Články: Pre študentov
O projekte

 

Lenka Antalová Plavuchová o inkluzívnom vzdelávaní: Špeciálnu starostlivosť a pozornosť potrebuje každé jedno dieťa bez rozdielu

Petra Polievková
Autor článku
Foto: Rasťo Blaško
LENKA ANTALOVÁ PLAVUCHOVÁ je projektová manažérka Nadácie pre deti Slovenska a vedie projekt inkluzívneho vzdelávania / Foto: Rasťo Blaško

Prečo je potrebné hovoriť o inkluzívnom vzdelávaní? Kto je v tejto oblasti iniciatívny a kto by iniciatívny mohol či mal byť? Môže nám byť zahraničie vzorom? Na tieto a ďalšie otázky sme hľadali odpovede s LENKOU ANTALOVOU PLAVUCHOVOU, projektovou manažérkou Nadácie pre deti Slovenska, ktorá vedie projekt inkluzívneho vzdelávania podporeného výnosom z Plesu v Opere.

 

Aké sú aktivity Nadácie pre deti Slovenska v oblasti podpory inklúzie vo vzdelávaní?

Nepriamo inklúziu podporujeme už od svojho vzniku, napr. aj prostredníctvom niektorých našich  grantových programov, ale projekt inkluzívneho vzdelávania, ktorý sme odštartovali v januári, je naším prvým projektom, ktorý sa venuje inklúzii priamo na školách.

 

Čo je cieľom tohto projektu?

Primárne je projekt zameraný na inklúziu detí so zdravotným znevýhodnením, ktoré  sa už vzdelávajú v bežných základných školách, alebo ich školy plánujú prijať. Cieľom projektu je podporiť školy v tom, aby v maximálne možnej miere dokázali prispôsobiť vzdelávacie podmienky a pedagogické stratégie rôznorodým potrebám detí. Aby dokázali vytvoriť v triede pozitívnu atmosféru spolupráce a prijatia pre všetkých bez rozdielu.

 

Ako sa školy môžu do projektu zapojiť?

V rámci projektu práve finišujeme výzvu pre školy, ktoré sa budú môcť do konca súčasného školského roka do nášho projektu prihlásiť hneď, ako ju zverejníme. Základné školy, ktoré by mali záujem o inkluzívne vzdelávanie, preto môžu sledovať web Nadácie pre deti Slovenska niekedy od polovice mája. O výzve ani o kritériách zatiaľ nemôžem veľa prezrádzať, no určite hľadáme školy, ktoré už nejaké skúsenosti s deťmi so zdravotnými znevýhodneniami majú alebo vedia, že ich mať budú a chcú zlepšiť nielen svoje podmienky na rozvoj, ale aj podmienky všetkých svojich detí bez rozdielu. V úvode projektu chceme pracovať so školami, ktoré sú už aspoň z časti otvorené inklúzii vo vzdelávaní, nech sa nachádzajú kdekoľvek na Slovensku.

 

Nedávno ste organizovali verejnú diskusiu Inklúzia po slovensky. Ako sa teda darí inklúzii na Slovensku?

Ak chceme niečo robiť dobre, musíme byť v prvom rade k sebe úprimní a povedať si, do akých vôd vstupujeme. V našom školstve sa o inklúzii zatiaľ hovoriť veľmi nedá, ale v  rámci tretieho sektora existuje niekoľko iniciatív a projektov, ktorých hlavnou myšlienkou je nielen inkluzívne vzdelávanie, ale inkluzívna spoločnosť. Aby som bola konkrétna, inklúzia je cieľom Nového školstva, projektov To dá rozum či Chceme vedieť viac, Inklukoalície, ale aj Platformy rodičov detí so zdravotným znevýhodnením a mnohých ďalších aktívnych združení a spolkov. Rovnako sa silno ozývajú hlasy zo samotných škôl a tiež učiteľských komunít a akademickej obce.

 

Keď sa moderátorka večera pýtala na prítomnosť učiteľov, v hľadisku sa zdvihlo len pár rúk. Má učiteľská verejnosť záujem o inklúziu?

