Potrebujeme v dnešnom svete viesť vedome deti k slušnosti a hodnotám, alebo sa to deje prirodzene? Môžu byť dnes slušné a ohľaduplné deti úspešné? Aj na tieto otázky v rozhovore odpovedala školská psychologička KORNÉLIA ĎURÍKOVÁ, ktorá sa roky špecializuje na pozitívnu edukáciu.
Je dôležité, aby sme deti vedome viedli k hodnotám a slušnosti?
Určite je to veľmi dôležité. V dnešnom svete plnom výziev je dôležité nebyť len múdry, ale aj charakterovo silný. Svet okolo nás je neskutočne náročný a dynamický, všetko je v ňom veľmi komplikované. Práve preto je dôležité, aby sme sa dokázali rozhodovať nielen na základe faktov a vedomostí, ale mal by existovať morálny kompas, aby sme vedeli svoje vedomosti využívať v prospech jednotlivca i celej spoločnosti.
Keď na túto tému hovorím s deťmi v škole, ukazujem im rôzne obrázky, kde je napr. zachytená vojna alebo finančná kríza. Vytvoríme si spoločne obraz súčasného sveta a samy vidia, že žijeme v spoločnosti, kde je všetko veľmi krehké. Kde nie je ďaleko od technologického pokroku k vojne, od bohatstva k chudobe.
Prečo nestačí len vysoké IQ?
Častokrát o životoch ľudí, vojnách, svetových či spoločenských krízach rozhodujú ľudia, ktorí sú veľmi múdri, majú najlepšie univerzity na svete, ale sú to ľudia, ktorí svoju múdrosť a inteligenciu nevyužívajú v prospech dobra, v rozvoj jednotlivca a spoločnosti. Inteligencia a múdrosť sú zneužívané. Preto je veľmi dôležité, aby existovala rovnováha medzi múdrosťou a charakterom.
Ak si to premietneme na deti, čo by mali správne hodnotovo vedené deti v dospelosti mať?
Môžeme sa oprieť o charakter a jeho 24 silných stránok. Vybrala ich asi pred 20 rokmi skupina psychológov, historikov, teológov, filozofov a ľudí, ktorí pracujú v spoločenských vedách. Dlhé roky robili prieskum naprieč náboženstvami, filozofickými tradíciami, analyzovali tiež rozprávky a snažili sa pomenovať, ktoré sú tie charakterové vlastnosti, ktoré po stáročia ľudia označovali ako dobré. Snažili sa odpovedať na otázku, aký je to „dobrý človek“, aké vlastnosti ľudia vždy oceňovali. Vytvorili zoznam 24 vlastností, ktoré sú dobrými vlastnosťami človeka.
Aké sú to napríklad?
Ak hovoríme o charaktere a jeho silných stránkach - o obraze silného a dobrého človeka, tak treba povedať, že tých 24 stránok je rozdelených do akýchsi 3 skupín. Hovoríme o vlastnostiach srdca, rozumu a vôle. Tak napríklad, k srdcu patrí prirodzene - láska, k rozumu - zvedavosť, k vôli - vytrvalosť. Aby existovala rovnováha a človek bol zdravý, spokojný, mal by pracovať na každej z týchto oblastí. Dôležité je tiež dodať, že tých spomínaných 24 silných stránok máme v sebe všetci.
Prečo teda nie sme všetci dobrí ľudia?
Každý sme individuálna osobnosť, máme vlastné životné osudy a v konečnom dôsledku aj inú kombináciu týchto vlastností. Niečo máme silnejšie, niečo slabšie.
Dokážeme počas života túto kombináciu zmeniť?
Áno, a nie len počas života, ale aj v konkrétnych situáciách. Zoznam týchto silných stránok má v angličtine pomenovanie „VIA“, čo je skratka pre „Virtues in Action“. V preklade to znamená, cnosti v pohybe. Silné stránky, cnosti sa teda neustále menia. Dôležité je vedieť, že máme skupinu vlastností, ktoré sú pre nás najtypickejšie a najviac nás vystihujú. Z tých 24 je ich približne 5. Tie ostatné sú podporné a vieme ich používať vtedy, keď ich potrebujeme. Niekedy sa nám napríklad viac hodí opatrnosť, inokedy zasa odvaha. Taktiež sa robia veľké výskumy v tom, ktoré silné stránky by mali byť kľúčové v konkrétnych povolaniach. Už sú prvé výsledky pre učiteľa, lekára, či právnika.
