Najlepší rodičia sú tí, ktorí ešte deti nemajú. Vedia s istotou povedať, že ich batoľatá zaspia po dvoch mesiacoch samé v postieľke a zobudia sa až ráno, nikdy nedajú drobcom čokoládu a iné sladkosti a už vôbec ich neposadia pred rozprávku, ale budú si spolu čítať knižky alebo robiť iba veci, ktoré ich budú ich všestranne rozvíjať. Keď sa však narodí vytúžený potomok, zrazu je všetko inak a nad pôvodnými predstavami sa už dá len ironicky zabávať alebo lamentovať. Pocit toho, že sme to nezvládli príde z nenazdania a za nič na svete nechce odísť.
Vina je s rodičovstvom veľmi úzko prepojená. Takmer každý deň sa nájde situácia, ktorú by matka či otec s odstupom času spravili inak. „Mala som to urobiť inak“. „Mohol som spraviť radšej toto“, hovoríme si po výbuchu hnevu, kriku, výchovných prešľapoch. Vytýkať si niečo, čo nevyšlo úplne podľa predstáv však vedie len k posilňovaniu pocitu, že sme ako rodičia zlyhali. Lenže to by nemalo byť o vine alebo chybách, ale o prebratí zodpovednosti. Len vďaka tomu sa dokážeme pohnúť ďalej. Ako teda zmyť zo seba vinu, odpustiť si chyby a začať od znova?
Hoci svoje deti milujeme, iste sa objavia situácie, kedy voči nim necítime len pozitívne pocity. Je prirodzené byť nahnevaní, cítiť sa frustrovaní alebo sklamaní, ak sa dieťa nespráva tak, ako sme očakávali. Vôbec nie je jednoduché zostať za každých okolností pokojný. Najčastejšie reagujeme krikom, či výbuchom hnevu. Deti majú zvláštnu schopnosť ako nás naštartovať. Takže nabudúce, ak prekročíte svoju pomyselnú hranicu, ukážte dieťaťu, čo to znamená prevziať zodpovednosť. Skúste napríklad po výbuchu a následnom upokojení prísť za potomkom a predviesť mu ospravedlnenie v praxi. Okrem toho môžete skúsiť reagovať inak - odíť miestnosti a vrátiť sa až po chvíľke, keď trochu vychladnete.
Stojte si za svojím
Ak si ako rodičia vytýčime svoje hranice, je neraz zložité udržať ich. Niekedy sme unavení, pod tlakom, v strese alebo jednoducho nevieme, ako najlepšie v danej situácii rýchlo reagovať. Navyše dieťa hranice nemusí prijať pozitívne. Je prirodzené, že sa hnevá, rozčuľuje a skúša pevnosť stanovených obmedzení. Vtedy prichádza na rad vytrvalosť vo výchove. Odborníci radia zamyslieť sa nad tým, ako dokážeme vytrvať v tom, čo sme si zaumienili. Prečo nedokážeme udržať svoje stanovisko a nechať dôsledky dopadnúť na dieťa? Ide o to, že sme zabudli, čo sme pred tým sľúbili alebo sme príliš unavení, aby sme situáciu s dieťaťom prediskutovali a nechali obmedzenia stále platiť? Ak si dokážete odpovedať, ľahšie prekážky nabudúce zdoláte. Možno však cítite, že ste už zašli priďaleko, dovolili deťom príliš veľa a teraz sa už nedá urobiť krok spať. Nikdy nie je neskoro začať stanovovať hranice nanovo. Skúste sa zamerať na jednu oblasť, napríklad odvrávanie. Vopred si ujasnite, aké následky bude mať správanie dieťaťa, ak ich nebude rešpektovať. Je totiž pravdepodobné, že sa bude snažiť tlačiť na vás, aby ste ustúpili. Nie je to jednoduché, no ak s vám podarí vytrvať a stáť si za svojím, časom sa veci utrasú.
Veľa rodičov robí rovnakú chybu, keď ustúpi plaču a nevôli svojich detí a spraví veci za nich. Typickým príkladom je žiadosť o upratanie svojich hračiek alebo spravenie si domácich úloh. Poviete deťom, čo potrebujete raz, dva razy, desaťkrát a napokon to vzdáte a spravíte za nich. Alebo sa podvolíte nariekaniu školáka a zachraňujete jeho školský projekt. Psychológovia však radia nezachraňovať svoje dieťa okamžite. Ak to rodičia robia, akoby mu hovorili, že svoju úlohu nezvládne, nemá na to, nie je dosť bystré, aby si poradilo samo. Ak sa nabudúce ocitnete v podobnej situácii, zastavte sa a zamyslite sa nad tým, či by naozaj nebolo lepšie nechať ho spraviť to a byť mu len akýmsi sprievodcom, aby si samo zažilo životnú lekciu.