Nič nie je čierno-biele a tak sa o celej učiteľskej verejnosti nedá hovoriť len ako o mase ľudí, ktorá je za alebo proti inklúzii. Stretávame sa s mnohými ľuďmi zo školského prostredia, ktorí sú vyslovene proti inklúzii, ale naopak aj s učiteľmi, ktorí majú chuť a vôľu pracovať s rôznorodosťou detí a ďalej sa vzdelávať a hľadať spôsoby, ako sa to dá. Avšak aj keby celá učiteľská verejnosť mala záujem o inkluzívne vzdelávanie, na zmenu to nestačí. V školstve chýba systém podpory pre školy, ktoré dnes nemajú podmienky na to, aby dokázali prijať všetky typy detí, hoci by chceli vyjsť deťom aj rodičom v ústrety. Inkluzívne vzdelávanie stojí a padá práve na tom – špeciálnu starostlivosť a pozornosť potrebuje každé jedno dieťa bez rozdielu. Aj to bez diagnózy na papieri, ale s rozvádzajúcimi sa rodičmi, dieťa v puberte, ktoré rieši  svoju budúcnosť alebo dieťa, ktoré sa práve prisťahovalo zo zahraničia.

 

Môžeme teda pripustiť, že aktuálne náš vzdelávací systém nie je pripravený na inklúziu?

Súčasný vzdelávací systém momentálne neumožňuje vytvárať v školách flexibilné vzdelávacie prostredie pre všetky deti bez toho, aby mali na papieri napísanú diagnózu. Chýbajú nám finančné aj personálne kapacity a vôľa. Inklúzia je zložitý proces, ktorý v našej krajine nie je prioritou. No na to, aby inkluzívny systém vzdelávania na Slovensku fungoval aspoň tak, ako u našich českých či poľských susedov, mu musíme porozumieť. Politici, samosprávy, riaditelia škôl, učitelia, rodičia aj deti. Kým sa tak nestane, ostane inklúzia na periférii a do slovenského školstva bude prenikať len veľmi čiastkovo, ako tomu je i teraz.

 

Je generácia súčasných rodičov detí so znevýhodnením pripravená na inklúziu? Neuprednostňujú práve oni špeciálne školy?

Každý rodič chce pre svoje dieťa dobrú školu, kamarátov. Chceme, aby naše deti viedli normálny život, boli sebestačné a prijaté spoločnosťou. Generácia súčasných rodičov, ktorí vyrastali v segregovaných školách, kde bola väčšina “iných” deti umiestnená v príslušných zariadeniach a neboli na očiach, si často nevie predstaviť, ako môže vyzerať vyučovanie, kde je v triede učiteľka, asistent učiteľa a napríklad špeciálna pedagogička či psychológ. Nemajú skúsenosť, ako funguje vzdelávanie, kde majú deti v jednej triede  individuálne vzdelávacie plány. Chýba skúsenosť s tým, že je možné prispôsobiť hodinu rôznym potrebám žiakov. Preto sú mnohokrát proti, majú strach a obavu, aby ich dieťa nebolo rušené a obmedzované v napredovaní. To sú však obavy, ktoré sú dávno zahraničnými výskumami vyvrátené.

 

Väčšina škôl proklamuje, že je ústretová k integrácii detí so znevýhodnením. Nie je integrácia postačujúca na to, aby každé dieťa malo prístup k vzdelávaniu podľa svojich možností a schopností?

Inklúzia je omnoho zložitejší proces ako integrácia. Na Slovensku príliš nálepkujeme deti pri vstupe do školských zariadení z hľadiska ich zdravotného stavu. Takéto škatuľkovanie sa potom s nimi ťahá celý život. Pri integrácii je vozíčkar stále vozíčkarom, ktorý sa musí prispôsobiť väčšine, ak chce byť súčasťou kolektívu, školy alebo triedy.

Cieľom inklúzie nie je nazerať na dieťa ako na osobu so špecifickými problémami, ale ako na jednotlivca, ktorý má svoje potreby ako každý iný človek. Úlohou inklúzie je teda vytvoriť každému z nás podmienky, aby dokázal napredovať samostatne, nie rovnako rýchlo alebo rovnako pomaly ako zvyšok kolektívu. Každý máme iné záujmy, potreby a schopnosti. Nie sme homogénna skupina ľudí, ani deti v škole, v jednej triede, nie sú rovnaké. Integrácia jednoducho nestačí.

 

S čím bojujú rodičia zdravotne znevýhodnených detí, pokiaľ ide o ich vzdelávanie?

