Vedci tvrdia, že tzv. time-out je mnohými rodičmi nepochopená a nesprávne aplikovaná výchovná metóda, ktorá sa kvôli tomu míňa účinkom.
Známy český herec, Jaroslav Dušek, sa vo svojom populárnom predstavení Štyri dohody zaoberá okrem iného aj výchovou detí, kde pátra po tom, čo má dieťa vlastne spraviť, keď mu rozčúlený rodič povie: „Zmizni mi z očí!“ Herec uvažuje, ako sa to dá fyzicky spraviť, keďže takáto požiadavka nemá žiadne logické vykonanie. Jemnejšia a jasnejšia forma uvedeného príkazu znie: „Choď do svojej izby!“
Americký výskum z minulého roku preukázal, že u rodičov je posielanie dieťaťa preč populárnou metódou, ako ho prinútiť k žiadanému správaniu. Prieskum vedci realizovali medzi 400 rodičmi, ktorí mali deti vo veku od jedného do 10 rokov. Vyše tri štvrtiny z nich síce pravidelne hovorili deťom, aby išli do svojej izby, ale ich motivácia a spôsob vykonania sa značne odlišoval. Niektorí posielali dieťa preč, pretože už nedokázali zniesť jeho plač alebo namrzenosť, inými slovami, sami potrebovali čas pre seba. Iní zachádzali do krajností s vyhrážkami: „Prestaň búchať do stola, lebo ti nikdy nedovolím vyjsť z izby!“ Ďalší zase očakávali, že sa dieťa osamote upokojí. V mnohých prípadoch nastupovala táto technika ako posledné riešenie, keď už všetko ostatné zlyhalo, inokedy naopak, bolo hneď po ruke pre rodičov, ktorí takto trestali akékoľvek porušenie pravidiel. Niet sa čo čudovať, že metóda je vnímaná kontroverzne a často je nepochopená. Dokonca aj samotná vedecká obec zhrnula, že informácie voľne dostupné na internete, vrátane rešpektovaných zdrojov, nie sú ucelené alebo sú nepresné. V inej štúdii sa dokonca ukázalo, že len dve z 58 matiek detí medzi dvoma a dvanástimi rokmi popísali „čas v izbe“ tak, ako ho definujú odborníci, teda, že "ide o odstránenie dieťaťa zo stimulujúceho prostredia do menej stimulujúceho prostredia s cieľom obmedziť neželaný spôsob správania". Namiesto toho si polovica matiek myslela, že cieľom je prinútiť dieťa zamyslieť sa nad sebou alebo upokojiť sa.
Tieto výsledky môžu vysvetľovať, prečo sú niektorí rodičia a mnohé deti tak frustrovaní z tejto metódy. Jedným z problémov môže byť, že rodičia neposudzujú time-out v súvislosti s inými výchovnými metódami, ktoré sa zameriavajú na podporu prosociálneho správania alebo ovládania emócií. Ak chcete využívať túto metódu efektívne, mali by ste mať dobre premyslený plán a byť dôslední. Stanovte si vopred, konkrétne ktoré správanie bude podliehať pravidlu – choď do svojej izby a vopred sa tiež o ňom s deťmi porozprávajte.
Ako efektívne používať metódu time-out?
Využívajte nielen čas, keď musí byť dieťa samo, ale najmä čas, keď je s vami. Práve tieto chvíle vo vašej prítomnosti sú pozitívnou motiváciou na to, aby dieťa pokračovalo v tom dobrom, čo práve robí. Môžete ho podporiť napríklad tým, že mu budete venovať pozornosť, pochválite ho, dostane nejakú odmenu za to, že robí presný opak toho, za čo ho posielate preč.
Práve spoločný čas je nevyhnutný pre efektívne zavedenie time-outu. Čas vo vlastnej izbe, resp. na inom určenom mieste, by ste mali využívať práve v kombinácii so spoločne stráveným časom, počas ktorého dieťa pozitívne motivujete k tomu, čo od neho očakávate. Ten čas, ktorý má dieťa stráviť vo svojej izbe, je totiž úplne bez akéhokoľvek pozitívneho stimulovania. Cieľom je poskytnúť nadbytok pozitívnej interakcie medzi vami a dieťaťom, aby ste zvýraznili rozdiel medzi spoločnými chvíľami a časom osamote. Tým, že sa budete viac sústrediť na to, ako vám je spolu dobre, minimalizujete príležitosti, kedy chcete poslať dieťa preč kvôli nevhodnému správaniu.
