Ak sa začneme rozprávať o vzdelávaní detí, naša pozornosť sa sústredí zväčša iba na školy. Rodičov z tejto debaty vynechávame akoby do nej nepatrili. Kritizujeme katastrofálnu úroveň školstva, ale vlastný podiel rodičov na tom nevidíme. Pritom sú však za celú situáciu smerovania vzdelávania detí zodpovední omnoho viac, ako sa na prvý pohľad môže zdať.
Ako dnešní rodičia škodia svojím deťom a vývoju vzdelanosti tejto spoločnosti?
1) Nekladú nároky na svoje deti
a) Vinia učiteľov zo zaujatosti, ak dieťa nedosahuje výsledky, aké by si želali.
Rodičia sa zbavujú zodpovednosti a kompetencií a očakávajú od učiteľov rázne riešenia situácií. Ak im ho učiteľ neponúkne, nie je v praxi žiadnou výnimkou, že učiteľ je donútený vedením školy znížiť nároky na žiaka. V snahe vyhnúť sa možným problémom na pracovisku a s rodičmi dieťaťa, učiteľ prehodnotí daný konflikt, aby neprišiel o prácu a nátlaku podľahne.
b) Neustálym podporovaním detí v hľadaní nekorektných riešení z problémových situácií, do ktorých sa v škole dostali svojou pohodlnosťou.
Neučia ich zodpovednosti za seba, svoj život, budúcu rodinu i spoločnosť. Vždy sú tí, čo hasia problémy svojich detí.
c) Podporujú deti pri výbere nenáročnej školy.
Vytvárajú umelo záujem o menej kvalitné školy, programy, aby ich deti získali vysokoškolský titul rovnocenný iným ďaleko kvalitnejším školám. Veď ako by sa na nich pozerali ich susedia? Kolegovia? Či budúci zamestnávatelia detí, že nemajú vysokú školu? Neuvedomujú si pritom, že vyštudovať školu so zlým renomé je pre zamestnávateľa rovnaké, akoby žiadnu školu absolvent nemal. Akurát to stojí rodičov ďalšie finančné prostriedky, umelé predĺženie detstva a ničnerobenia ich ratolestí.
Klásť nároky znamená vychovávať, nájsť si čas na priority - naše deti. Ktosi neskutočne presne vystihol problém dnešnej doby: „Výchova začína tam, kde končí zóna nášho komfortu.“ Táto veta mi neprestáva rezonovať v ušiach, odkedy som ju prvý krát počula. Pre mnohých z nás nie je pravdou, že nemáme na výchovu čas. Nechce sa nám iba vzdať nášho komfortu. Vždy je totiž jednoduchšie poddať sa tlaku.
Rodič, ktorý vychováva, je v konfliktných situáciách ako vysoký kamenný múr a snaží sa odolať náporu. Nedovolí, aby cezeň prenikli do dospelosti jeho dieťaťa všetky egoistické črty, s ktorými sa rodí. A aj vďaka týmto nárazom mu umožňuje, aby jeho psychika zdravo dozrievala. Aby si dieťa uvedomovalo nielen svoje práva, ale aj povinnosti. Mnohí rodičia však nie sú múrom, ale drevenou bránou, ktorá sa pri každom nápore ako na povel otvára a zlozvyky detí dostávajú zelenú. Skutočnou prioritou tak nie sú deti a ich budúce blaho, aj keď majú pocit, že sa všetko točí iba okolo nich.
2) Za nekvalitný produkt škôl – študentov – vinia iba nekvalitné školy a učiteľov
Rodičia umožnia svojim deťom vyštudovať priemerné školy, dosahovať neraz podpriemerné výsledky, no ako samozrejmosť očakávať NADPRIEMERNÉ ZAMESTNANIE A PLAT. Následne rodičia vinia zo zlyhania štát, že umožňuje produkovať školám tisícky študentov, ktorí nemajú s realitou v praxi nič spoločné.
3) Nevenujú deťom pozornosť v dôležitých oblastiach
Nenaučia deti „učiť sa“.
Podľa niekoľkoročných výsledkov medzinárodných meraní vedomostí 15-ročných žiakov z 57 krajín sveta PISA, ktoré organizuje OECD, sa už stredoškoláci umiestňujú pod priemerom so svojimi vedomosťami. Nie je teda situácia alarmujúca len pri vysokých školách, ktoré nepripravujú študentov na prax. Už stredoškoláci preukázateľne nedokážu získané vedomosti používať. A takto môžeme pokračovať k základnej škole. Odkiaľ to teda pravdepodobne pramení?
Rodičia nevynakladajú úsilie v dôslednej kontrole detí v ich príprave na vyučovanie priveľmi skoro. Očakávajú, že deti by mali byť samostatné už v prvom ročníku na základnej škole. Avšak mnohé si nedokážu ešte vytvoriť systém v učení, určiť priority a tak získavajú doživotne zlé návyky. Neosvoja si dôležitú schopnosť "učiť sa". Umenie timemanagementu neovládajú i mnohí rodičia. Ako to majú dokázať malé deti, keď na ne pôsobí také neuveriteľné množstvo podnetov?
