Šikanovanie je problém, s ktorým sa stretla už takmer každá štátna či súkromná škola. Vedenie ho rieši rýchlo, potichu, no predovšetkým tak, aby nepoškodilo dobré meno školy. Neraz si rodič pri prvých náznakoch násilia v škole povie, že ide o obyčajné detské hašterenie, ktoré si deti čoskoro vyriešia samé. Nie je tomu však vždy tak. Dieťa, ktoré sa stalo obeťou šikanovania o probléme hovoriť nemusí, no bezpodmienečne potrebuje vašu pomoc.
O šikane na základných školách, jej dopade na psychiku detí a možnostiach riešení sme sa rozprávali s psychologičkou Mgr. Dášou Štefancovou Gregorovou, vedúcou oddelenia prevencie Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP) v Bratislave II.
Kedy možno hovoriť o probléme šikany a mali by sme sa ním začať zaoberať?
Jedná sa o často používané slovo, ktorého význam je však neraz nejasný a schovávajú sa pod neho aj formy násilia, ktoré šikanou nie sú. Základným vymedzením je to, že sa jedná o násilie – môže byť fyzické alebo psychické, ktoré je opakované, ide o úmyselné ubližovanie, často je prítomný nepomer síl. Šikanou môže byť napr. bitka, nadávky, urážky, ponižovanie, vyhrážanie ... no rozdiel oproti „ublíženiu“ je v tom, že sa jedná o opakovaný jav. Čo sa týka nepomeru síl, ten nemusí byť daný len počtom osôb, ale napr. aj fyzickou, mentálnou alebo inou prevahou. Šikanou tiež môže byť dlhodobá ignorácia.
Aké dieťa sa stáva šikanované? Prečo sa vlastne stáva obeťou?
Nebezpečenstvo šikany je aj v tom, že obeťou sa môže stať ktokoľvek. Pri práci s triedami sme často svedkami toho, že obeťou šikany sú deti, ktoré nijako nevytŕčajú spomedzi ostatných, hoci v čase keď už šikana prebieha to tak ostatné deti vnímajú. Pre dospelého, napr. pre rodiča, ktorý v triede nie je, je potom veľmi ťažké rozlíšiť, aká je skutočne realita. Deti v triede potom naozaj veria tomu, že šikanované dieťa je nejakým spôsobom „čudné“ alebo „zlé.“ Často je to napr. označenie, že dieťa smrdí (hoci v skutočnosti to nie je pravda), alebo má nejakú chorobu, napr. AIDS a pod.
Na druhej strane je pravda, že často sa obeťou šikany stávajú deti, ktoré sú nejakým spôsobom iné. Môže ísť o dieťa, ktoré sa odlišuje od triednej normy svojim správaním, vzhľadom a pod. Šikanované môžu byť deti, ktoré sa nevedia tak ľahko brániť, nemajú schopnosť jasne a dostatočne dôrazne dať najavo, čo je v poriadku a čo nie je. Môžu to byť deti tichšie, menej priebojné, ktoré sú ľahkou obeťou. Ale naopak obeťami šikany sa stávajú aj nadmerne aktívne deti, ktoré by chceli byť viac v kontakte s ostatnými, ale nevedia, akým vhodným spôsobom sa im priblížiť. Pre ostatné deti môže byť ich snaha o priblíženie otravná a môžu ich začať odmietať celkovo, nie len v konkrétnych situáciách – vtedy sa môže rozvinúť šikana. Pre učiteľa je niekedy ťažké v týchto situáciách vyhodnotiť ako postupovať. Napr. dieťa, ktoré často provokuje ostatných je odmietané triedou a stáva sa osamoteným. Dostáva sa do začarovaného kruhu, pretože provokácia je možno jediný spôsob akým dokáže dať najavo to, že chce byť s ostatnými v kontakte a tak provokuje ďalej – to je živná pôda pre šikanu v triede. V týchto situáciách sa niekedy stretávame s názorom pedagóga, že dieťa si za svoju pozíciu v triede môže samo. Tu je dôležité rozlíšiť, čo je reakciou detí na konkrétne správanie a čo odmietanie dieťaťa ako takého. Konkrétne - je napr. v poriadku ak deti odmietavo zareagujú na provokáciu, ale nie je v poriadku ak v úplne nesúvisiacej situácii na toto dieťa reagujú odmietavo, urážajú ho a pod. Takéto dieťa sa tiež môže stať „hromozvodom“ triedy, kedy všetko zlé, čo sa v triede stane sa automaticky zvalí na neho a keďže je samé, nemá ako dokázať svoju nevinu. Opäť je to veľmi ťažká pozícia pre pedagóga, pretože ak sa jedná o dieťa, ktoré častejšie niečo „vyvedie,“ je veľmi ľahké uveriť tvrdeniu triedy.
