Keď sa dieťa smeje alebo si zapcháva uši v situácii, keď mu vysvetľujete, že sa nevhodne správa, nastavujete mu hranice alebo robí nevhodné veci, neznamená, že mu chýba empatia. Naopak, je zaplavené emóciami, ktoré sú veľmi silné a s ktorými si nevie poradiť.
Je úplne bežné, keď sa rodičia snažia pôsobiť na dieťa v oblasti výchovy, či už vysvetľovaním pravidiel, nastavovaním hraníc, dohováraním a podobne, že dieťa pred nimi uteká, smeje sa, vyplazuje jazyk, kope, zapcháva si uši a podobne. Akoby mu bolo jedno, že robí niečo zlé, nevhodné alebo zraňujúce. Rodičia si v takýchto situáciách často myslia, že dieťa je necitlivé, neempatické a podobne. Jednoducho sú v rozpakoch a nevedia, ako správne reagovať. Keď sa deti smejú, odmietajú nadviazať očný kontakt, utekajú, zakrývajú si uši alebo používajú iné formy vyhýbavého správania práve vtedy, keď sa s nimi pokúšate rozprávať o ich správaní a túžite ich usmerniť, je to jav, ktorý je pre rodičov pochopiteľne znepokojujúci. Určite sa cítite znechutene či znepokojene a premýšľate, akými spôsobmi by ste mali vychovávať dieťa, ktoré sa na prvý pohľad javí ako ľahostajné, keď ubližuje iným alebo iným spôsobom sa nevhodne správa.
Nevhodné prejavy môžu signalizovať, že vaše dieťa je veľmi citlivé
My dospelí máme tendenciu interpretovať správanie detí cez optiku logiky. Dieťa, ktoré sa smeje alebo sa správa, akoby mu bolo všetko jedno, keď urobilo alebo povedalo niečo zraňujúce, automaticky hneď neznamená, že nemá žiadnu empatiu, ako sa niektorí rodičia obávajú. Ale správaniu detí nemôžeme pripisovať logiku dospelých. Aj keď sa činy dieťaťa môžu zdať iracionálne a znepokojujúce, jeho správanie často dáva zmysel. Spomínané vyhýbavé reakcie neznamenajú, že vášmu dieťaťu chýba empatia alebo city. Mnohé deti, najmä tie, ktoré sú nadmieru citlivé, pociťujú usmernenia rodičov ako osobné obvinenia. Slová rodičov nevnímajú ako objektívne pravidlá, ktoré chcú stanoviť. Usmernia v nich vyvolávajú pocity hanby. Smiať sa, vyplazovať jazyk, zapchávať si uši alebo utekať, to všetko sú ich mechanizmy zvládania situácie, aj keď spoločensky neprijateľné. Práve tieto prejavy im poskytujú ochranu a úľavu od záplavy ťažkých emócií. Veľmi citlivé deti môžu vybuchnúť alebo sa veľmi nahnevať aj vtedy, keď dostanú zdanlivo neškodnú informáciu o tom, ako správne držať nožnice, ako udržať rovnováhu na bicykli alebo ako správne prechádzať cez cestu. Aj takéto elementárne veci môžu na ne pôsobiť veľmi emocionálne. Samozrejme, ani jeden rodič nie je z takéhoto správania nadšený. Dieťa potom vidí sklamanie alebo hnev na tvári svojho rodiča. Čeliť hnevu alebo sklamaniu môže byť pre veľmi citlivé deti veľmi zdrvujúce. Z kognitívneho hľadiska vedia, že urobili niečo neprijateľné, ale ešte nemajú schopnosti, aby sa zastavili v konaní. A tak využívajú všetky druhy vyhýbania sa, aby odvrátili pozornosť od stresu a nepohodlia vo výchovných situáciách. Takto sa snažia vyrovnať s pocitmi, ktorým ťažko rozumejú a nezvládajú ich. V takýchto situáciách veľmi ťažko znášajú napríklad tieto vety: „Čo je s tebou? Myslíš si, že ubližovanie svojim priateľom je zábavné? Takto sa máš správať? Nevieš, čo už máš so sebou robiť?" Problém je v tom, že tieto druhy viet zosilňujú pocity hanby u dieťaťa a posúvajú ho ešte viac k tomu, aby sa vymklo spod kontroly alebo bolo agresívne. Keď sú detské mozgy zaplavené emóciami, nedokážu jasne myslieť, takže v tejto situácii nie sú schopné vnímať žiadne príkazy, zákazy či ponaučenia. Psychológovia a odborníci na výchovu detí o týchto problémoch vedia a snažia sa rodičom pomáhať. Možno vám pomôžu niektoré z nasledujúcich stratégií, ktoré dokážu pomôcť deťom so spomínanými prejavmi správania.
