Rodičia senzitívnych detí sa často stretávajú s nepochopením okolia

Citliví rodičia sa s pochopením okolia stretávajú len zriedkavo.
Citliví rodičia sa s pochopením okolia stretávajú len zriedkavo. / Foto: Bigstock

Rodičia vysokosenzitívnych detí majú, okrem bežných rodičovských starostí, aj niekoľko navyše. Musia neustále pristupovať k svojmu dieťaťu so zvýšenou empatiou, intenzívne sa sústreďovať na jeho pocity a prežívanie, zabudnúť na tvrdé výchovné metódy a jemne, citlivo ho sprevádzať detstvom. Bohužiaľ, s pochopením okolia sa stretávajú len zriedkavo. Je bežné, že im rodinní príslušníci, priatelia či úplne neznámi ľudia na ulici radia, aby boli na drobca prísnejší, aby mu nestáli za chrbtom a aby ho nechali spať samého vo vlastnej izbe, aj s plačom a krikom. Nerozumejú a často ani nechcú pochopiť, že to nie je o rodičoch, ani o náladách detí, ale o fungovaní mozgu drobcov.


Možno poznáte dieťatko, ktoré akosi intuitívne vytuší náladu druhého človeka, akoby dokázalo čítať myšlienky a reaguje ešte pred tým, než niečo poviete. Alebo drobca, ktorému i malá pripomienka, že niečo nespravil dobre, spôsobí tak obrovské trápenie, že vám je spätne ľúto, prečo ste ho vlastne korigovali. Prípadne ste sa už stretli stým, že dieťaťu vadia hrubé ponožky, tesná gumička na nohaviciach alebo sponky vo vláskoch.

Ak áno, zrejme ste spoznali dieťa s vysokou senzitivitou. Nie je to nič výnimočné, zvýšenú citlivosť odborníci evidujú u každého piateho človeka. Senzitivita je napriek tomu často nediagnostikovaná a okolie jej nerozumie. Zaujímavé je, že túto charakteristiku nájdeme aj u nadaných detí. Problém je, že blízka i vzdialená rodina, priatelia a okolie sa často a bez okolkov mieša do výchovy druhých, takže tí rodičia, ktorí vedia, že majú vysoko citlivé deti, sú často nútení počúvať nevyžiadané a mylné rady.

Dnes už máme k dispozícii údaje o tom, že citlivosť má dočinenia s genetikou. Ak je váš drobec senzitívny, pravdepodobne nájdete v rodine podobných jedincov. Nie je to teda tak, že rodič by tlačil dieťa do nejakých pocitov a projektoval si do neho vlastnú senzitivitu, ide skôr o to, že vďaka podobnému prežívaniu dokáže lepšie so svojim drobcom prežívať mnohé udalosti.

 

Nevyžiadané rady sú často mylné

Jedno z najčastejších necitlivých odporúčaní je, aby rodičia neváhali vychovávať drobca v náročných podmienkach, lebo ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku. Nie je predsa možné mať dieťa, nech je akokoľvek citlivé, ako vo vatičke. Lenže tu nejde o náladu detí, ale o to, ako funguje ich mozog. Vedci zistili, že u ľudí so zmyslovou citlivosťou, sa zvyšuje mozgová aktivita, najmä v časti zodpovedajúcej za empatiu, vedomie, vnútorné spracovávanie zážitkov. Vďaka tomu odborná obec tvrdí, že práve spomínaná forma vedomia a reakcie organizmu je základným znakom citlivosti a ukazuje, že je za ňu zodpovedný mozog. Preto sa vysoko citliví ľudia nezocelia, majú to jednoducho v sebe. Iste, časom dokážu nájsť obranné mechanizmy voči tvrdému okoliu, no vnútri navždy zostanú rovnakí.

S citlivosťou sú úzko spojené aj emócie. Preto rozprávať o vysoko citlivých deťoch, že sú „plačkovia“, je nielen nefér, ale najmä to nikomu nepomôže. Tieto deti prežívajú emócie inak, ako ostatné deti, oveľa intenzívnejšie. Ted Zeff, psychológ, odborník na citlivosť u detí a autor mnohých kníh s touto témou, vysvetľuje, že vysoko citliví ľudia spracovávajú udalosti do veľkej hĺbky, sú intuitívni a keď hľadajú riešenie, intenzívne sa zaoberajú svojím vnútrom. Emócie však nie sú vyslovene zlé alebo dobré, jednoducho sú neutrálna súčasť života a takto by sme ich mali aj brať. Náš problém začína vtedy, ak sa pokúšame ovládať emócie našich detí alebo im pridávame nejakú hodnotu.