Všetky z týchto cností sa dajú naučiť, prípadne ich vieme posilňovať. Už Aristoteles, o ktorého sa toto učenie opiera, tvrdil, že, že cnostnými sa stávame cvikom a zvykom. Je to veta, ktorá už stáročia nesie dôležitý odkaz, že sa týmto zručnostiam dokážeme naučiť. Nie je to niečo, čo je geneticky dané. Učíme sa doma, v spoločnosti, v škole. Je to niečo, čo sa cvičením stáva naším zvykom a tým si budujeme svoj charakter.
Sú na tom niektoré dobré stránky výrazne horšie?
Výsledky celosvetových výskumov hovoria, že nám chýba pokora a sebaovládanie. Na tom dnešný svet zlyháva. Zatiaľ najväčší výskum sa vykonal v rokoch 2002 až 2012, na vzorke 54 krajín sveta, s viac ako 1 milión respondentmi. Ten ukázal, že najslabšími silnými stránkami súčasného sveta sú práve sebaovládanie, pokora a skromnosť. Relatívne dobre sa nám darí v zvedavosti, úprimnosti alebo láskavosti.
Sú charaktery ľudí odrazom toho, ako vyzerá naša spoločnosť, aká je v nej nálada?
To určite áno, ale je to vzájomne prepojené. Na to, aby sme vytvorili dobrú klímu v spoločnosti potrebujeme, aby ľudia uznávali, žili a zdieľali hodnoty a rešpektovali pravidlá.
Vychovávajú dnes rodičia deti k hodnotám? Ako to vidíte vy?
Je to veľmi individuálne a nechcem to zovšeobecňovať. Sú určite rodiny, kde sa hodnotami žije, sú hlboko zakorenené a vedú k nim deti prirodzene. Sú ale rodiny, kde to tak nie je. Vo všeobecnosti dnes psychológovia i sociológovia hovoria o kríze rodiny. Dokonca aj o kríze morálky. Rodina je ale základná jednotka a tam to dnes zlyháva. Nechcem však týmto kritizovať rodičov. Povedzme si pravdu, že ani život dospelých dnes nie je ľahký pre psychiku. Mnohí z nich majú naozaj ťažké životné osudy. Je náročné pre slobodnú matku alebo otca odovzdávať dieťaťu všetko, čo potrebuje. A nemusia to byť ani slobodní rodičia. Všetci rodičia dnes žijú pod veľkým tlakom - existuje vysoké napätie v zamestnaní, vysporiadavajú sa denne s mnohými výzvami. Prichádzajú domov unavení, vyčerpaní, nevedia sa už tak sústrediť a nemajú na deti potrebnú energiu. Aj preto dochádza ku kríze rodiny.
Čo sa presne myslí pod krízou rodiny?
V rodinách sú narušené medziľudské vzťahy, máme mimoriadne vysokú rozvodovosť. Ak sa hovorí o kríze morálky, tak sa tým myslí, že sú narušené hodnoty. Akoby sa strácal ucelený morálny kompas spoločnosti. Na jednej strane hovoríme, že je dôležité viesť deti k hodnotám, ale na druhej strane to nerobíme. Či už vo vnútri rodín alebo v školách. To, čo dospelí hovoria, aby deti dodržiavali, sami nežijú. Mladá generácia dostáva zmiešané informácie. Buď si potom myslia o tom svoje, alebo tomu neveria.
Ak zlyháva rodina, čo potom?
Do tohto procesu by mala vstúpiť škola. Tá sa ale drží pravidla, že prioritou je pre ňu vzdelávací proces. Hoci by malo ísť o výchovno-vzdelávací proces, výchova je na absolútnom okraji. Aj keď sa tvárime, že vychovávame, nie je to dostatočné. Určite to v nejakej miere robíme, ale malo by to byť systematické a viac upriamené na hodnoty. Či chceme alebo nie, musíme reagovať na súčasný svet. Musíme si priznať, že škola musí deti vychovávať. Ak nám záleží na deťoch, ich budúcnosti a celkovo budúcnosti spoločnosti, nemôžeme sa tejto úlohy zrieknuť. Premlčať ju. Musíme systematicky na tom pracovať. Nemalo by to byť na okraji záujmu, ale jedna z priorít škôl.
Ako by to školy mali robiť?
