Dnešný vzdelávací systém na Slovensku nie je schopný umožniť v školách rozvíjať také prostredie, v ktorom by bolo možné venovať sa deťom špecificky podľa ich potrieb a „potiahnuť“ ich k dobrým výsledkom. Namiesto individuálneho prístupu v našich školách hrá stále prím známkovanie, testovanie a neustále pomeriavanie, nakoľko sa výkon žiakov približuje k daným „papierovým“ štandardom. Zbytočne tak trpia deti, ich rodičia ale i učitelia.
Ide najmä o deti
Na Slovensku dnes nemajú bežné základné školy veľa možností prispôsobiť vzdelávanie individuálnym potrebám svojich žiakov. Učitelia narážajú pri vyučovaní na veľké množstvo učiva, ktoré musia rýchlo prebrať a nemajú dostatok času ani len na to, aby si dôkladne overili, či naozaj všetci žiaci danej látke porozumeli.
Mnohí žiaci tak nadobudnú namiesto vedomostí v učive „diery“, ktoré už nikdy nezaplátajú. Nezískajú pevné základy, na ktorých by mali ďalej „stavať“ vo vyšších ročníkoch a ich prospech sa zhoršuje. Niektorí učivo vôbec nezvládnu a prepadnú o triedu nižšie. Medzi nimi sú aj takí žiaci, ktorí sa v dôsledku častého opakovania ročníkov nikdy nedostanú do deviatej triedy, čo znamená, že základnú školu vôbec nedokončia. A v niektorých lokalitách Slovenska sú dokonca školy, v ktorých z týchto dôvodov už niekoľko rokov deviaty ročník vôbec neotvorili.
Málo úspechov
Pritom by niekedy stačilo málo – zvoľniť tempo a vrátiť sa do bodu, kde sa porozumenie danej látke stratilo, vysvetliť učivo ešte raz ale iným spôsobom, siahnuť po iných úlohách, či praktických ukážkach. Existuje množstvo rôznorodých spôsobov ako pristupovať k deťom v učení. Každé je totiž iné a nie všetkým „sadne“ jeden spôsob výkladu. Na individuálny prístup k žiakom však učiteľ potrebuje nielen dostatok času, ale aj učebných materiálov a v neposlednom rade aj vnútornú motiváciu a schopnosť flexibilne reagovať na reálny potenciál konkrétnych detí.
Rôznorodý potenciál detí a ich špecifické vzdelávacie potreby sú v našich základných školách prehliadané. Na vyučovaní sa na žiakov obvykle nazerá ako na homogénnu triedu, ktorej sa ponúka rovnaký výklad, zadávajú sa jej rovnaké úlohy a od ktorej sa očakávajú aj rovnaké výsledky. Ak má niekto nadanie a na tradične odučenej hodine zíva od nudy, prejde obvykle na osemročné gymnázium. Ak však niekto nestíha, má smolu, dobehnúť ostatných mu bežná škola nijako nepomôže. To sa očakáva skôr od rodiny. Lenže nie každá rodina dnes dokáže túto „domácu úlohu“ zvládnuť.
Málo pozornosti
Nedostatočné zohľadnenie prirodzenej rôznorodosti v detskom kolektíve a neschopnosť bežnej základnej školy s ňou pracovať, je často skutočnou príčinou mnohých problémov, ktorým sa dnes prisudzuje nesprávny „vinník“. Problematická adaptácia niektorých detí na školu, zhoršujúci sa prospech, nárast agresívneho správania, zlyhávanie v celoplošných a medzinárodných testovaniach a následne nízka uplatniteľnosť mladých ľudí na pracovnom trhu – to všetko sú v školách vážne problémy, ktorých intenzita narastá.
