Články: Pre študentov
O projekte


 
 

P. Fridrichová: Cieľom učenia by nemali byť známky. Okrádajú deti o prirodzenú túžbu učiť sa

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Z. Gránska
Ak do učenia vstupuje akýkoľvek systém klasifikácie, ničí vnútornú motiváciu dieťaťa učiť sa, ktorú v sebe prirodzene od narodenia máme, myslí si Petra Fridrichová. / Foto: Z. Gránska

Organizácia MESA10 spolu s prieskumnou agentúrou FOCUS realizovala reprezentatívny prieskum, čo si Slováci skutočne myslia o vzdelávaní. Jednou zo zaujímavostí bolo zistenie, že takmer polovica opýtaných si myslí, že „tresty a zlé známky sú potrebné na to, aby sa žiaci dobre učili.“ Naozaj je známkovanie a tresty to, čo deťom pomáha dosahovať lepšie výsledky?

O tom, na čo má slúžiť hodnotenie v školách, prečo je súčasné známkovanie zlé a ako by ideálne malo vyzerať, odpovedala PETRA FRIDRICHOVÁ, ktorá pôsobí ako výskumníčka na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici, pôsobila ako riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu a v súčasnosti je členkou expertného tímu projektu MESA10 TO DÁ ROZUM, kde sa venuje aj téme hodnotenia v školách.

 

Aký je hlavný účel hodnotenia žiakov v škole? Čo im má hodnotenie dávať?

Základom pre náš rozhovor by malo byť vymedzenie si rozdielu medzi hodnotením a klasifikáciou. Kým účelom hodnotenia je posúdenie kvality výkonu, či činnosti žiaka, klasifikácia je o zaraďovaní výkonu alebo činnosti do nejakých výkonnostných skupín. Na Slovensku ide o tzv. známkovanie. Klasifikáciu, teda známkovanie a hodnotenie si ľudia často zamieňajú, pričom nejde o tú istú vec. Ak sa pýtate na hodnotenie a čo má žiakom hodnotenie dávať – v podstate by malo ísť o formulovanú spätnú väzbu pre dieťa, žiaka, o tom, ako sa mu podarilo splniť úlohu – v čom sú jeho prednosti, ale je to aj informácia o tom, v čom sú ešte nedostatky, aké spravil chyby a čo môže byť príčinou týchto chýb. Súčasťou hodnotenia, ktoré má charakter spätnej väzby pre dieťa/žiaka je však aj to, ako sa v budúcnosti vyvarovať chýb a ako postupne zlepšovať svoj vlastný výkon. Z tohto pohľadu je hodnotenie súčasťou žiakovho učenia sa, nie vyslovením záveru toho,  že konkrétny žiak vie učivo výborne, dobre alebo nedostatočne. Skutočné hodnotenie žiaka posúva dopredu a okrem kontrolnej úlohy plní aj úlohu motivačnú.

 

Realizuje sa takéto komplexné hodnotenie na slovenských školách, alebo sa vo väčšine škôl stále stretávame len s klasickým známkovaním?

Je to individuálne. Závisí to určite od učiteľa, stupňa školy, ale aj požiadaviek rodičov. Ak škola poskytuje možnosť slovného hodnotenia, tak už existujú rodičia, ktorí si radi vypočujú komplexné hodnotenie ich detí. Stále je to veľmi individuálna záležitosť. Na Slovensku však určite známky prevládajú.

 

Dá sa známkovanie detí považovať určitým spôsobom aj za odraz práce učiteľa?

Môže a nemusí. Ak sa ukáže, že celá trieda dostane z písomky „zlú známku“ – učiteľ/učiteľka sa prirodzene zamýšľa, prečo je to tak – bolo niečo nesprávne vysvetlené? Boli úlohy zrozumiteľné? a pod. Posudzovať však prácu učiteľa/učiteľky len podľa toho, aké známky „dáva“, nie je najvhodnejší spôsob hodnotenia jeho práce. Je to najmä kvôli vysokej subjektivite hodnotenia a klasifikácie na Slovensku.

 

Kedy sa začalo na školách s klasickým známkovaním, ako ho poznáme dnes?

S klasifikáciou v škole sa stretávame od 16.storočia. Súčasný systém známok 1-5 sa viac-menej na území súčasného Slovenska začal aplikovať od čias školskej reformy Márie Terézie.

