Články: Pre študentov
O projekte

 

S časom, ktorý venujeme deťom, rastú aj naše nároky

Martina Matejová
Autor článku
Foto: Bigstock
Niekedy aj tá najlepšia výchova neprinesie želaný efekt. / Foto: Bigstock

Každý vychováva deti podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Lenže niekedy aj ten najlepší úmysel nemusí priniesť želaný výsledok.


Rodičovstvo a výchova detí sa posunula míľovými krokmi vpred. To, ako vyrastali naši rodičia, my sami a naše deti je značne rozdielne. Jeden z najvýraznejších faktorov je zainteresovanosť rodičov v životoch svojich detí. Otcovia sa snažia byť prítomní vo svojej nukleárnej rodine a plnohodnotne sa venovať deťom, aj matky chcú tráviť s deťmi viac času a venujú sa im, v rámci možností, intenzívnejšie ako v minulosti. Zároveň sa obaja rodičia zaujímajú o nové výchovné štýly, vnímajú tzv. rodičovskú vinu za to, že netrávia s deťmi toľko času ako by si predstavovali, obávajú sa o budúcnosť svojich detí a majú pocit, že by im mali byť lepšími rodičmi, než boli ich vlastní rodičia.

 

Rovnako sa zmenili očakávania od detí. Kým v minulosti sa do popredia dostávala konformita, lojalita a poslušnosť spolu s tým, aby deti rodičov rešpektovali aj na základe toho, že sa ich boja, dnes kladieme skôr dôraz na individualitu, toleranciu, schopnosť kriticky premýšľať. Záleží nám najmä na láske zo strany detí a obávame sa, že by sme o ňu mohli prísť, ak nebudeme dobrými rodičmi.

Tieto priority sa odrážajú vo vzťahu k deťom a výsledkom je, že intenzívne zaoberanie sa tým, ako byť dobrým rodičom prináša svoje ovocie. Narastá potenciál na vytváranie pozitívneho vzťahu medzi rodičmi a deťmi, mládež je na tom celkovo lepšie ako to bolo v minulosti. Na druhej strane však vidíme nárast v psychických ochorení medzi mladými ľuďmi, viac z nich trpí úzkosťami a depresiami.

 

Ďalším dôležitým momentom je rozdiel v komunitnej výchove, ktorá bola typická pre uplynulé roky a dneškom, keď sa výchova viac menej sústreďuje do rúk dvoch rodičov. Dospelí sa často vzdávajú času venovaného priateľom a rodine v prospech svojich detí, čo so sebou prináša tlak obracať sa na deti v túžbe nájsť naplnenie svojich túžob či istotu dlhodobého spoľahlivého vzťahu. Deti tak trávia viac času doma, menej vonku voľnou hrou so svojimi kamarátmi.

 

Rozdielny prístup v rôznych spoločenských vrstvách

Viac času so svojimi deťmi síce vytvára príležitosti pre tvorbu hodnotného vzťahu, lenže na druhej strane prináša aj viac konfliktných situácií, ktorých výsledkom je sklamanie na oboch stranách.

Annette Lareau, sociologička z Pennsylvánskej univerzity sa vo svojom výskume venovala rodinám z rôznych spoločenských vrstiev a zistila, že rodičia v strednej vrstve vychovávajú svoje deti inak ako rodičia z nižších príjmových skupín. Podľa nej tí chudobnejší nechávajú rodičovstvu prirodzený priebeh, v rámci ktorého majú deti množstvo neštruktúrovaného času, pripomínajúceho výchovu v minulosti, kedy sa naháňajú vonku so susedmi pozerajú televíziu alebo sú u niekoho zo svojej široko rozvetvenej rodiny. Rodičia dávajú deťom príkazy a veľmi sa nezaujímajú o ich názor. Dospelí veria, že by sa mali postarať o svoje deti, ale deti rastú viac menej bez zásahu dospelých.

