Pri návšteve budúcej škôlky nám pani riaditeľka povedala, že máme očakávať plač dcéry pri odlúčení, lebo je to jej spôsob, ako nás zmanipulovať, aby sme ju do škôlky nedávali. Vraj to deti tak robia, aby im dospelí vyhoveli a je to bežné. Skutočne? Dokážu drobci manipulovať dospelých? Hádže sa dvojročný fešák na zem, len aby mu tato kúpil kinderko? Vrieska 8-mesačné bábo v spálni len preto, aby nahnevalo unavenú mamu, ktorá si potrebuje oddýchnuť? A môžeme rozmaznať bábätko tým, že ho budeme brať na ruky, keď plače, hoci nás skúsené okolie varuje vopred? Ak podľahneme týmto detským manipulatívnym taktikám, zlyháme ako rodičia? Ak ich, naopak, prehliadneme, zachováme si svoju tvár, autoritu a v súboji s malým manipulátorom zvíťazíme?
Na detskom ihrisku stála úplne hore na šmykľavke dvojročná Emka a srdcervúco plakala. Za ňou sa tvoril rad nedočkavých drobcov, ktorí sa chceli spustiť. Emka sa kŕčovito držala šmykľavky a nehýbala sa ani dopredu, ani dozadu. Pod šmykľavkou stál jej otec a nervózne zvyšoval hlas: „Šmykni sa! Čo tam len tak stojíš. Nerev. Pozri na ostatné deti, chcú ísť dolu, tak už poď. Nestoj tam ako soľný stĺp a poď!“ Nevidel, že sa bojí, vytáčal ho jej plač. Nasilu ju posadil a držal pevne za ruku, keď sa nedobrovoľne spúšťala, že jej ju takmer vykĺbil. „Čo robíš ródeo. Veď to nič nie je. Že sa nehanbíš. Taká veľká a stojí tam a všetkých zdržuje. Poďme domov, už mám toho dosť,“ ťahal vrieskajúcu dcéru po zemi domov. O niekoľko rokov sa bude manželke sťažovať, že ho dieťa klame a ignoruje.
V obchode sa trojročný Adamko s údivom pozeral na lesknúci sa alobal a pýtal sa mamy, čo to je a na čo to je. „Na balenie,“ vyštekla mama a ani na neho nepozrela. Prezerala iný tovar a detské otázky ju už rozčuľovali. O niekoľko rokov sa bude priateľke na káve sťažovať, že jej desať ročný syn je drzý a na otázky len odvrkne.
Komunikácia nie je manipulácia
Odkedy sa narodia, snažia sa deti komunikovať. Plačú, mrnčia, nadväzujú očný kontakt, zrkadlia výraz tváre dospelých. Toto všetko sú inštinktívne spôsoby, ktoré využívajú na získanie pozornosti a spätnej väzby v našom veľkom, novom svete. Viac nevedia, nedokážu. Je preto na rodičoch, aby s nimi nadviazali spojenie, odpovedali, vybudovali potrebné komunikačné línie, na ktorých postavia neskoršiu komunikáciu. Komunikácia totiž nie je niečo, čo sa len tak stane, príde samo od seba. Nie je to niečo, čo sa spontánne začne momentom, keď sa drobec naučí rozprávať. Nie je to výsledok dospievania dieťaťa. Je to proces, výsledok výchovného spôsobu, ktorý rodičia zvolili.
Plač často dospelí považujú za manipuláciu a tak na neho aj reagujú. Lenže prisúdiť bábätku, či batoľaťu takúto schopnosť, znamená priznať im úroveň a schopnosti, ktoré sú ďaleko za hranicami ich reálnych možností. A je to kardinálna chyba. Na to, aby deti dokázali manipulovať rodičov, musia zvládnuť hypotetické myslenie, kritické a racionálne myslenie, empatiu, kontrolovať podnety. Tieto kognitívne schopnosti sú riadené z časti mozgu, ktorá sa volá prefrontálny kortex. Táto oblasť riadi schopnosti fungujúce na vysokej úrovni. Vďaka nej sa odlišujeme od ostatných cicavcov. Vyvíja sa ako posledná časť mozgu. Vedci veria, že ukončenie vývoja prefrontálneho kortexu je do dvadsiateho piateho roku života. Preto je úplne jasné, že bábätká, batoľatá a malé deti nie sú schopné komplexných procesov nevyhnutných k manipulácii správania iných. Ak sa rodičia boja, že vychovajú manipulujúcich malých tyranov, prisudzujú im nereálne schopnosti, na ktoré ešte zďaleka nemajú.
Nie je možné, aby sa spokojné a šťastné bábätko ležiace v noci vo svojej postieľke, len tak, z ničoho nič rozhodlo, že začne revať, aby ho rodičia vzali do náručia. Ak by to tak bolo, batoľa by si muselo premyslieť a naplánovať niekoľko alternatív rodičovskej reakcie, aby dosiahlo tú vytúženú – byť na rukách. Navyše by muselo vedieť kontrolovať vlastné správanie. To už by sme videli malého génia. V skutočnosti sa totiž nič takéto nedeje. Bábätko plače, pretože jednoducho nedokáže kontrolovať svoju najsilnejšiu reakciu na strach a samotu – plač. Nevie myslieť hypoteticky, ani kriticky. Nerozumie, že mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo, lebo jeho telo v stresovom stave „útoč alebo uteč“. Plače, pretože primitívne schopnosti jeho mozgu mu nič iné neumožňujú.