Ak dieťa so zdravotným znevýhodnením dostane možnosť chodiť do bežnej školy so svojimi rovesníkmi, určite bude musieť spolu so svojimi rodičmi zabojovať o získanie asistenta, prípadne špeciálnych vyučovacích pomôcok, odstránenie fyzických bariér, ale tiež o priazeň učiteľov a spolužiakov. Mnoho rodičov neraz trávi dni so svojimi deťmi v škole, aby ich mohli vyniesť z jedného poschodia budovy školy na druhé, ísť s nimi na toaletu či pichnúť im inzulín.

Smutnou praxou je tiež zbavovanie sa žiakov, ktorí vyžadujú intenzívnejšiu individuálnu podporu alebo tlačenie rodičov do núteného domáceho vzdelávania. Po niekoľkých odmietnutiach v spádovej škole sú možnosti rodičov obmedzené. Neraz sa musia rozhodovať, či potomka prihlásia do špeciálnej školy, alebo či budú denne cestovať do školy v inom meste, alebo uprednostnia domáce vzdelávanie.

 

Rodič má právo prihlásiť svoje dieťa do tzv. spádovej školy. Čo má robiť, ak škola v mieste jeho bydliska odmietne dieťa so znevýhodnením?

Právo na prijatie do školy  je pre každého vynútiteľné zákonom. Rodič sa môže obrátiť na súdy. Najvyšší súd potvrdil v októbri 2015, v prípade dievčatka, ktorého rodičia sa nedali odbiť a podali odvolanie, že je v jej najlepšom záujme, aby s náležitou podporou bola vzdelávaná inkluzívne. Tento rozsudok Najvyššieho súdu po prvýkrát výslovne potvrdil, že inkluzívne vzdelávanie je právny základ pre vzdelávanie detí so zdravotným postihnutím a to vrátane práva na zaistenie primeraných úprav. Ďalšou z možností je podať podnet komisárke pre osoby so zdravotným postihnutím. Jej úlohou je prípad prešetriť a škole navrhnúť relevantné opatrenia na riešenie situácie. Inou možnosťou je obrátiť sa na zriaďovateľa, ktorého povinnosťou je zabezpečiť každému svojmu občanovi právo vzdelávať sa v danom meste či obci, z ktorých pochádza. Rodičia preto môžu navštíviť príslušné školské úrady, starostu či primátora, alebo  miestnych poslancov a požiadať ich o pomoc.

Musíme si však uvedomiť, že hoci je argumentácia škôl – nemáme pre vaše dieťa vytvorené podmienky – často tá najjednoduchšia odpoveď, do veľkej miery sú to objektívne argumenty a  školám naozaj chýbajú  ľudské zdroje v podobe asistentov učiteľov či špeciálnych a liečebných pedagógov a rovnako peniaze na debarierizáciu. V tomto spore nevyhráva nikto, ani deti, ani rodičia, ani školy.

 

Už ste naznačili, že existuje skupina detí, ktoré musia rodičia vzdelávať doma. O akú komunitu ide?

Sú to deti, ktoré boli odmietnuté školou a rodičia nemajú žiadnu prijateľnú alternatívu. Nechcú dieťa zveriť špeciálnej škole, dochádzať veľkú vzdialenosť alebo im nebol pridelený asistent učiteľa a teda dieťa ostáva doma. Mnohokrát dieťa odmietnu z dôvodu jeho zdravotného stavu, ktorý nedokážu v škole zvládnuť. Dobrým príkladom sú deti s cukrovkou, kedy odmietnu podávať dieťaťu inzulín a dieťa namiesto školy ostáva na nechcenom domácom vzdelávaní. Podobných príkladov by sme našli desiatky. Sú to rovnako rodiny, ktoré radšej vzdelávajú deti doma, pretože školy nedokážu prispôsobiť vyučovanie individuálnym potrebám ich detí. Nie sú to vždy len vážne zdravotné diagnózy, ale napríklad ľahké formy autizmu, poruchy učenia a pozornosti, poruchy komunikácie, deti s úzkosťami alebo nadané, deti, ktoré prežili traumu alebo vážne ochorenie a vypadli dočasne zo školy. Niekedy ide o maličkosti, ako možnosť stravovať sa mimo hluku jedálne alebo možnosť zostať cez prestávku v triede.

