Naše vonkajšie správanie vyvoláva vnútorné prežívanie.
Problémové pocity vyvolávajú problémové správanie.
Nerešpektujúce prístupy a situácie, v ktorých deti vnímajú hnev a obavy dospelých im spôsobujú strach a nedôveru v ľudí.
Tieto vety majú obrovskú dôležitosť pre človeka, ktorý pracuje s deťmi, pretože v tomto veku sú ešte tvarovateľné a ak tejto vete dáme konkrétnu formu pomocou rešpektujúcich prístupov, môžeme ovplyvniť aj obdobie dospievania. Ak budeme mať tieto vety pred očami, vyhneme sa týmto odmietajúcim vetám. „Je drzý/á! Je papuľnatý/á! Je nevychovaný/á! Správa sa strašne!“ Nech si tieto vety prečítam jeden raz, dva razy, tri razy, vždy mi znejú spôsobom, z ktorého je cítiť našu neistotu z určitého správania detí a sebaobranu. Sú len povrchným posúdením toho, čo sa prejavuje navonok. Ale pokiaľ sa nebude rešpektovať a riešiť to, čo sa ukrýva pod povrchom, problémové správanie dieťa pritvrdí, alebo sa prispôsobí. V oboch prípadoch sme od neho vzdialení. Keď nerozumieme správaniu a tomu, čo ho u dieťaťa vyvoláva, neuvedomujeme si, že slovami z týchto viet staviame múr nepochopenia medzi sebou a dieťaťom. Každé z týchto slov znamená novú a novú tehlu, pomocou ktorej tento múr narastá. Nepísala by som tieto vety, keby som nemala za sebou vyše dvadsaťročnú prax a za sebou vzťahy s deťmi, ktoré by sme mohli nazvať „problémovými.“ Takýto postoj formou týchto odmietajúcich myšlienok a nahlas povedaných viet je však odmietajúci. V práci učiteľa je veľmi dôležité vytvoriť si opačný postoj- prijímajúci postoj. Prijímajúci postoj je základom rešpektujúcich prístupov. Prijímajúci postoj znamená otvorený postoj s otvoreným srdcom, prijatie pohnútok, ktoré vyvolali správanie, ich jednoduché podanie formou vysvetlenia deťom. Pre učiteľa by mali byť títo žiaci rovnako dôležitými ako žiaci, s ktorými vychádzajú bez problémov. Tieto deti, ktoré majú problémové správanie, sú v podstate nedôverčivé. Narodili sa do sveta, v ktorom cítiť dôveru je veľmi ťažké aj pre dospelého človeka. Ak budeme ďalej prikladať tehly podobnými slovami na múr nepochopenia, ich nedôvera sa upevňuje rovnako ako skutočný múr. Vytvárame nielen vonkajší múr, ale zároveň staviame aj vnútorný múr okolo duše dieťaťa. Dieťa sa blokuje vo vzťahoch k ostatným a jeho problémové správanie, ktoré je vlastne sebaochrannou reakciou, bude pokračovať dovtedy, pokiaľ nepocíti dôveru vo vzťahy, ktorú môže získať jedine rešpektovaním jeho osobnosti.
Spoznala som v praxi rôzne typy detí, ktoré bolo ľahké považovať za „problémové“ Mala som dieťa, ktoré sem-tam nekomunikovalo a bolo mu jedno, či by som ho postihla nejakým trestom. Rovnako som zažila aj dieťa považované za neempatické. Pri dieťati, ktoré odmietalo niekedy komunikovať, by sa veľmi ľahko dal vytvoriť odmietajúci postoj pomocou myšlienok, v ktorých by som mu dávala najavo, že voči mne ako autorite si nemôže dovoliť ignorovanie. Tento postoj som nikdy nerozvíjala. Práve naopak som si povedala, že toto dieťa je tak krehké, že v ubližujúcich situáciách sa naučilo chrániť uzatváraním sa. Môj prijímajúci postoj som si vytvorila vo svojom vnútornom svete prostredníctvom tejto vety: „Musíš sa asi veľmi báť tohto sveta, keď si sa takto uzavrel/uzavrela.“ Pochopila som, že odsudzovaním by sa odo mňa vzďaľovalo. V žiadnom prípade som nechcela, aby sa vzdialilo. Pochopila som, že otvoriť sa dokáže len v prijímajúcom a rešpektujúcom prostredí. Toto uvedomenie mi pomohlo k postupom, ktorými som sa k tomuto dieťaťu pomaly približovala. Pri nedorozumeniach som mu vysvetľovala pocity, myšlienky, ktoré vyvolali jeho správanie. Niekedy som ho poprosila, aby mi napísalo odkaz na papierik. Rešpektovala som každú reakciu aj nereakciu. Dieťa sa začalo pomaly otvárať, prinieslo mi ukázať svoje štyri zapísané denníky. Nie, nedovolilo mi nazrieť dovnútra, ale prišlo mi dať najavo, že sa o svoj vnútorný svet zaujíma. Ak som mu vyjadrovala rešpekt, časom mi to vrátilo a dieťa začalo rešpektovať mňa nie nasilu, ale prirodzene.