Viac o ŠIKANE nádete aj tu:
Kto je zväčša agresor? Prečo sa ním stáva?
Neexistuje jeden typ detí, ktoré šikanujú, môžem sa pokúsiť priblížiť tie najčastejšie. Asi najčastejšie vzniká u detí šikana ako prestrelená zábava. Dieťa sa zabáva na účet druhého a neuvedomuje si, že to môže ubližovať. Ak sa pridajú ostatní, môže sa v triede toto správanie zafixovať a rozvinúť šikana. Navyše dieťa, ktorému je ubližované sa pri vtipoch a nepríjemných poznámkach zo strachu, že by sa strápnilo, môže tváriť, dokonca aj tvrdiť, že mu to nevadí, samé sa na vtipoch na svoju adresu smiať. Z pohľadu detí to potom naozaj ostáva zábavou. V tomto štádiu „vtipkovania“ môže učiteľ, príp. iný dospelý šikanu pomerne ľahko a bez nafukovania situácie zastaviť jednoduchým pomenovaním toho, aké správanie je a aké nie je želateľné, čo je a čo už nie je zábava.
Ďalším typom dieťaťa, ktoré ubližuje môže byť dieťa, ktoré túži po obdive, prípadne si potrebuje dokázať svoju silu a výnimočnosť a nevie ich dosiahnuť iným spôsobom. Ponižovanie druhého sa tak stáva prostriedkom pre dosiahnutie fiktívneho pocitu vlastnej dôležitosti. Do tejto kategórie môžeme zaradiť aj dieťa, ktoré bolo v minulosti obeťou šikany, ktorému sa okrem spomenutých dôvodov pridáva vlastný strach a volí preto stratégiu – radšej budem ubližovať, aby nebolo ubližované mne. Stratégia radšej sa pridám, aby sa to neotočilo proti mne, sa môže týkať aj detí, ktoré sa k šikane pridávajú a stávajú sa tiež agresormi. Tiež sa agresorom môže stať aj dieťa, ktoré je obeťou niekde inde, napr. v domácom prostredí.
Ďalším, nie veľmi frekventovaným typom, o ktorom môžeme hovoriť obvykle až na stredných školách, príp. vo vyšších ročníkoch základných škôl, môže byť agresor s vážnymi osobnostnými problémami, resp. poruchou osobnosti, bez schopnosti empatie.
Aké negatívne „stopy“ môže zanechať na dieťati - obeti šikana?
Šikanované dieťa sa dostáva do ťažkej pozície, kedy je neustále odmietané, dostáva informácie o tom, že je čudné, nie je v poriadku, čo sa negatívne odráža na jeho sebaobraze. Dôsledky, ktoré to pre dieťa má, sú veľmi individuálne a sú závislé od celkovej odolnosti osobnosti dieťaťa. Vnútornému posilneniu dieťaťa môže dopomôcť ak je členom iného kolektívu, kde má „bežnú“ pozíciu, príp. či má nejakých kamarátov. Dôležitý je tiež postoj dospelých – rodičov, učiteľov, či problém bagatelizujú, alebo dieťaťu pomáhajú a podporujú ho. Dopad šikany závisí tiež od doby jej trvania – niekedy sa jedná aj o roky a vtedy môžu byť dôsledky závažnejšie, a tiež od toho, či je šikanované dieťa v triede osamotené, alebo má aj napriek nepriaznivej situácií nejakého kamaráta.