 

Na akú podporu má nárok rodina, ktorá je de facto nútená vzdelávať dieťa doma?

Rodičia, ktorí sa rozhodnú deti učiť doma z vyššie uvedených dôvodov, nemajú od štátu žiadnu podporu vo forme terapií, konzultácií u odborníkov, žiadne pomôcky, materiály alebo pomoc. Rodičia sa preto spájajú a vytvárajú si vlastné podporné siete, vzdelávacie skupinky, online diskusné portály alebo zapisujú deti do zahraničných škôl, kde je lepší servis a podpora. Funguje OZ Domáce vzdelávanie, ktoré rodiny spája a pripravuje vzdelávacie akcie, konferencie, podporné podujatia pre rodičov a spolupracuje s odborníkmi.

 

Z akého prostredia prichádzajú argumenty proti inklúzii?

Máme kladné aj záporné reakcie na zavádzanie inklúzie do praxe. Je to prirodzené a ministerstvo školstva by malo túto celospoločenskú diskusiu moderovať a udávať takt a nie sa len mlčky prizerať. Základným problémom je neinformovanosť a strach z nového na oboch stranách tohto hodnotového sporu. Proti inklúzii sa stavajú niekedy aj odborníci z akademickej sféry alebo zriaďovatelia  v mestách, ktorí  inklúzií vidia len zvýšené náklady a nároky.

 

Koho všetkého sa inklúzia týka okrem zdravotne znevýhodnených detí?

Zdravotne znevýhodnené deti tvoria len jednu z mnohých skupín detí, ktoré nemajú v školách vytvorené vhodné podmienky na učenie sa. Okrem detí s rôznymi formami zdravotného obmedzenia sem patria deti zo znevýhodneného prostredia, ale aj žiaci s nadaním či s rôznymi poruchami učenia.

Na Slovensku je viac ako 55-tisíc detí so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, z ktorých len menej ako polovica navštevuje bežné základné školy so svojimi rovesníkmi. Vysoký počet detí je vzdelávaných v špeciálnych školách a triedach, oddelene od svojich rovesníkov. Slovensko v počte detí v špeciálnych školách patrí na prvé miesto v rámci krajín EÚ.

 

Komunikujete s odbornou verejnosťou, školami, rodičmi. Čo je aktuálne, prioritne potrebné urobiť na to, aby inkluzívne vzdelávanie bolo realitou slovenských škôl?

Potrebujeme, aby všetky školy mali k dispozícii potrebný počet asistentov učiteľov, špeciálnych a liečebných pedagógov, psychológov a financie na prispôsobenie sa škôl na pohyb pre žiakov s obmedzením mobility. Potrebujeme, aby sa miesta pre týchto ľudí stali súčasťou štátneho rozpočtu pre školstvo. Na prvej verejnej diskusii k nášmu projektu povedal Peter Dráľ, riaditeľ Nového školstva, že na to, aby sa títo ľudia stali plnohodnotnou súčasťou systému, potrebujeme navýšiť štátny rozpočet o 50 miliónov eur. Dnes sa rozpočet školstva pohybuje vo výške okolo troch miliárd eur. Potrebujeme tiež, aby riaditelia a učiteľský zbor považovali asistentov učiteľa  a špeciálnych pedagógov za kolegov, ktorí vedia pomôcť. Na školách je potrebné  tvoriť odborné tímy, ktoré sa problémami žiakov zaoberajú spoločne, komplexne na úrovni školy, ale aj jednotlivých detí. Potrebujeme učiteľkám a učiteľom, ale aj rodičom a zriaďovateľom škôl pripomenúť ich kompetencie a povinnosti, hodnoty inklúzie a príklady dobrej praxe.

 

Robí dnes podľa vás štát pre inklúziu dosť?

Nie sú to systémové zmeny, ktoré by garantovali to, že každá škola, kde sa vzdeláva dieťa so špeciálnymi potrebami, bude mať zabezpečeného asistenta, potrebných odborníkov a pripravených učiteľov, ktorí dokážu viesť vyučovanie vzhľadom na rôznorodé potreby v triede.

