Vyrovnať sa so zmenami je pre deti často ťažké, aj keď majú len napríklad opustiť ihrisko. Žiadosť o zmenu aktivít alebo miesta je často pre mnohé deti spúšťačom správania, ako je plač, sťažovanie sa alebo záchvaty hnevu. Niektoré deti teda nemusia byť schopné zvládnuť veľké emócie, ktoré môžu súvisieť s rýchlou zmenou miesta alebo aktivity. Prečo k tomu dochádza?
Ľudia majú radi zvyky a tradície. Ak musia robiť niečo, čo je zrazu iné, ako sú na niečo zvyknutí, vyžaduje to od nich viac energie a tú často nechcú míňať. Jedným z dôvodov, prečo môžu byť prechody ťažké, je i to, že často prechádzame z preferovanej činnosti, teda niečoho, čo radi robíme, k niečomu, čo musíme robiť. Podobne sa to prejavuje aj u detí. Požiadavka zastaviť jednu vec a začať inú, je veľmi často spúšťačom problémového správania, a to najmä u detí, ktoré majú emocionálne problémy alebo poruchy správania.
Ako môže dieťa reagovať na zmenu?
Ťažkosti s prechodmi na novú činnosť alebo zmenu prostredia sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi v závislosti od dieťaťa. Môžu mať formu odporu, plaču, hnevu, vyhýbania sa, vyjednávania alebo úplného zrútenia sa. Niektoré z týchto reakcií sú výsledkom toho, že deti sú pod veľkým tlakom svojich emócií. A niektoré deti tieto vzorce správania opakujú len preto, že sa naučili, že úspešne im pomáhajú oddialiť to, čo tak veľmi nechcú. Dieťa, ktorému matka povedala, že je čas odísť z ihriska, sa môže zo začiatku rozčúliť, pretože nezvláda svoj hnev alebo frustráciu. Ak zistilo v minulosti, že mu určité správanie pomohlo oddialiť odchod z parku, je pravdepodobnejšie, že tento typ správania použije znova. Odborníci poukazujú na to, že dôvody tohto správania môžu byť odlišné. Závisí to napríklad od ich temperamentu, ale aj rôznych porúch správania. Hlavne deti s úzkosťou, autizmom a ADHD považujú akúkoľvek zmenu za obzvlášť ťažkú.
ADHD
Deti s ADHD majú menej neurónov vo svojich centrách odmeňovania, takže mnohé veci počas dňa považujú za menej prospešné. A keď potom nájdu niečo, čo ich veľmi baví a zaujíma, majú tendenciu sa na to nadmerne sústrediť, čo vysvetľuje, prečo niektoré z týchto detí vydržia robiť svoje obľúbené činnosti aj niekoľko hodín. Keď ich niekto núti predčasne ukončiť ich obľúbenú činnosť, prejavujú odpor. Deti s ADHD zvládajú svoje emócie ťažšie ako iné deti. Existuje aj výskum, ktorý ukazuje, že spojenia v mozgových centrách, ktoré súvisia s kontrolou emócií, sú menej vyvinuté. Takže aj z tohto dôvodu tieto deti majú emocionálne prejavy výraznejšie v porovnaní s deťmi, ktoré ADHD nemajú .
Autizmus
Pre deti s autizmom je svet mätúce a ohromujúce miesto, takže potreba predvídateľnosti a presnej organizácie počas dňa sa javí ako veľmi praktická. Nejde len o to, že zmena činnosti dokáže dieťa mimoriadne rozrušiť, ale aj o to, že každá odchýlka od rutiny môže u dieťaťa vytvoriť pocit, že sa mu rúca svet. Tieto deti majú tendenciu uprednostňovať rovnaké veci v rovnakom poradí. Akékoľvek neočakávané zmeny alebo prechody u dieťaťa s autizmom narúšajú jeho rovnováhu. Z tohto dôvodu dieťa s autizmom neprimerane a veľmi impulzívne reaguje na všetky zmeny.
Úzkosť
Pre deti, ktoré trpia úzkosťou , môžu pri zmene neadekvátne reagovať kvôli strachu. Môže to byť strach z neznámeho alebo strach z toho, čo sa stane, keď sa dostanú do novej situácie. Zvyčajne ide o strach z podnetov, ktoré sú spojené s prechodom. Nemusí teda ísť o strach zo samotného procesu prechodu. Napríklad ak dieťa niekedy prežilo strach v konkrétnom prostredí, pri pomyslení, že má ísť na toto miesto ešte raz, môže v ňom vyvolávať znepokojujúcu úzkosť. Ak sa dieťa bojí psov, výzva, aby išlo do domu, kde majú psa, môže u neho vyvolať záchvat hnevu.
Niektoré deti s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD) majú intenzívnu potrebu robiť veci dokonale. Ak ich dospelí vyrušia skôr, ako boli schopné urobiť niečo presne tým spôsobom, ako si to naplánovali, môžu byť veľmi rozrušené a reagujú neadekvátne.
Pochopenie spúšťačov, ktoré spôsobujú, že sa deti pri zmene bránia alebo sa rozčuľujú, nie je len prvým krokom k lepšiemu pochopeniu ich sveta, ale aj krokom k pochopeniu ich správania v určitých situáciách.