Častým vonkajším znakom šikany je to, že dieťa sa stáva utiahnutejším, tichším, menej si dôveruje. V dieťati sa môže rozvinúť pocit nedôvery v okolie, strach z kontaktu s druhými, pocit inakosti... Dôsledky môžu byť rôzne, niektoré deti sa s podporou dospelých „otrasú“ pomerne rýchlo, no stretla som sa aj s prípadmi, keď šikana bola jedným zo spúšťacích faktorov psychiatrickej diagnózy – o tom, či by sa diagnóza neskôr rozvinula aj bez spolupôsobenia šikany, môžeme samozrejme už iba polemizovať. Samostatnou kapitolou sú v extrémnych prípadoch dôsledky tráum, ktoré môžu v rámci šikany vzniknúť – napr. v prípadoch keď sa jedná o extrémne prípady fyzického alebo psychického násilia.
Je vhodné, ak rodičia vyhľadajú pre šikanované dieťa odbornú pomoc, kde môže spracovať negatívne zážitky spôsobené šikanou. Prípadne, ak nemajú istotu, či dieťa takúto pomoc potrebuje alebo nie, môžu sa prísť o danej veci poradiť a hľadať vhodný postup.
Sú v súčasnosti vypracované nejaké postupy na školách, ako by mali postupovať učitelia, riaditelia škôl pri výskyte takéhoto javu v školskom prostredí?
V súčasnosti na Slovensku neexistuje jednotný daný postup v prípade šikany na školách. Určité rámcové odporúčania vydalo ministerstvo školstva, konkrétne ide o Metodické usmernenie č. 7/2006 k prevencii a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach a v posledných rokoch vydáva doplňujúce pokyny v rámci pedagogicko-organizačných pokynov pre daný školský rok, kde obvykle odkazuje na stránku www.prevenciasikanovania.sk. Ministerstvo zároveň odporúča školám vypracovať vlastné programy pre riešenie a prevenciu šikanovania, čo niektoré školy aj urobili.
Bývajú pedagógovia na zvládanie takýchto situácií školení? Existuje medzi CPPPaP a školami nejaká stála spolupráca?
Pedagógovia plošne pre riešenie, resp. prevenciu šikanovania školení nie sú. Niektorí riaditelia škôl organizujú pre pedagógov rôzne typy interných školení, kam môžu zaradiť tému šikanovania. Predpokladám, že v tomto smere tiež existujú školenia pre učiteľov, avšak tu je potrebná ich osobná iniciatíva a záujem o danú tému.
Pri riešení konkrétnych situácií v triede sa môžu pedagógovia obrátiť na Centrá pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie (CPPPaP), ktoré sú v každom obvode a poskytujú bezplatné služby deťom, rodičom a pedagógom. Tu sa môžu poradiť o vhodnom postupe v danej triede, ale tiež dohodnúť konkrétnu prácu s triedou so zameraním na riešenie šikany, alebo zlepšenie atmosféry a vzťahov v triede. CPPPaP tiež poskytujú možnosť individuálnej poradenskej a terapeutickej práce s deťmi (so súhlasom zákonného zástupcu), ktoré sú účastníkmi šikanovania (obeť, agresor, svedkovia).
Na oddelení prevencie v CPPPaP pre Bratislavský druhý obvod, kde pracujem, máme dobre rozvinutú spoluprácu s veľkou väčšinou škôl. Práca s triedami, kde sa vyskytujú znaky šikanovania a konzultácie s učiteľmi patria medzi nosné aktivity našej práce. Pedagógovia sa na nás obracajú s problémami, ktoré sa v triede vyskytli. Dôležitou je tiež prevencia šikanovania vo forme podpory pozitívnych vzťahov v triede a pod., čo tiež poskytuje naše zariadenie, ale výborne to zvláda aj iniciatívny učiteľ, príp. v spolupráci so školským psychológom. V rámci prevencie je tiež dôležitá úloha pedagóga ako modelu pre správanie detí – ak sám pedagóg napr. ironizuje, alebo ponižuje deti, zvyšuje to pravdepodobnosť podobného správania u detí.
