“ uviedla Barbora Downes.
Plachým deťom pomáhajte budovať vzťahy pomaly a postupne
Plaché dieťa tiež túži po vzťahu s deťmi, a preto opatrne ho zoznamujte s inými deťmi. Vždy je lepšie, keď napríklad navštevuje škôlku, kde je menej detí. Ďalšia možnosť spočíva v tom, že môžete pozvať nejakého kamaráta k vám domov, aby krásu priateľstva najprv spoznávalo v prostredí, kde sa cíti bezpečne. Plaché deti cítia strach a úzkosť, a preto je dôležité prvé kontakty nadväzovať v známom prostredí. Neskôr môžete spoločne navštíviť už známeho kamaráta u nich doma, a tak postupnými krokmi dodávať dieťaťu odvahu. Postupne je dobré rozširovať okruh ľudí, ktoré dieťa pozná a s ktorými sa cíti príjemne. Je dobré pozývať domov práve spolužiakov zo školy alebo škôlky, aby sa plaché dieťa aj takto osmeľovalo. Vďaka týmto vzťahom neskôr dokáže vytvárať v detskom kolektíve, napríklad v škôlke, i ďalšie vzťahy.
Dôvody, pre ktoré deti v škole nie sú obľúbené
Existuje veľké množstvo dôvodov, pre ktoré niektoré deti v škole nie sú obľúbené. Barbora Downes medzi najčastejšie zaraďuje tieto:
- snaha neustále poučovať spolužiakov,
- snaha neustále rozprávať len o sebe,
- snaha nasilu sa vnucovať (dieťa takto skrýva nízke sebavedomie).
Najlepšie je však dieťa pozorovať v konkrétnych situáciách a na základe toho, čo rodič zistil, poskytnúť dieťaťu spätnú väzbu a pomôcť mu definovať problém. Aj pri starších deťoch je najdôležitejšia komunikácia. Napríklad zistíte, že vaše dieťa veľa rozpráva o sebe. Najprv ho citlivo na to upozornite a potom si môžete trénovať situácie, v ktorých dieťa učíte reagovať aj na iné deti. Učte ho pýtať sa na pocity iných detí a na to, čo ich zaujíma, čo im robí radosť a podobne. Tiež je potrebné o zásadách spolunažívania spolužiakov medzi sebou hovoriť čo najčastejšie nielen v škole, ale aj doma. Barbora Downes odporúča rodičom, aby s deťmi nacvičovali konkrétne situácie.
Ako pomôcť dieťaťu, ktoré je šikanované?
Ak dieťa šikanuje celá trieda, problém je potrebné riešiť kompletne predovšetkým za pomoci učiteľov. Ak je však šikanované jedným-dvoma spolužiakmi, pomôcť si dieťa môže aj samo. Barbora Downes odporúča, aby dieťa na posmešky nereagovalo. Tí, čo šikanujú, sa potrebujú hlavne zabávať a čakajú na reakciu. Vychutnajú si hlavne tých, ktorí kričia, plačú, slovne alebo ináč útočia. Potrebné je šikanujúcim odoprieť túto radosť, na ktorú tak veľmi čakajú.
Tí, ktorí sa na to cítia, môžu si doma nacvičiť rôzne frázy, ktorými majú šancu odohnať toho, kto ich šikanuje. Tí najzdatnejší môžu v nepríjemnej situácii uplatniť humor. Aj toto by si však mali doma nacvičiť. Je potrebné trénovať sebavedomú intonáciu, dôraz vo vete a tempo. Najlepšie je postaviť sa pred zrkadlo, narovnať sa, nepozerať do zeme a len niekoľkokrát skúšať.
Najznámejšou neutrálnou vetou, ktorou môžu deti reagovať na šikanujúceho je: „Vieš, že mne je úplne jedno, čo si ty myslíš?“
Keď dieťa cíti, že rodičia ho obdivujú za to, aké je, čomu sa venuje, aké má názory, keď cíti ich podporu a lásku, väčšinou má vyformované aj zdravé sebavedomie a málokedy sa stáva terčom šikanovania v kolektíve.