Nenúťte dieťa, aby s vami malo zrakový kontakt
Ak sa vaše dieťa smeje, vyplazuje jazyk alebo si zakrýva uši, ignorujte to. Keď mu poviete, aby prestalo alebo sa ho opýtate, prečo to robí, tieto jeho reakcie ešte viac posilníte. Navyše deti nevedia, prečo reagujú týmto spôsobom. Ak sa vaše dieťa odvracia a nechce sa na vás pozerať, nesnažte sa ho nútiť k očnému kontaktu. V skutočnosti ho nemôžete prinútiť, aby sa vám pozrelo do očí, takže sa to môže zmeniť len na boj o moc a v konečnom dôsledku len odvrátite pozornosť od aktuálnej udalosti. Psychológovia odporúčajú dieťaťa sa jemne dotknúť a láskyplne mu môžete povedať niečo v tomto zmysle: „Viem, nemáš rád/a, keď ti chcem pomôcť premýšľať o tvojom správaní. Nemáš rád/a, keď ťa upozorňujem na tvoje nevhodné správanie. Porozprávame sa o tom neskôr.“
Diskutujte o incidente, keď je vaše dieťa pokojné
Prirodzená reakcia dospelých spočíva v tom, že chcú deti vychovávať hneď, ako nastane problém. Ale keď sú deti emocionálne preťažené, nemajú prístup k tej časti mozgu, ktorá im umožňuje myslieť a uvažovať. Počkajte, kým sa vaše dieťa upokojí, aby sa jeho mozog mohol zapojiť do akéhokoľvek uvažovania a učenia. Keď je dieťa pokojné a vy spolu diskutujete, snažte sa situáciu vysvetliť pokojným tónom, vyhnite sa výčitkám, obviňovaniu alebo ponižovaniu. Snažte sa dieťaťu vysvetliť logické argumenty, prečo je potrebné sa správať prijateľným spôsobom. Takto vytvoríte podmienky na to, že vaše dieťa sa bude cítiť bezpečne a pomalými krokmi, postupne bude schopné prevziať zodpovednosť za svoje správanie a vo svojom živote urobí pozitívne zmeny.
Často sa rozprávajte s dieťaťom o tom, ako je činy ovplyvňujú iných ľudí
Vo chvíľach pokoja, napríklad pri spoločných prechádzkach v lese alebo počas jazdy autom, rozprávajte sa so svojím dieťaťom o tom, ako jeho činy ovplyvňujú iných ľudí. Hovorte o tom bez výčitiek, irónie a súdenia. Takto zabezpečíte, že vás vaše dieťa bude skutočne počúvať. Vysvetlite mu, že neláskavé a zraňujúce skutky či slová na iné deti pôsobia negatívne. Porozprávajte o tom, aké nepríjemné pocity môžu tieto deti prežívať. Hovorte jednoducho, využívajte slová, o ktorých viete, že im vaše dieťa rozumie. Vysvetlite mu, že existuje ospravedlnenie, utešujúce gestá (pohladenie, objatie, podanie ruky...) alebo nakreslenie obrázka vo forme darčeka ako prejav zmierenia. Dieťa by malo vedieť, že vždy existuje cesta, ako veci napraviť. Všetko toto pomáha deťom vytvárať krajšie vzťahy.
Ak k riešeniu problémov a výchove pristupujete pokojne a nezaujate, bez zahanbovania a obviňovania je menej pravdepodobné, že dieťa bude používať všetky taktiky, pomocou ktorých sa snaží vyhnúť vášmu výchovnému pôsobeniu a je tiež pravdepodobnejšie, že sa naučí vyjadrovať svoje emócie prijateľným spôsobom.