Úplne najdôležitejším predpokladom pre prevenciu a riešenie prípadov šikanovania je nezatvárať pred ňou oči. Našťastie, s postojom typu „my sme dobrá škola, u nás šikana nie je,“ sa už stretávame naozaj ojedinele. Je dôležité vedieť, že isté znaky šikanovania sa skôr či neskôr takmer s určitosťou vyskytnú na každej škole, ide o to, akým spôsobom s nimi budú pedagógovia narábať.
Je dôležité, aby sa škola zapojila aj do riešenia šikanovania, ktoré sa nedeje priamo na jej pôde, napr. po vyučovaní, alebo vo forme kyberšikany na internete. Vždy totiž ovplyvňuje vzťahy žiakov v triede a ide iba o odkladanie riešenia problému, ktorý sa skôr či neskôr prejaví aj v škole.
Odhalenie a riešenie šikanovania môže byť veľmi ťažké, pretože veľkú rolu hrá strach. Niekedy i samotná obeť problém bagatelizuje, alebo dokonca klame, že sa daná situácia nestala.
Pri riešení šikanovania je dobré, i keď veľmi ťažké odhadnúť, či sa jedná o začínajúcu, alebo o rozvinutú šikanu. Podľa toho je vhodné ďalej postupovať. Upozorňujem však, že aj čisto verbálna šikana môže byť rozvinutá, neplatí tu teda predstava toho, že ak „netečie krv,“ tak je to drobnosť.
Pri začínajúcom šikanovaní je cieľom zastaviť neželané správanie a vyhnúť sa dramatizovaniu situácie. V triede je vhodné stanoviť jasné pravidlá správania a dôsledky pri ich porušení a byť dôsledný pri ich kontrole. Je potrebné dávať jasne najavo, že ubližujúce správanie nie je tolerované (napr. vtipy na účet druhého, narážky, poznámky). Pre triedu je tiež vhodné zaradiť spoločné hry, ktoré môžu byť aj úplne jednoduché a pomôžu zlepšeniu vzťahov v triede.
Pri rozvinutom šikanovaní je potrebných viac reštrikcií. Treba udeliť konkrétny a primeraný trest, s jasným vysvetlením a komunikáciou toho, za čo bol udelený. Riešenie konkrétnej situácie šikanovania je individuálne a môj priestor mi neumožňuje momentálne rozobrať všetky postupy,Platia však pri ňom základné zásady. Prvou je (najmä v prípade fyzického násilia) ochrana obete (napr. ak sa šikana deje po vyučovaní zabezpečiť bezpečný odchod dieťaťa a pod.), tu je potrebná spolupráca s rodičmi obete. Pri zisťovaní reálnej situácie je potrebné urobiť rozhovor so svedkami, obeťou/obeťami, agresorom/agresormi. Je potrebné vyhnúť sa konfrontácii obete s agresorom! Na toto stretnutie nepristúpiť ani za prítomnosti rodičov. Tiež je dôležité myslieť na pocit bezpečia svedkov. Je tiež dôležité zabrániť kontaktu a možnej krivej výpovedi (dohody) agresorov navzájom a prípadných falošných svedkov. Najmä u starších detí, môžu byť pri závažnej šikane ich spôsob a forma komunikácie veľmi prepracované a preto môže byť ťažké zistiť, aký je skutočný stav veci. Je tiež dobré si uvedomiť, že agresormi môžu byť aj žiaci, ktorí sú inak „bezproblémoví,“ u ktorých by to učitelia nečakali. Niektoré činy šikanovania môžu mať skutkovú podstatu priestupku alebo trestného činu, vtedy je podľa závažnosti potrebné kontaktovať políciu.
Škola by tiež mala odporučiť individuálnu psychologickú starostlivosť o šikanované aj šikanujúce dieťa. Samotná zmena školy v prípade dlhšie trvajúcej šikany ani v prípade šikanovaného ani v prípade šikanujúceho dieťaťa obvykle pre zmenu situácie nestačí. Sú triedy, kde sa hľadanie obetného baránka stalo normou a po odchode šikanovaného dieťaťa sa situácia opakuje, tu je potrebná intenzívna práca s triedou. Šikanovanie negatívne vplýva aj na deti, ktoré sú jeho svedkami, preto je dobré ak majú možnosť celú situáciu spracovať.