 

Už takto skoro a stále zostal rovnaký?

Áno, je to veľmi dávno. A to napriek tomu, že systém vzdelávania bol vtedy úplne iný, v úplne iných podmienkach a s iným zámerom. Vtedy išlo hlavne o memorovanie a reprodukciu informácií a známky dokonale odzrkadľovali, ako dokonale sa ich žiak naučil. Dnes už naším cieľom skutočne nemôže byť to, aby sa deti naučili povedať poučku doslovne naspamäť, ale aby dieťa vedelo v praxi používať to, čo sa naučí. Samozrejme, to, čo v súčasnosti upravuje hodnotenie a klasifikáciu sú Metodické pokyny, ktoré sa priebežne aktualizujú, ale podstata klasifikácie ako ju poznáme, má skutočne hlboké historické korene.

 

Dnes viacerí psychológovia hovoria, že toto známkovanie je dokonca pre učenie škodlivé. V čom vidia psychológovia najväčšie problémy?

Myslím, že zatiaľ najradikálnejšie vyjadrenie v tejto oblasti mala česká psychologička Nováčková, ktorá známkovanie označila za korupčný systém. Jej vysvetlenie je, že ak za určitú činnosť dieťa dostane známku (úplatok), venuje sa jej. S tým sa stotožňujú aj viacerí pedagógovia. A v tomto je v podstate aj kritika psychológov klasického známkovania – kým učenie je prirodzenou činnosťou každého mláďaťa, človeka nevynímajúc, klasifikácia prirodzenú potrebu poznávať, učiť sa, objavovať, potláča. Cieľom učenia má byť poznatok, nie známka. Súčasne známkovanie spôsobuje deťom v škole istý pocit nepohody a v niektorých prípadoch až stres, naviac, ak za zlé známky je dieťa doma trestané, ale rovnako nevhodne pôsobia aj neprimerané odmeny za dobré známky. Podľa rozhovorov s učiteľmi, dnes bežne rodičia deti motivujú k dobrým známkam aj finančnými odmenami. Okrem známky, ktorá je jednoznačne z pohľadu dieťaťa vonkajšou motiváciou, sa tak zapája ďalší element vonkajšieho hodnotenia. Samotným problémom známkovania a klasifikácie tiež je, že žiaci vnímajú chybu ako ten prvok, kvôli ktorému dostanú zlú známku. Pritom chyba je jedným zo základných prostriedkov učenia sa. Ak teda do učenia vstupuje akýkoľvek systém klasifikácie, ničí vnútornú motiváciu dieťaťa, ktorú v sebe prirodzene má. Všetky jednotky, čierne body, či prasiatka a hviezdičky, sa zrazu stanú cieľom.

 

Neznížilo by odstránenie klasického známkovania u detí aj súťaživosť a motiváciu dosahovať čo najlepšie výsledky?

Mala by byť vôbec súťaživosť v škole? Naháňanie sa za známkami nás nevedie k tomu, aby sme si pamätali veci, aj keď zazvoní. Taký poznatok nie je trvalý. Hoci známky stále vnímame ako základný prvok, pre ktorý sa deti učia, stále ide iba o vonkajšiu motiváciu. Známka a odmeny za dobré známky, či tresty za zlé známky sú len vonkajšou motiváciou, ktorá skôr či neskôr pominie a potom prichádzajú problémy. Práve preto mnohé deti, ktoré sú na prvom stupni jednotkári, lebo súťažia o najviac jednotiek u pani učiteľky, na druhom stupni im na tom prestane záležať a prestávajú sa učiť. Základom učenia sa je vnútorná motivácia – tzn. chcieť objavovať, poznávať, bádať... A to je pre deti prirodzené.

 

Foto: Z. Gránska

 

Zabúdame pod stresom skôr informácie, ktoré sa naučíme? Bežne si dnes deti či starší študenti po písomkách nič nepamätajú.

Neviem, či existuje takýto výskum, ale použitie naučených informácií môžeme vidieť aj v medzinárodných testovaniach. Tie práve nestavajú na tom, čo vie žiak vymenovať, ale ako skutočne vie ten poznatok využiť. Proces učenia je veľmi komplikovaný a vstupuje do neho mnoho činiteľov. Najpodstatnejšie pre učiteľov aj rodičov je uvedomiť si, že najlepšie si zapamätáme to, k čomu sa nám viažu pozitívne emócie.