Rodičia nepoznajú vývoj dieťaťa
Výsledky jednej americkej štúdie preukázali prekvapujúce zistenia, ako málo informácií majú dospelí o detskom vývoji. Do štúdie sa zapojilo tri tisíc dospelých. Vedci zistili, že dospelí potrebujú viac a kvalitnejšie informácie v troch oblastiach - rozmaznávanie a trestanie detí, schopností detí v danom veku a v oblasti najlepších druhov hier. Kyle Pruett, profesor z Yaleskej Univerzity, ktorý výskum zastrešoval, zhrnul, že kvôli nedostatku správnych informácií o detskom vývoji, môžeme vychovať agresívne deti reagujúce na situácie vydieraním a šikanovaním namiesto toho, aby spolupracovali a snažili sa druhému porozumieť. Deti nebudú schopné zvládať frustráciu, čakať, kým príde na nich rad, rešpektovať potreby druhého.
Šokujúce je, že až vyše polovica rodičov (57 %) malých detí do šesť rokov a 62 % všetkých dospelých nesprávne verí tomu, že šesťmesačné bábätko môžeme rozmaznať. 44 % rodičov a až 60 % starých rodičov si nesprávne myslí, že ak zakaždým zoberú na ruky plačúce trojmesačné bábätko, bude z neho rozmaznaný sebec. Vedci však už dávnejšie tvrdia, že nie je možné rozmaznať bábo tým, že reagujeme na jeho potreby. Bábätká nepoužívajú plač na to, aby manipulovali svojich rodičov, ale na to, aby im dali najavo, že sa necítia dobre. Od prvého dňa na svete potrebujú drobci, aby dospelí reagovali na ich potreby, aby si dokázali vybudovať potrebnú dôveru a vedeli, že na nich záleží. Keď nereagujete na plač dieťaťa tým, že ho vezmete do náručia, zvyšuje sa u neho hladina stresu a spomaľuje učenie.
O trestaní bitkou máme dnes množstvo informácií. Až 61 % rodičov malých detí takýto trest používa, hoci vedci tvrdia, že je to škodlivé. Šokujúce je, že až 37 % rodičov si myslí, že bitka je v poriadku aj pre úplne malé deti, do dvoch rokov. Bitka nabáda deti k tomu, aby sa správali agresívnejšie a neučí ich sebakontrole. Pri bábätkách a malých deťoch vedie k vybudovaniu nedôvery k iným.
Pokiaľ ide o očakávania, 51 % rodičov si nesprávne myslí, že pätnásťmesačný drobec má vedieť požičiavať hračky, 26 % dospelých je presvedčených o tom, že trojročné dieťa má zvládnuť hodinu potichu sedieť a venovať sa nejakej činnosti. Podľa vedcov sú obe očakávania absolútne nereálne.
40 % rodičov malých detí je mylne presvedčených o tom, že ak ročné batoľa opakovane zapína a vypína televíziu, ktorú chcú pozerať, je to preto, lebo je nahnevané a chce ich vytočiť. Ročné dieťa však nedokáže spriadať intrigy, aby dostalo rodičov. Iba skúša, čo sa stane v jeho malom svete, ak bude stláčať ten veľký červený gombík. Deti potrebujú skúšať nové veci, mnoho krát po sebe, aby zistili, ako svet navôkol funguje. Podobne batoľa hádže na zem lyžičku, keď sedí na svojej vysokej stoličke a so zaujatím ju pozoruje, kam dopadne už po stýkrát. Iste, možno by bolo pre niektorých vyčerpaných rodičov lepšie, ak by pochopilo princíp gravitácie a neskúšalo to takýmto hravým spôsobom.
72% rodičov malých detí netušilo, že štvormesačné bábätká môžu trpieť depresiou, až polovica z nich verila, že drobec nemôže mať depresiu, kým nemá tri roky.
Nezmeškajte príležitosť vybudovať si kvalitný vzťah s dieťaťom
Bábätká nedokážu a nemôžu manipulovať. Ony komunikujú. Počúvajte ich. Odpovedajte. Váš budúci vzťah s tínedžerom staviate už teraz, kým máte doma batoľa. Príde za vami, keď vás potrebuje a váš spôsob výchovy minimalizuje alebo maximalizuje budúce trecie plochy s desaťročným potomkom. Zvážte vlastné reakcie, kým máte na to dosť priestoru a času.
Ak veríme, že bábätká a malé deti nás manipulujú, rozdeľujeme sa na dva tábory. My proti nim. Staviame sa tak do úlohy trestajúcich a ignorujúcich, nie tých, čo spájajú a chápu. Paradoxne, práve takáto pozícia ignorovania a bojovného naladenia je základom na to, aby sme skutočne vychovali manipulátora. Ak však vychováme drobcov v prostredí, ktoré im dokáže vyjsť v ústrety, nebudú nás v budúcnosti potrebovať manipulovať. Keď plače bábätko, potrebuje náruč, keď plače batoľa, potrebuje utešiť. Keď budeme na deti reagovať takto, vytvoríme dôveru a tá je na míle vzdialená od manipulácie.
Deti nie sú dospelými, kým nedosiahnu určitý vek a je na to dôvod. Jednoducho ešte nemajú odhad, skúsenosť, vyspelosť dospelého človeka. Preto sú rodičia stredobodom pozornosti ich sveta mnoho rokov, kým nebudú môcť, podľa vzoru dospelých, samé regulovať a ovládať svoje správanie. Tak ako to videli doma. Ak ich počúvate, skutočne pozorne vnímate, aj ony sa naučia počúvať. Keď ste k nim drzí, tiež budú bezočiví. Ak s nimi zaobchádzate s rešpektom, budú sa k vám správať s úctou. Ak vás hnevajú, ste na nich tvrdí, aj deti budú nervózne a kruté. To vy rozhodujete svojimi každodennými činmi o tom, akého dospelého človeka vychováte.