 

Úplne iná výchova charakterizuje strednú vrstvu, kde majú deti plný rozvrh rôznych aktivít od rána až do večera. Rodičia ich vozia na krúžky a tréningy, oslovujú ich v rámci rozhovorov o zaujímavých spoločenských otázkach a zaujímajú sa o ich názory, podnecujú ich, aby samy kládli otázky a hľadali riešenia. Rozhovory hrajú vo vzťahu kľúčovú rolu. Aj disciplína je výsledkom dohôd medzi dospelým a dieťaťom.

 

Oba výchovné štýly prinášajú rôzne výsledky. Kým deti v strednej vrstve sú od malička vedené k tomu, aby sa kriticky stavali k autoritám, vedeli si poradiť s obmedzeniami byrokracie a zorganizovať si čas, tento tréning nevyhnutný na prežitie v strednej vrstve deťom z nižších príjmových skupín chýba. Dôsledky sú také, že deti i rodičia v strednej vrstve sú z rozvrhov a termínov unavení, kým deti z rodín z nižšej sociálnej vrstvy sa dokážu samy zabaviť, majú obrovské množstvo energie a užívaj si vzťahy v rámci veľkej rodiny.

 

Rodičia nemôžu za všetko

Zdá sa, že úspech detí sa spája výlučne s výchovou. Lenže nie je to celkom tak. Iste, výchova hrá jednu z dôležitých úloh, ale to, aké budú deti v dospelosti ovplyvňuje viacero faktorov, napríklad okruh priateľov, genetické danosti, vzťahy so súrodencami. Kultúra, ktorá stojí na tom, že všetko záleží od rodičov a ich prístupu k deťom, zároveň padá na tom, že odrastené deti obviňujú svojich rodičov za to, že sa im v živote niečo nepodarilo podľa ich predstáv. Pritom práve u nižšie príjmových skupín rodičia netrávia s deťmi množstvo času, a preto nemajú až taký vplyv, napríklad v porovnaní s vplyvom rovesníkov.

 

To, že investície rodičov (materiálne i časové) smerom k deťom stále narastajú, má za následok, že prirodzene rastú aj očakávania rodičov. Ak nedostanú rešpekt a lásku, o ktorých sú presvedčení, že si zaslúžia od svojich potomkov, môžu sa cítiť zranení alebo sklamaní, kritizujú deti a ich prístup, čo zase napätie medzi rodičmi a deťmi zvyšuje.

Na to, aby sa konflikty zbytočne nezvyšovali, existuje niekoľko všeobecne platných princípov, ktoré sa dajú aplikovať aj plošne, hoci, samozrejme, platí, že každá rodina je iná a funguje podľa vlastných pravidiel.

 

To, aký vzťah bude pretrvávať medzi rodičmi a deťmi závisí najmä na tom, ako sa obe strany vo vzťahu cítia. Najideálnejšie je, ak dokážu vytvoriť prostredie, v rámci ktorého sa môžu voľne rozprávať o svojich pocitoch a obe strany ich aj dokážu prijať.

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré môže rodič urobiť, je počúvať svoje dieťa bez toho, aby sa staval do obrannej pozície. Takto dokazuje, že mu na dieťati záleží do takej miery, že dokáže akceptovať jeho pocity a skúsenosti a berie ich vážne, bez ohľadu na to, ako nepríjemné alebo bolestivé môže byť počúvať ich. Pre žiadneho rodiča to nie je jednoduché. Prijať s rozvahou obviňovanie dieťaťa či nie celkom korektný pohľad na seba a svoje chyby, ktoré navyše môžu byť úplne nesprávne pochopené a interpretované dieťaťom. Na druhej strane, pokiaľ dieťa má pravdu a rodič si je vedomý svojich chybných rozhodnutí, pridáva sa k tomu jeho vlastná vina a obviňovanie, takže okrem hnevu a bolesti dieťaťa musí zvládať svoje emócie. Chce to odvahu a silu, dokázať čeliť tomu, že ublížil jednému z najdôležitejších ľudí vo svojom živote a vziať za to zodpovednosť. Všetci rodičia robia to, čo považujú za najlepšie, vychádzajúc z toho čo vedia a majú k dispozícii. A práve na tomto podklade by sa mala začať konverzácia medzi rodičom a dieťaťom.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.