 

Čím by sme známkovanie mohli ideálne nahradiť?

Poskytovaním spätnej väzby o progrese žiakov, o tom, ako sa v jednotlivých kompetenciách zlepšujú, kde sú ich limity, čo je príčinou chýb, ktoré robia, alebo čo je príčinou toho, prečo sa im nedarí. Samozrejme, kvantitatívne vyjadrenie nie je vylúčené, ale osobne by som preferovala taký prístup, ktorý by viac hovoril o tom, ako sa dieťa zlepšuje, nie do akej „škatuľky“ patrí.

 

Aké typy sú okrem klasického známkovania vo svete najčastejšie?

Všeobecne, vieme rozlíšiť dva základné prístupy k hodnoteniu podľa toho, či porovnávame výsledky učenia sa vo vzťahu k „posunom“ žiaka a jeho súčasťou je aj sebahodnotenie, alebo porovnávame jeho progres s nejakými stanovenými cieľmi. Často však dochádza ku kombinácii obidvoch prístupov, pretože kým jeden poskytuje učiteľom, žiakom a ich rodičom informáciu o žiakovom rozvoji, ale aj chybách, ktoré robí, či faktoroch, ktoré ho spomaľujú; druhý slúži k porovnaniu výsledkov vzdelávania.

Z praktického pohľadu (teda to, čo dostane dieťa) - ide o kombináciu slovného hodnotenia (v zmysle stručného zhodnotenia žiakovho progresu oproti predchádzajúcemu kontrolnému obdobiu) a percentuálneho vyjadrenia zvládnutia kompetencií alebo konkrétnych zručností, resp. označenie tých, kde sú nedostatky. Krajiny, ktoré dosahujú v medzinárodných porovnaniach nadpriemerné výsledky, kladú dôraz na hodnotenie rozvoja dieťaťa, ktoré je kombinované s jeho vlastným sebahodnotením. Súčasne však platí, že hodnotenie prichádza vo vopred stanovených kontrolných etapách – tak, aby sa dal reálne zachytiť pokrok žiaka. Nie sú hodnotené písomne denne. Prevláda ústne poskytovaná spätná väzba. Deti dostávajú priebežné informácie o procese ich učenia sa a v kontrolných etapách komplexné zhodnotenie stavu rozvoja kompetencií.

 

Uvažovalo sa niekedy, že by sa plošne aktuálny systém hodnotenia na Slovensku zmenil? Zaoberal sa tým seriózne už niekto?

Tieto úvahy prišli vždy s novou koncepciou rozvoja školstva – boli súčasťou koncepčných dokumentov Duch školy, Konštantín, ale aj Milénium a rovnako je to aj v novom ministerskom návrhu rozvoja výchovy a vzdelávania. Samozrejme, najsilnejší tlak na zmenu tu bol v 90. rokoch, kedy učitelia a učiteľky skutočne hľadali nové prístupy k vyučovaniu, k rozvoju žiakov a samozrejme, aj k ich komplexnej diagnostike, hodnoteniu a evalvácii. O hodnotení v školách máme vo všeobecnosti veľmi málo publikácií už len v porovnaní s našimi českými susedmi. Z novších prác považujem za prínosnú a zaujímavú dizertačnú prácu Evy Vísmekovej o učiteľovom ponímaní hodnotenia v primárnom vzdelávaní. Samozrejme, hodnoteniu sa venujú aj ďalšie výskumy, zvyčajne však orientované na konkrétne vyučovacie predmety. Výskum E. Vísmekovej z roku 2013 však poukázal na to, že učitelia a učiteľky v primárnom vzdelávaní síce vnímajú výhody slovného hodnotenia, avšak mnohé sa vrátili ku klasickému známkovaniu, pretože im „chýbala“ akási metodická podpora. A v konečnom dôsledku, klasifikácia pre nich predstavuje jednoduchšiu formu hodnotenia ako zameriavanie sa na sledovanie individuálneho rozvoja každého žiaka.

 

Váš expertný tím projektu TO DÁ ROZUM bude v tomto smere navrhovať nejaké zmeny?

Určite áno. Súvisia predovšetkým so zmenou poňatia obsahu a foriem vzdelávania v dlhodobom horizonte.

 

Myslíte si, že by slovenskí učitelia chceli nové formy hodnotenia využívať?