Aké sú zákonné postupy pre rodičov, ktorých dieťa sa ocitne v takomto bludnom kruhu dennodennej šikany?
Mám na mysli, či existuje zo zákona nejaký postup ako docieliť to, že sa neprispôsobivý žiak vylúči ( a to napriek tomu, že má napr. vplyvných rodičov, kt. sú sponzormi školy, priateľmi riaditeľa a pod. ). Má napríklad rodič nárok vyžiadať psychologický posudok daného žiaka, prizvať psychológa na pozorovanie, ukázať mu napr. záznam z kamery, kde ubližoval obeti a na základe nejakého „rozhodnutia psychológa“ dieťa musí zmeniť školu na špeciálnu?
V posledných rokoch som zachytila viac prípadov, kedy rodičia šikanovaného dieťaťa odišli inak z dobrej školy, lebo im nikto z vedenia nepomohol problém vyriešiť. Obeť sa stala ešte viac štvanou, no tento raz aj so svojimi rodičmi, ktorí sa neustále sťažovali.
Pri riešení situácie šikanovania je veľmi dôležitá spolupráca zákonných zástupcov a školy. Ak táto spolupráca nefunguje, je riešenie celej situácie omnoho ťažšie. Rodičia, ktorí s riešením situácie nepochodili v škole môžu kontaktovať priamo CPPPaP, v prípade závažnejších foriem šikany môžu rodičia, ktorí chcú situáciu riešiť kontaktovať políciu, alebo oznámiť vec Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny.
Zo zákona neexistuje postup, ktorý by umožňoval napr. vylúčenie šikanujúceho dieťaťa z triedy. Vylúčenie žiaka je možné až po ukončení povinnej školskej dochádzky. Avšak samotné vylúčenie šikanujúceho dieťaťa z triedy, by pri rozvinutej šikane situáciu v triede nevyriešilo. Škola má však vlastné výchovné opatrenia, ktoré by mala v týchto situáciách použiť a sú nimi napr. pokarhania, znížené známky zo správania. Rovnako sú zákonom obmedzené ďalšie možnosti, ktoré ponúkate – dieťa môže byť psychologicky vyšetrené so súhlasom zákonného zástupcu, v ojedinelých prípadoch môže takéto postupy nariadiť súd.
Čo sa týka zmeny školy, zmena školy obete je „nespravodlivá,“ ale sú prípady, kedy je najlepším riešením aj pre samotnú obeť (viac nižšie). Pri vašej otázke vyvstáva otázka, čo je kritériom dobrej školy. Z môjho pohľadu škola, ktorá nerieši šikanu (pokiaľ sa tak deje opakovane) nie je dobrou školou, nech má akékoľvek študijné a iné výsledky, pretože vychováva „pokrivených“ ľudí. Opakujem, že šikana vplýva na všetky deti v triede, v čase keď sa formuje ich ponímanie sveta a vzťahov. Ak sa šikana deje roky, je to niečo čo si hlboko vo vnútri zo školy odnášajú.
Ak existujú takéto postupy, vzťahujú sa rovnako na súkromné ako aj štátne školy?
Nariadenia ktoré vydáva ministerstvo sú záväzné pre všetky školy.
Prečo dochádza k javu, že v rámci skupiny sa deti ( aj inak nekonfliktné ) pridávajú k agresorovi? Môže to dieťa nejak zmeniť?
Často zo strachu, ako som spomínala vyššie, tiež to môže byť vnímané ako forma spoločnej zábavy. V niektorých triedach sa takéto správanie môže stať normou.
Najčastejšie však v triede ostáva skupina detí, ktoré nie sú do šikany priamo zapojené, hovoríme o tzv. svedkoch. Práve táto skupina je hybnou silou pre zmenu noriem a atmosféry v triede, obvykle nie je s danou situáciou spokojná, ale ani ju nemení. Pri rozvinutejších formách šikany sa môže pridávať stále viac detí na stranu agresorov, až ostávajú obete naozaj osamotené.To sú ale skôr výnimočné prípady.