Ak sa rozhodnete poslať dieťa preč, malo by to byť vždy na rovnaké miesto a ihneď po neželanom správaní. Vo svojom rozhodnutí by ste mali byť dôslední. Napríklad, ak dieťa udrie vášho domáceho miláčika a vy ho chcete potrestať tak, že ho pošlete do svojej izby, mali by ste to urobiť okamžite, nie až po piatich minútach a mali by ste to urobiť zakaždým, keď sa to stane, bez toho, aby ste dieťa museli niekoľkokrát upozorňovať, že takéto správanie si neprajete.
Pouvažujte nad tým, či je ideálne poslať dieťa do svojej izby, najmä, keď je to jedna obrovská herňa plná hračiek. Tento čas by totiž dieťa malo stráviť nudou, bez zábavy a vašej pozornosti. Čokoľvek lákavé, od hračiek, cez hry, až po negatívnu spätnú väzbu rodičov, nespĺňa podmienky efektívneho time-outu. Dieťa by v takomto prostredí nemalo tráviť pol dňa, úplne postačia dve minúty, sú rovnako efektívne ako dlhší čas, najmä pokiaľ ide o menšie deti. O tom, kedy stanovený čas vyprší rozhodujte vy, nie deti. Ideálne je, ak si nastavíte časovač. Niektoré deti sa pokúsia nedodržať stanovený časový limit a môžu vyjsť z izby skôr. Preto by ste mali mať pripravený záložný plán. Vráťte deti späť do izby alebo im vezmite nejakú výhodu, ktorú ste im predtým dopriali.
Ak sa vrátime napríklad k spomínanému udretiu psíka, môže to vyzerať tak, že hneď ako sa to stane, pokojne, ale autoritatívne vezmite dieťa preč a povedzte mu, že musí odísť, lebo psíka udrelo. Nechajte ho na mieste, kde nebude stimulované žiadnymi hračkami a možnosťami zábavy. Po dvoch minútach mu povedzte, že čas vypršal a nechajte dieťa, nech sa vráti k vám a zopakujte, že ubližovanie iným nie je tolerovateľné či sú to zvieratká alebo ľudia. Môžete ho v inej chvíli pozitívne motivovať slovami: „Páči sa mi, ako sa jemne správaš k Majlovi.“ Zamerajte sa na to, aby bol spoločný čas plný pozitívnej pozornosti. Keď uložíte deti do postieľok a budete mať čas, porozmýšľajte nad tým, čo vedie k správaniu, ktoré vám vadí a zamerajte sa na tieto príčiny. Tiež by ste mali mať predstavu o tom, na akom vývojovom stupni vaše deti práve sú.
Pátrajte po príčine
Nevhodné správanie môže často signalizovať, že deti sú v strese a trest vtedy nie je najlepším riešením. Potvrdzuje to aj známy pokus s penovými cukríkmi (marshmallow test). Deti nepotrebujú viac sebakontroly, ale skôr sebaovládania, čo je spôsob, ako pochopiť a uchopiť svoj stres a energiu tak, aby boli ako dospelí v živote úspešní. Sebaovládanie spočíva v tom, že dokážeme spoznať moment, kedy sme príliš pod tlakom, identifikujeme zdroj stresu, znížime jeho intenzitu, nájdeme si tiché a pokojné miesto, aby sme sa uvoľnili a naučíme sa, ako si odpočinúť a opäť vstať.
Neexistuje žiadne zlé dieťa, pretože každé dieťa, ktoré vyrastá v chápajúcom a trpezlivom okolí, môžete doviesť na cestu úspešného a šťastného života. Sme to my, rodičia, ktorí sa necháme ovplyvniť nálepkou „problémové dieťa“ a podriadime jej vlastné názory, frustráciu i obavy. Keď necháme vlastné negatívne hodnotenie otlačiť na svojho potomka, viníme ho za svoje emócie a neistoty a skrývame to pod jeho povahu.
Dieťa, ktoré reaguje hnevlivo alebo naopak, úplne sa uzatvára, môže byť pod obrovským tlakom zo stresu. Ak to nedokážeme rozpoznať a zistiť, čo je jeho príčinou, nebudeme mu ani vedieť pomôcť a namiesto toho sa uchýlime k obviňovaniu, vyhrážkam, trestom. Týmto ale situáciu len zhoršíme a nijako mu nepomôžeme. To, ako budeme sami reagovať na jeho stres ho naučí, ako ovládať sám seba. Príroda to zariadila sama, keď nám poskytla základný komunikačný kanál medzi rodičom a dieťaťom, dotyk, hlboký pohľad do očí, upokojujúci hlas a pochopenie emócií. Vďaka tomu sa dieťa naučí upokojiť a dokáže sa vyrovnať s príčinami svojho stresu.