Nie tým spôsobom, že im vytvoríme samostatný predmet a budeme deti učiť, čo to znamená byť zodpovedným, čo je odvaha, vytrvalosť, empatia, láska. Nie. Malo by to byť súčasťou hodnôt a žitia školy. Škola by mala mať tieto hodnoty zadefinované, žiť ich a veriť im. A potom môže viesť deti aj pomocou predmetu k rozvoju charakteru. Vo svete to už existuje a volajú to „character education“, no v prvom rade to musí škola žiť. Samostatný predmet nie je nástroj, ako deti naučíme byť takými, ako chceme. Je to len nástroj, aby ich naučili správne pochopiť niektoré definície, aby bol vytvorený priestor na cielené diskusie a aby pochopili jazyk, ktorý v ich škole prevláda.
Čo by sa mohli na takej hodine učiť?
Medzi silnými stránkami človeka je napríklad aj humor. Ale čo to znamená byť vtipný? Deťom sa stáva často, keď niekomu ubližujú, že sa bránia, že to bola len sranda. O nič nešlo. Tu im môžeme vysvetľovať, že existujú jasné hranice, kedy sa dobré môže ľahko zmeniť na zlé.
Majú aj iné zo spomínaných silných stránok osobnosti takúto svoju temnú stránku?
Každá z dobrých stránok má aj svoju odvrátenú stranu. Preto je potrebné vťahovať do diskusie s deťmi otázky etiky a morálky. Existujú hranice, o ktorých treba s deťmi hovoriť. Už Aristoteles hovoril, že najlepšia je zlatá stredná cesta. A platí to vo všetkom. Byť vytrvalý je obdivuhodné, no neznamená to, že máme ísť cez mŕtvoly. Klinickí alebo forézni psychológovia by vám vedeli veľa hovoriť o tom, akí sú masoví vrahovia mimoriadne vytrvalí. Rovnako aj členovia gengov. Ale je to v tejto podobe správne? Vždy sa musíme pýtať: „Aký je cieľ?“ alebo „vytrvalí k čomu?“
Pravidelne sa pri tejto téme stretnem aj s názorom, že slušné a hodnotovo orientované deti sú šikanované a viesť ich takto nie je dobré rozhodnutie. Naozaj sú dnes takéto deti šikanované?
To, že je niekto slušný, vie poďakovať, poprosiť, váži si ľudí okolo seba, nie je dôvodom, že je šikanovaný. Určite to nemožno považovať za žiadny prediktor, to je nezmysel.
Ak hovoríme ale o deťoch, ktoré sú obeťami šikany, tak tam je rozhodujúce, že tieto deti sa nevedia brániť. Byť slušne vychovaný neznamená, že dovolím iným ľuďom, aby mi skákali po hlave a ubližovali mi. Deti musia vnímať svoju hodnotu, vedieť sa postaviť za svoj názor, dokázať povedať nie a zvládnuť aj problematické situácie – vyjadrením vlastného postoja, oslovením dospelého či spolužiakov. V opačnom prípade na seba sťahujú nežiadúcu pozornosť a je možné, že sa stanú terčom, ale nie je to pravidlo. Vždy to záleží od komunity, v akej sa ocitnú.
Dá sa povedať, kvôli akým vlastnostiam okrem toho, že sa nevedia brániť, sú deti šikanované?
To býva veľmi ťažké určiť, čo je presným dôvodom. Nedokážeme vymenovať 5 charakteristík. Je to príbeh od príbehu. Ak sa bavíme o šikane v škole, tak ja osobne vnímam šikanu ako zlyhanie dospelých a zlyhanie školy. V škole, kde vládnu dobré vzťahy, dôvera, bezpečie, podporujúca atmosféra, kde sa deti zdôverujú dospelým, tak tam jednoducho šikana nie je. Individuálne sa môže objaviť, ale škola je okamžite schopná to vyriešiť. Ak hovoríme o prípadoch, kde niekto niekoho mláti, tak ja sa pýtam, kde boli dovtedy dospelí. Zároveň musím zdôrazniť, že deti naokolo vždy o šikane vedia. Väčšinou nejde iba o vzťah obeť – agresor. Ak ale nemajú dôveru, nechcú to povedať dospelým v škole, tak to je problém. Zvyknú sa zdôveriť doma rodičom, no ak ani oni nedôverujú škole, často to aj oni nechajú tak, lebo vedia, že s tým v škole nič neurobia. Býva to dlhodobejší proces, ktorý vrel a prepuklo to do takejto podoby. Ja osobne to vnímam ako zlyhanie školy a učiteľov.