Čo by mali rodičia robiť, aby po psychickej stránke čo najviac dieťaťu pomohli preklenúť toto ťažké obdobie?
Šikana je situácia, s ktorou si dieťa nevie dať rady samé, potrebuje pomoc z vonku – môže to byť pomoc kamaráta, učiteľa, rodiča... Preto je dôležité problém nebagatelizovať, nezosmiešňovať, ale naopak, ak sa vám dieťa zdôverí ,dať mu najavo, že má vašu podporu a môže vám dôverovať. Základom je ochrániť dieťa, najmä ak sa jedná aj o fyzické prejavy šikany. Dieťa často potrebuje aj veľmi konkrétne rady, čo môže v danej situácii urobiť, alebo povedať, na koho sa môže obrátiť, ak by mu ubližovali napr. v autobuse. Stretla som sa s otcom, ktorý hovoril o tom, ako najviac svojmu synovi navštevujúcom prvý stupeň ZŠ po nekonečných rozhovoroch pomohol tým, že si doma urobili niekoľko bitkárskych tréningov a naučil ho pravý hák. Samozrejme, že bitka nie je riešením, ale chlapec sa naučil brániť a zároveň nadobudol istotu, zosilnel nielen navonok, ale aj vnútorne, čo deti v tomto prípade odradilo. Určite to nie je univerzálny návod, pretože práve v prípade šikany, kde sa často jedná o presilu viacerých, je opätovanie bitky nešťastným riešením, pretože samotné dieťa nemá šancu a je pre neho lepšie utiecť.
Pre dieťa je dôležité, aby mu dospelý dôveroval a aby s ním mohlo hovoriť.Šikana by sa však nemala stať ústrednou témou rozhovorov. Je dobré tráviť s ním čas, tak aby sa cítilo príjemne, uvedomiť si, že dieťa obvykle o šikane nechce hovoriť. Netreba ho do týchto rozhovorov nútiť. Dieťa potrebuje vedieť, že má podporu a že hovoriť môže.
Je tiež dobré, aby dieťa fungovalo v inom kolektíve, kde bude mať inú skúsenosť. napr. ak chodí na nejaký šport, krúžok...
Čo si myslíte o preložení dieťaťa pri výskyte takéhoto problému na inú školu? Je to správne riešenie? Aké riešenie považujete za najvhodnejšie?
Z pohľadu spravodlivosti je preloženie šikanovaného dieťaťa na inú školu „nefér,“ preto sa mu čosi v nás prirodzene bráni a bránia sa mu aj rodičia šikanovaného dieťaťa. Pri snahe ochrániť vlastné dieťa je však potrebné oddeliť sa od tohto postoja a hľadať to, čo je skutočne najlepšie pre dané dieťa. A sú situácie, kedy je naozaj zmena školy tým najlepším riešením. Môže to byť napr. vtedy keď je šikana v triede natoľko zakorenená, že zmena tejto normy správania v triede síce je možná, ale trvala by dlho – môže ísť napr. o jeden školský rok a to je doba, po ktorú bude pravdepodobne dieťaťu naďalej ubližované. Z pohľadu dieťaťa je to nekonečne dlhá doba. Rovnako je podľa mojich skúseností lepšie zmeniť školu v prípade, keď škola napriek opakovaným pokusom situáciu nerieši, pre rodiča je to potom boj s veternými mlynmi.
Poznám prípady viacerých detí, ktoré po zmene školy fungovali bez problémov a rodičia neskôr sami povedali, že mali tento krok urobiť už skôr. Časť detí dokáže v novom kolektíve bez problémov zapadnúť, časť detí môže byť šikanou negatívne ovplyvnená a na to, aby dokázali túto skúsenosť preklenúť potrebujú pomoc psychológa. Inak sa môže stať, že si svoju neistotu a pocity menejcennosti (či už osobnostne dané alebo získané skúsenosťou šikanovania) prenesú aj do novej triedy, kde sa môže situácia opakovať.