Názory sú rôzne. Špecificky sa názorom učiteľov a učiteliek v praxi budeme venovať. Avšak, som presvedčená, že základom je komunikácia a vzdelávanie učiteľov v praxi, ale aj dôsledná zmena prípravy budúcich učiteľov tak, aby dokázali navrhované zmeny aplikovať v praxi.

 

Ak by sme prestali s hodnotením iba 5-stupňovým alebo percentuálnym známkovaním, nemalo by to negatívny dopad napr. pri medzinárodných testovaniach? Neklesla by naša úroveň?

A má kam klesnúť? Skúsme si položiť otázku, či sa súčasný systém vzdelávania komplexne ukázal ako efektívny. Súčasne musím poznamenať, že je rozdiel medzi klasifikáciou a hodnotením. Hodnotenie môže a vždy bude obsahovať aj kvantitatívne vyjadrenie zvládnutia učenia sa žiaka.

 

Viete, aké skúsenosti majú s hodnotením v slovenských školách, kde sa využívajú alternatívne spôsoby hodnotenia? Aké výsledky tieto deti dosahujú v porovnaní  s ostatnými školami?

Túto oblasť sme podrobne neskúmali. Môžem hovoriť, len z vlastnej skúsenosti a skúsenosti mojich známych, ktorých deti takéto školy navštevujú. Moja kamarátka, ktorej syn ukončil 9.ročník jednej súkromnej školy v Banskej Bystrici, mi povedala, že to bolo 9 šťastných rokov, ktoré si jej syn naplno užil a naučil sa učiť sa, byť zodpovedný za svoje učenie. S učiteľmi mali nadštandardný vzťah, komunikovali otvorene a slušne a dokázali pomenovať problémy, ktoré majú. Známky v tomto celom procese nemali nejakú zásadnú úlohu – dôraz sa kládol na rozvoj každého dieťaťa v každom z vyučovacích predmetov.

 

Sú podľa vás tieto spôsoby hodnotenia spravodlivejšie, objektívnejšie? Sú pre deti menej stresujúce?

Áno, pre deti sú menej stresujúce, ale hlavne majú väčšiu výpovednú hodnotu ako samotná známka. Pričom nie je vylúčené, aby hodnotenie malo dve zložky – známku nasledovanú slovným hodnotením. V každom prípade, štát by mal definovať kritériá, na základe ktorých sa známky, či iné kriteriálne vyjadrenie bude dávať.

 

Komplexnejšie typy hodnotenia sa všade vo svete využívajú asi hlavne na základných školách. Ako je to so strednými a vysokými školami?

Vzhľadom na rozličné systémy organizácie vzdelávania nie je možné zovšeobecniť, že komplexné hodnotenie je typické len pre základné školy. Ako som už spomínala – ak by sme hodnotenie vnímali cez dva opozitné póly – hodnotenie rozvoja žiaka (vrátane sebahodnotenia) a na druhom póle porovnanie výkonu žiaka vo vzťahu k cieľom, tak v jednotlivých krajinách dochádza vždy k príklonu k jednému z uvedených pólov alebo k ich kombinácii a to počas celého vzdelávania.

 

Foto: Archív PFMgr. PETRA FRIDRICHOVÁ, PhD.

Pôsobí ako výskumníčka na Centre edukačného výskumu Pedagogickej fakulty UMB v Banskej Bystrici. V rokoch 2011 – 2015 bola vedúcou Inštitútu vedy a výskumu Pedagogickej fakulty UMB, neskôr pôsobila ako riaditeľka Štátneho pedagogického ústavu Podieľala sa ako členka pracovnej skupiny na tvorbe deskriptorov Slovenského kvalifikačného rámca a je tiež súčasťou pracovného tímu na vytvorenie a evaluáciu Národnej sústavy kvalifikácií. Medzi výskumné témy, ktorým sa aktuálne venuje, patria otázky zvyšovania úspešnosti reformy systému základného vzdelávania v slovenskom školstve, inovácie edukačnej praxe prostredníctvom akčného výskumu učiteľov, transformácii vysokoškolskej prípravy a kontinuálneho vzdelávania učiteľov a skvalitňovaniu pedagogickej praxe budúcich učiteľov.

 

 


Čítajte viac o téme: Rozhovor, Známky, Reforma školstva
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
 




Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.