Dobrovoľne deti pripravujú o prirodzený vývoj trpezlivosti
Rodičia argumentujú, že, keď boli oni deti, rodičia sa s nimi tiež neučili od prvej triedy. Doba sa však zmenila. To neuveriteľné množstvo technológií, ktoré naplnilo náš voľný i pracovný čas absolútne zmenilo myslenie a prístup k veciam. Vetu „ dnes prokrastinujem“ počujete u študentov pomaly častejšie ako „dnes mám prednášku“. Detský psychiater Michael Winterhoff v jednom rozhovore poznamenal, že dnešné deti sú tak pretechnizované, že aj k ľuďom pristupujú akoby boli na gombík. Požadujú všetko ihneď. Akoby si neuvedomovali rozdiel medzi človekom a strojom. Nemajú žiadnu trpezlivosť. To má dopad aj na schopnosť učenia sa. Nie sú do života vybavené základnou požiadavkou TRPEZLIVOSŤOU, ktorá im umožní bez podvádzania dosahovať výsledky, aké by boli uspokojivé pre nich samých, rodičov i celú spoločnosť.
4) Nezapájajú sa do celospoločenskej debaty o smerovaní školstva
Spoločnosť vzala učiteľom rešpekt. Na vrchol pyramídy sa postavilo dieťa, ktoré prostredníctvom rodiča vzalo učiteľovi autoritu. Aj napriek tomu rodič očakáva, že vyučovací proces by mal prebiehať bez problémov. Väčšina rodičov sa nezaujíma ani o smerovanie školy, kam dieťa chodí a aké aktivity vyvíja. Dokonca je prekvapivé, že na väčšine škôl sa nezaujímajú ani ako míňajú finančné prostriedky z nadácie školy, do ktorých sami prispievajú.
Napriek tomu, že by rodičia radi hodili všetky problémy vzdelanosti detí a problémov s nimi na školy, deti trávia v škole približne iba 14% zo dňa. V rodine a komunite naopak trávia približne 53% svojho času. Nie je teda pochybnosť o tom, že škola je pre nás dôležitá, ale zázemie a správne fungovanie výchovného prístupu rodičov je ešte dôležitejšie. Čo by mali teda rodičia podľa zistení medzinárodných výskumov robiť?
Rodina je v dosahovaní výsledkov detí najdôležitejšia
Štúdia publikovaná vedcami na North Carolina State University, Brigham Young University a University of California-Irvine preukázala, že involvovanie rodičov do každodenných školských povinností detí ako sú – kontrola domácich úloh, návštevy rodičovských združení a iných školských podujatí, diskutovanie o školských aktivitách doma – má ďaleko väčší dopad na akademický výkon dieťaťa ako čokoľvek, čo v škole študent absolvuje.
Ďalšia štúdia publikovaná v Review of Economics and Statistics preukázala, že úsilie rodičov ( ako čítanie kníh nahlas, stretnutia a komunikácia s učiteľmi ) má väčší dopad na dosiahnuté vzdelanie ich detí ako väčšie úsilie vynaložené akýmkoľvek učiteľom či študentom samotným.
Tretia štúdia napríklad prišla k záveru, že školy by museli v USA vynaložiť navyše okolo 1000$ na žiaka, aby dosiahli také isté výsledky, aké dosahujú žiaci, ktorých rodičia sa zaujímajú o ich štúdium.
Viacero výskumov tiež ukázalo, že väčšia časť akademických výhod patrí deťom z majetných rodín, ktorým záležalo na rozvoji svojich detí v porovnaní z menej majetnou vrstvou, ktorá mala uvoľnenejší a lenivejší prístup k výchove. Ale tento výskum tiež odhalil, že bez ohľadu na zázemie, aké deti majú, nepotrebujú žiadne drahé super vzdelávacie pomôcky, digitálne technológie, aby získali výhodu oproti ostatným. Nepotrebujú žiadne úžasné extra kurzy. Jediné, čo potrebujú robiť so svojimi deťmi je: venovať sa im a KOMUNIKOVAŤ.
No nielen hocijako. Na obsahu konverzácie s deťmi taktiež záleží. Dokázalo sa, že deti, ktoré hovorili s rodičmi o počítaní a číslach doma, začínali školu s ďaleko väčšími matematickými schopnosťami ako ich spolužiaci. Vedci z UCLA School of Public Health prišli na to, že obojsmerná komunikácia dieťa - rodič bola 6x účinnejšia v podporovaní rozvoja jazyka ako medziobdobie, kedy hovoril iba rodič. Tento pútavý spôsob konverzácie dáva deťom šancu vyskúšaťsi jazyk pre seba. A tiež im dáva pocítiť, že ich myšlienky a názory sa realizujú a sú skutočné.
Na rodičoch naozaj záleží. A nielen ak sa pozeráme egoisticky na vlastnú rodinu, vlastné dieťa a jeho budúci úspech, ale aj na vývoj tejto spoločnosti. Stav krajiny, v ktorej žijeme a budú žiť tieto deti so všetkým, čo sme im do "batôžka" vložili. Zamyslite sa nad tým, ako to u vás doma vyzerá. Bude im to stačiť? Nemali by sme sami zvýšiť nároky na svoje deti v období, keď ich ešte vieme formovať?
Väčšia kooperácia rodičov a škôl sa javí tiež ako nevyhnutná. Nie obviňovanie, vydieranie, ale skutočná harmonická spolupráca môže napomôcť deťom dosahovať lepšie výsledky. Sme však na to reálne pripravení? Vieme ako fungujú podporné výchovné semináre organizované školami pre rodičov? Aj uznávaný detský psychiater Michael Winterhoff pripúšťa, že akokoľvek sa nám dnes zdajú "návody na výchovu" absurdné, vzhľadom na stále pribúdajúce množstvo vývojových psychických deficitov detí, budú takéto "návody" pre rodičov nevyhnutnosťou.