Rodičia neraz oponujú aj tým, že ak budú vychovávať dieťa k ohľaduplnosti, slušnosti, tak nebude dosť priebojné a nebude úspešné. Ako vnímate tento ich pohľad?
Súhlasím, že tento názor, že so slušnosťou ďaleko nezájdeš, je naozaj tu. Je to odraz spoločnosti. Myslíme si, že keď naučíme deti "mať ostré lakte", byť drzými - alebo inak dnes povedané povedať si svoj názor, stáť si za tým, nevážiť si iných, nemať pokoru, úctu, rešpekt, nemať sebaovládanie, "hľadieť si len svoje", tak z nich budú v živote spokojní, šťastní a úspešní ľudia. Paradoxne, je to všetko naopak.
Akí ľudia sú teda podľa vás úspešní?
Ak hovoríme o dlhodobom úspechu, tak ľudia, ktorí sú úspešní, sú uznávaní kvôli iným vlastnostiam. Nie sú to agresívni ľudia, ktorí prioritne využívajú svoju silu. Sú to ľudia, ktorí majú vysokú emocionálnu inteligenciu. Práve tá sa spája s dlhodobým úspechom. Agresívny človek tiež dokáže uspieť, ale stále je na šikmej ploche.
Stačí sa zamyslieť, s akým človekom chcete sedieť, rozprávať sa, alebo s akým človekom chcete pracovať. S takým, ktorý je hrubý, vulgárny? Alebo takým, ktorý vie prijímať, dávať, vie poďakovať, poprosiť, ale vie aj povedať nie.
Žijeme vo svete, ktorý nie je najjemnejší. To ale neznamená, že budeme deti pripravovať do sveta, aby boli hrubé, ako sa hovorí „mali lakte“, aby sa vedeli pretĺkať životom. To je omyl. Pretĺkať sa dá životom aj s úctou, rešpektom, a s tým, že som slušný človek.
Takže rodičia, čo učia deti „ostrým lakťom“ vychovávajú vlastne nešťastných ľudí.
Učia deti zručnostiam, ktoré ich od ľudí odťahujú a nie priťahujú. A dobré medziľudské vzťahy sú hlavným prediktorom dlhého a zdravého života.
Zároveň vlastne vytvárajú spoločnosť, kde prevláda strach, arogancia, smútok, zloba a to sa potom odráža u ľudí v množstve psychických problémov. Fakty v tomto hovoria jasne - depresie, úzkosti, fóbie, neschopnosť spracovať stres sú asi najčastejšie problémy, s ktorými sa stretávajú psychológovia, ale aj psychiatri. Dnes už nie je výnimkou stretnúť 13-ročné deti s týmito problémami.
Ako dnes vnímate technológie vo výchove? Sťažujú nám situáciu?
Technológie ovplyvňujú, a vlastne aj menia, všetko v dnešnej dobe. Vstupujú do formy a spôsobu komunikácie, aj do správania a v konečnom dôsledku aj do prežívania človeka. Mladí ľudia sú akoby zrastení s technológiami. Je to súčasť ich bytia. Zasahujú do ich života v úplnej podstate. No je tu dôležitý bod, ktorý si treba uvedomiť a to, že technológie sú IBA nástroje. Ten kto ťuká, fotí, vypisuje je človek. On rozhoduje, ako použije, využije, či zneužije konkrétnu technológiu. Práve preto je mimoriadne dôležité v dnešnej dobe rozvíjať "človečenstvo", dobré vlastnosti, charakter, pretože ten nás v konečnom dôsledku vedie ku konkrétnym činom, nie technológie.
Mgr. Kornélia Ďuríková pracuje ako školský psychológ na gymnáziu. Dlhodobo sa venuje pozitívnej edukácii, ako aj pozitívnej psychológii. Je členkou Medzinárodnej siete pozitívnej edukácie - IPEN. V roku 2018 sa ako jediná zo Slovenska zučastnila Medzinárodnej konferencie pozitívnej psychológie a pozitívnej edukácie v Budapešti. Jej snom je dostať myšlienky pozitívnej edukácie, well-beingu a charakteru do slovenských škôl.