Mala som v praxi aj dieťa všeobecne nazývané neempatické. Tiež bolo veľmi ľahké posadiť dieťa za múr nepochopenia slovami: „Správa sa hrozne!“ Odmietajúci postoj som vymenila za prijímajúci. Toto dieťa tiež cíti tak ako každé iné, len prežíva vo svojom vnútornom svete búrku emócií, silné pocity, ktoré prejavuje impulzívnym správaním a niekedy bohužiaľ ubližujúcim pre ostatných. Znovu a znovu som mu pri nedorozumeniach vysvetľovala jeho problematické myšlienky, na základe ktorých reagovalo impulzívne. Znovu a znovu som mu vysvetľovala následky a keď malo potrebu sa hnevať a cítiť sa ublížene, dovolila som mu, aby sa mi z pocitov vyrozprávalo. Niekedy to bývalo búrlivé, pretože impulzivita bola podstatou tohto dieťaťa. Ale keď cítilo, že sa môže pri mne uvoľniť, časom sa začalo nad veľa vecami zamýšľať. Spoločne sme hľadali iné riešenia situácií, ktoré spôsobilo. Pomaly si začalo priznávať určité veci. Jednalo ešte stále impulzívne, ale po uvedomení si tohto správania sa dokázalo hneď ospravedlniť. Aj keď mu deti hneď neodpúšťali, vysvetlila som mu, že dôvera sa vracia ťažšie a musí byť trpezlivý. Práve vtedy som stála pri ňom a počúvala, keď bolo z toho smutné. Vedela som, aké je to ťažké byť impulzívnym a aké veľké sebaovládanie to znamená toto správanie riadiť, preto som ocenila každú jeho snahu, keď si samo priznalo svoje vklady do nedorozumení. Dieťa považované za neempatické po tomto prístupe malo rovnakú potrebu ako ostatné deti privinúť sa, iba tak voľne sa pri mne vonku posadiť a komunikovať. Tiež mi týmto spôsobom vracalo rešpekt, pretože ma považovalo za človeka, pri ktorom sa mohlo voľne vyjadrovať
Tieto situácie mi dokazujú, že nie tresty, ale záujem o pocity dieťaťa, pochopenie vnútorných pohnútok jeho správania, preciťovanie empatie a súcitu v každej situácii pomáhajú problematické správania mierniť. Tresty a iné nerešpektujúce prístupy, ktorých základ je v odsúdení správania, spôsobujú len vonkajší efekt, pri ktorom sa nerieši skutočná vnútorná podstata problému. Tá ostáva udusená, skrytá a stále spôsobuje problémy.
Neodsudzujme deti, uvedomujme si svoj odmietajúci postoj ako prikladanie tehál na múr nepochopenia, za ktorý posadíme dieťa a ktorý nám bráni vo vzájomnom pochopení sa. Ak ho tam necháme počas detstva aj dospievania, do dospelosti logicky príde ako človek s nedôverou vo vzťahy. Nemôžeme sa čudovať, ak najmä v období dospievania, keď si bude uvedomovať väčšiu potrebu nezávislosti , bude s nami najviac bojovať. Vymeňme odmietajúce myšlienky vo svojom vnútri za iné, ktoré sú základom prijímajúceho postoja: „Toto asi prežívaš, keď sa takto správaš. Budem sa ti snažiť porozumieť a dúfam, že s každou mojou snahou pochopiť tvoje myšlienky a pocity budeme spolupracovať na rozvíjaní dôvery a vzťahu založenom na vzájomnom rešpekte.“ Je jasné, že vedomosti sú dôležité pri utváraní človeka, ale ešte dôležitejšie v tomto svete je rozvíjať rešpekt, empatiu, súcit a prijímanie, pretože najmä tieto vlastnosti nám pomáhajú zachraňovať vzťahy a svet.