Je zbytočné hovoriť rodičom vysoko citlivého dieťaťa, že ich vlastne iba manipuluje, aby dosiahlo, čo chce. Žiadne malé dieťa nie je schopné manipulovať dospelým. Navyše citlivé dieťa sa často úprimne cíti zranené a ide za rodičom s dôverou, že u neho nájde pochopenie a ochranu. Je pre neho totiž typické, že intenzívnejšie vníma podnety a expresívnejšie vyjadruje svoje pocity. Potrebuje veľa pozornosti na naplnenie svojich emocionálnych potrieb. Nič z toho sa nedá považovať za manipuláciu. Emocionálne potreby by sme mali brať rovnako ako tie fyzické. Ak máte dve deti a jedno chce jesť hneď po popoludňajšom spánku, no druhé až o hodinu na to, nebudete ani o jednom z nich tvrdiť, že vás manipuluje alebo kuje „pikle“, aby vás dostalo. Vezmete to ako fakt a podľa toho sa zariadite. Rovnako by sme mali pristupovať k emocionálnym potrebám.

Otázka, či vaše dieťa „Ešte stále neprespí noc?!,“ je zlý pokus o vstupovanie do svedomia rodičov vysoko senzitívnych detí. Pre tieto deti je náročné spracovať informácie, vrátane ich vlastných myšlienok a pocitov. Odborníci tvrdia, že situácia je ešte ťažšia počas noci. Jednoducho nedokážu plnohodnotne vypnúť. Nie je ničím nezvyčajným, ak sa napríklad staršie deti zaoberajú, okrem záležitostí so svojimi rovesníkmi či školskými záležitosťami, aj svetovými problémami. Preto odporúčajú v rámci spánkového rituálu meditácie, ktoré môžu pomôcť deťom sústrediť sa na niečo iné. Okrem toho nie vždy sú deti ochotné podeliť sa so svojim trápením s rodičmi. Vtedy môžete skúsiť, či nepošepkajú starosti obľúbenej hračke.

Ďalšia obľúbená veta okolia, je: „Bude si musieť zvyknúť byť bez teba“. Áno, no vysoko citlivé deti tiež potrebujú čas na to, aby sa oboznámili s novou situáciou a ľuďmi. Možno nebudú pripravené nastúpiť do škôlky na nasledujúci deň po ich tretích narodeninách, hoci ich rovesníci tam už dávnejšie chodia. Možno budú prilepené na nohách, či v náručí rodičov dlhšie. Ak ich počúvame a vnímame, neznamená to, že sme helikoptéroví rodičia, ale sme rodičia naladení na svojich drobcov. Dnes sa zdá, že je bežné, aby rodičia v rámci súťaživosti tlačili deti príliš rýchlo do ďalšej a ďalšej fázy vývinu. No ak im dovolíme vyvíjať sa a dospievať podľa ich potrieb, doprajeme  im skutočný dar. Zároveň odnímeme tlak na seba, aby sme z nich spravili samostatných jedincov rýchlo ako šibnutím čarovného prútika. Nemá význam osamostatňovať ich nasilu, keď ešte nie sú pripravené.

 

Deti musia robiť aj čo nechcú

Deti niekedy musia spraviť aj niečo, čo nechcú. Keď ide o ich bezpečnosť, napríklad v sedieť v autosedačke alebo držať sa za ruku pri prechádzaní cez cestu, nie je priestor na kompromisy. Iné je to však v sociálnej sfére alebo pokiaľ ide o spracovanie zážitkov, na ktoré ešte dieťa nemá vybavenie. Neznamená to, aby sme sa vždy prispôsobovali dieťaťu, ale aby sme vzali do úvahy ich potreby a postrčili ich len mierne a tiež len vtedy, ak vieme, že sú pripravené na nové zážitky, ktoré ich obohatia a budú sa im páčiť.

Senzitivita detí je obdarovaním rodičov, hoci sa to spočiatku môže zdať zložité. Vďaka nej sa rodičia viac sústredia na svojich drobcov, dokážu intenzívnejšie a pozornejšie vnímať emócie iných a sú schopní chápať ľudí v hlbokej úrovni. Ak takéto dieťa dostane citlivú podporu, môže byť veľkým prínosom pre celú spoločnosť.

 

Ak viete po anglicky a chcete vedieť, či ste vysoko senzitívny človek vy, kliknite sem, ak to chcete zistiť o svojom dieťati, kliknite sem.

Zdieľať na facebooku