Je však neprimerané viniť z týchto problémov deti. Žiaci v školách nie sú homogénna masa, ale kolektív jedinečných osobností s individuálnymi danosťami, talentom a nezriedka aj s rôznymi prekážkami na ceste ku vzdelaniu. Je naivné od nich očakávať, že sa všetci do jedného prispôsobia univerzálnym pravidlám školského vyučovania. Zmysluplnejšie by bolo, keby sa školy pokúsili ušiť im vzdelávanie viac „na mieru“.
Málo peňazí
Možnosť vyjsť v ústrety deťom, ktoré majú problémy zapadnúť do bežného školského drilu však predsa len existuje. Školy dnes môžu podať pomocnú ruku aspoň tým žiakom, u ktorých je evidentné, že potrebujú pri učení špeciálny prístup. Takými sú napríklad deti so zdravotným znevýhodnením. Ak takéto dieťa príjme bežná základná škola, ponúkne mu spravidla aj individuálny vzdelávací program, v ktorom preň upraví tempo učenia, množstvo preberanej látky a ďalšie podmienky na učenie.
Bežné základné školy však nepodávajú deťom so zvýšenými nárokmi pomocnú ruku automaticky. Deje sa to len tam, kde má vedenie školy a učitelia osobnú motiváciu zabezpečiť danému žiakovi na individuálnu výučbu všetko potrebné a kde na to majú dostatok potrebných financií. Poskytnutie služieb asistenta, špeciálneho pedagóga, či školského psychológa totiž niečo stojí. Náklady stúpnu aj vtedy, ak je potrebná debarierizácia školských priestorov, či nákup špeciálnych pomôcok.
Málo pomoci
Podobne, ako v školách chýba deťom viac pozornosti pri učení, učiteľom chýba podpora v ich snahe vychádzať žiakom viac v ústrety. Sťažujú sa na nedostatok metodickej podpory, pretože mnohí nemajú so vzdelávaním žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami žiadne praktické skúsenosti, prípadne len tie negatívne. Nemajú k dispozícii pestrú ponuku učebných materiálov, z ktorých by si mohli vyberať tie, ktoré by im pri práci s konkrétnym žiakom najlepšie „sadli“. A najmä im chýba odborná pomoc špeciálnych pedagógov, psychológov a asistentov priamo v triedach, bez ktorých nedokážu niektorým situáciám sami čeliť.
Na jednej strane sa preto školám nemožno čudovať, že mnohé považujú vzdelávanie detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami spoločne s „bezproblémovými“ žiakmi za komplikáciu a zbytočnú záťaž. Na druhej strane sú deti tými, ktorí neustálym zatváraním očí pred realitou strácajú najviac.
Málo inklúzie
K zmene nazerania na potreby detí vo vzdelávaní a k novému zadefinovaniu úlohy základnej školy nás však núti nielen realita, ale aj právne predpisy. Slovenská republika pristúpila v roku 2010 k Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím, podľa ktorého majú bežné základné školy povinnosť prijímať aj deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a v súlade s týmito potrebami im majú upraviť podmienky vzdelávania tak, aby sa mohli učiť spoločne s ostatnými deťmi.
V praxi sa však ešte stále mnohé bežné základné školy tomuto spoločnému, tzv. inkluzívnemu vzdelávaniu vyhýbajú. Opierajú sa pritom o školský zákon, ktorý dodnes nie je s medzinárodným dohovorom v súlade. Nachádza sa v ňom totiž ustanovenie, ktoré školám dáva možnosť odmietnuť vzdelávať žiaka so špeciálnymi vzdelávacími potrebami v prípade, že nie je v ich silách tieto jeho potreby naplniť. Pre rodičov odmietnutých detí so zdravotným znevýhodnením to obvykle znamená, že musia hľadať „ústretovú“ školu často aj desiatky kilometrov od svojho bydliska a dieťa do nej každodenne komplikovane dovážať.
Málo práva
Podobnú skúsenosť mali aj rodičia Ely, dievčatka s mentálnym postihnutím, ktoré riaditeľ jednej bratislavskej základnej školy neprijal do prvej triedy. Zdôvodňoval to tým, že základná škola nemá adekvátne personálne a materiálno-technické vybavenie pre výučbu takéhoto dieťaťa a nemôže mu ich ani vytvoriť, lebo na to nemá dostatok financií.