V prípade, že hovoríme o grantových výzvach, kde riaditeľky a riaditelia škôl musia okrem bežnej školskej agendy ešte administrovať a účtovať náročné eurofondy a nemajú dopredu garantované financie, tak nemôžeme rozhodne hovoriť o tom, že štát robí pre inklúziu dosť. Financovanie na projektovej báze je dlhodobo neudržateľné. Ak škola v rámci grantu zabezpečí napr. 3 asistentov pre školu a projekt o 2 roky skončí, bude mať problém ich ďalej na škole udržať a zaplatiť. Nie je to jednoducho systémové riešenie. To dieťa bude v škole ďalších 7 rokov.

 

Máte skúsenosti so zahraničným inkluzívnym vzdelávaním? Ktorý vzdelávací systém by mohol byť pre nás inšpiratívny?

Príkladov dobrej praxe zo zahraničia je neúrekom z každej svetovej strany. Fínsky vzdelávací systém je jedným z najlepších. Fínske deti, či sú viac alebo menej nadané, či sú fyzicky zdravé, alebo zdravotne postihnuté, trávia spolu čas v jednej triede. Škola alebo mesto im financujú mimoškolské aktivity, vyučovanie je pomerne krátke a bez množstva domácich úloh. Všetci škandinávske modely vzdelávania obdivujeme, žili sme a žijeme však inú realitu ako na Islande, v Nórsku či vo Fínsku.

Inšpiratívny je príbeh špeciálnej školy v nemeckom Brandenbursku, kde riaditeľ dostal mandát na jej pretvorenie na inkluzívnu bežnú školu. Paradoxne, tamojší učitelia riešili otázku, či sú vôbec po skúsenostiach s ťažko zdravotne postihnutými deťmi pripravení pracovať aj so zdravými deťmi. Reforma školy a zavedenie procesu inklúzie sa podarili a dnes jej študenti dosahujú lepšie výsledky ako je nemecký priemer. Podobná aktivita by sa mohla aspoň čiastočne udiať  na Slovensku - spojenie svetov špeciálneho a bežného školstva by úspešnému inkluzívnemu procesu len pomohol. Obe strany majú svoje vlastné know-how, ktoré však medzi sebou nezdieľajú, skôr sú si navzájom rivalmi.

 

Po príklady dobrej praxe asi nemusíme chodiť len do zahraničia. Kde to už u nás funguje dobre?

Jedným z pozitívnych príkladov je napríklad ZŠ Dubová, kde pracuje odborný tím zložený z učiteľov, art-terapeutky, psychológa a riaditeľa. Ďalších príkladov zatiaľ nie je veľa, ale z roka na rok pribúdajú. Patria medzi ne napríklad Spojená škola Letná v Poprade, základné školy v Smoleniciach či v Krásnej Hôrke. Napriek nevhodne nastavenému systému pracujú tieto školy s rozmanitosťou svojich detí, majú, alebo tvoria odborné inkluzívne tímy na školách a sú pozitívnymi príkladmi pre ostatné školy v regióne.

 

Rozprávame sa o školách. Inklúzia má však presah do celospoločenskej sféry. Aká je to inkluzívna spoločnosť?

Zahraničné výskumy a štúdie dokázali, že dobre pripravená inklúzia prináša výhody nielen deťom so zdravotným obmedzením. Učí školský  kolektív pochopiť a vnímať odlišnosti, rôznorodosť a to, že ľudia nie sú rovnakí.  Žiaci sú viac vynaliezaví, objavujú nové cesty, ako spolupracovať. Dieťa, ktoré je vzdelávané v inkluzívnom prostredí, sa dokáže rýchlejšie učiť nové sociálne zručnosti, pri tímovej práci dokáže brať do úvahy aj potreby a schopnosti svojich spolužiakov. Schopnosť pracovať v rôznorodých skupinách je zručnosť, ktorá je dôležitá pre pracovný trh. Výskumy potvrdili, že to, čo robí pracovné skupiny inovátorskými, je práve zmes ľudí s rôznym vekom, schopnosťami a spôsobom uvažovania. Inkluzívna spoločnosť je teda taká, ktorá si uvedomuje, že vlastne každý človek je nejako odlišný. Inkluzívna spoločnosť je tiež taká, ktorá dokáže všetkým deťom zabezpečiť kvalitné a rovnocenné vzdelanie.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Inklúzia | Integrácia detí, Inkluzívne vzdelávanie detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.