Matka dievčatka s rozhodnutím školy nesúhlasila a obrátila sa na súd. Tvrdila, že podľa dohovoru OSN má jej dcéra právo vzdelávať sa v bežnej škole v blízkosti svojho bydliska a že súčasťou tohto práva je, že škola nielenže nesmie jej dieťa odmietnuť, ale že je dokonca povinná upraviť podmienky na jeho vzdelávanie. Súdy dali najprv za pravdu škole. Rodina sa však odvolala, až sa prípad dostal pred najvyšší súd. Ten napokon rozhodol, že požiadavky matky sú oprávnené. Potvrdil, že škola mala dievčatko prijať a mala mu vytvoriť mu podmienky na učenie. Zároveň uviedol, že takto by mali základné školy postupovať aj v ďalších podobných prípadoch.
Málo zodpovednosti
Ministerstvo školstva zareagovalo až po vynesení rozsudku. V novembri minulého roku vydalo usmernenie k prijímaniu žiakov so zdravotným znevýhodnením do základnej školy, v ktorom školy upozornilo, že „dohovor umožňuje osobám so zdravotným postihnutím začleniť sa do všeobecného systému vzdelávania a zaručuje im, aby mali na rovnakom základe s ostatnými prístup ku kvalitnému inkluzívnemu a bezplatnému základnému a stredoškolskému vzdelaniu v spoločenstve, v ktorom žijú.“
Dovtedy však ministerstvo roky potichu tolerovalo, že si školy istú skupinu detí pohadzujú medzi sebou ako horúci zemiak. Jednoznačná úprava školského zákona v prospech detí, ktoré majú ťažšiu štartovaciu čiaru ako ich rovesníci, preň nebola prioritou. Dôkazom toho nie je len fakt, že v rámci nedávnej novely zákona vláda zmeny v tomto zmysle vôbec nenavrhla, ale najmä skutočnosť, že vôbec neriešila praktickú stránku inklúzie a celé bremeno ponechala na školách, ktoré nie sú na inklúziu dostatočne pripravené.
Na každom dieťati záleží
Ako vidno, štát si svoje záväzky neplní. Tvári sa ako mŕtvy chrobák a bremeno zodpovednosti za vyrovnanie sa s novou situáciou hádže na školy bez toho, aby ich na ňu pripravil a ponúkol im potrebný servis. Doplácajú na to všetci – učitelia, rodičia, ale najmä deti.
Skutočná inklúzia vo vzdelávaní totiž neznamená iba to, že deti so zdravotným postihnutím budú v bežných školách vítané. Naše školy budú skutočne inkluzívne až vtedy, ak v nich bude vítané každé jedno dieťa bez ohľadu na to, či má alebo nemá „papier“ o diagnostikovanej poruche alebo hendikepe, či pochádza z dobre situovanej rodiny alebo z rómskej osady, bez ohľadu na to, akým materinským jazykom hovorí , či aká je krajina jeho pôvodu. Skutočná inklúzia vo vzdelávaní znamená dokázať sa vyrovnať s dynamickými spoločenskými zmenami aj na pôde bežných základných škôl. Profitovať z toho môžu všetci. Ak sa totiž naše školy naučia „potiahnuť“ každé dieťa, môžu sa výrazne zlepšiť výsledky aj tých žiakov, ktorí dnes majú v školách nálepku nespratníkov či lajdákov a ktorí na pomocnú ruku márne čakajú.
Autorka Zuzana Zimenová sa v oblasti vzdelávacej politiky pohybuje už niekoľko rokov ako analytička portálu Nové školstvo a autorka viacerých koncepčných návrhov a školských právnych predpisov. Patrí tiež medzi iniciátorov kampane Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku.