Nedávajte nezmyselné tresty
„Máš domáce väzenie do konca života.“ „Ak si neupraceš hračky, všetky ti ich vyhádžem do koša!“ S vyhrážkami rodičov, ktoré nemyslia doslovne, sa stretlo už asi každé dieťa. Cieľom dospelého je zvyčajne snaha okamžite ukončiť nejakú činnosť dieťaťa alebo ho rýchlo primäť k tomu, aby splnilo, čo si mama či otec želá. Iste, v hneve mnohí z nás povedia niečo, čo neskôr ľutujú, nikto nie je dokonalý. Takáto stratégia má však niekoľko úskalí. Vyhrážanie sa vo vypätej, horúcej chvíli vedie k tomu, že poviete niečo, čo reálne nespravíte. Navyše je takýto spôsob neefektívny, pokiaľ chcete dieťa naučiť, aby sa správalo inak. Následkom takéhoto správania môže aj váš potomok v budúcnosti využívať vyhrážky ako spôsob na dosiahnutie svojho cieľa. Ak sa vyhrážate niečím, čo nemôžete alebo nechcete neskôr dodržať, ukazujete mu, že to, čo vravíte, vlastne nemyslíte vážne a vaše slová budú pre neho bezvýznamné. Čo teda spraviť? Nadýchnuť sa a počkať, až vychladnete. Získať odstup a nadhľad a uložiť dieťaťu, nech si nesie následky a dôsledky, nie nelogický, nepremyslený trest.
Nemôžete dať všetko
Rodičia majú často pocit, že so svojimi deťmi netrávia dostatok času, a tak im nechtiac ubližujú, ukazujú im, že nie sú ich prioritou. Fakt je, že život je rýchly, kladie na ľudí náročné požiadavky, musia sa obracať, aby uživili svoje rodiny. Preto sa jednoducho nedá všetko stihnúť. Máte len jedny ruky. Nastavte si očakávania realisticky a spravte si zoznam najdôležitejších vecí. Každý deň si vyhraďte aspoň chvíľku na deti, môžete sa s nimi zahrať po večeri, pomôcť im s úlohami, variť spolu alebo sa ísť prejsť. Skúste si cez víkend vypnúť mobily, odložiť počítače a tablety, vypnúť televíziu.
Okrem toho, že máte asi nedostatok času, možno máte aj nedostatok peňazí. Stále sú nejaké účty, či výdavky, neočakávané udalosti, za ktoré musíte platiť. Okrem toho sa zdá, že rodičia sú v akomsi kolotoči súťaží s inými rodičmi. Chcú dať svojim deťom to, čo iní a musí to byť to najlepšie. Najlepší telefón, oblečenie, hračky, zábavu. Dobrí kamaráti vašich detí majú často nejaké perfektné veci, ktoré si vy nemôžete dovoliť a vaše deti potom žiarlia a cítia sa, že k priateľom úplne nepatria. Vy máte zase pocit viny, že nemôžete kúpiť všetko, čo by ste chceli. Vtedy si môžete vybrať, ako sa budete cítiť, môžete sa tomu podvoliť a pripustiť si všetky negatívne úvahy, alebo sa sústreďte na niečo iné. Čo je pre vás najdôležitejšie? Čo by ste chceli, aby sa vaše deti naučili? Asi by to mali byť silné hodnoty, poctivo pracovať, byť vďačný za to, čo máte, vedieť sa podeliť s inými. S takouto optikou sa možno môžete skúsiť zamyslieť, či by si vaše dieťa napríklad nedokázalo kúpiť za svoje úspory najnovší model iPhonu samé, alebo aspoň zaplatiť z neho polovicu. Dôraz by ste mali upriamiť z materiálnej veci na hodnotu.
Dokonalé deti a perfektní rodičia jednoducho neexistujú. Ak sa stanete matkou, či otcom, nikto vám nepodá spracovaný návod, ako žiť s dieťaťom. Je to proces učenia za pochodu, krok dopredu, krok späť. Všetci robíme chyby a niektoré rozhodnutia môžeme ľutovať. Vždy však nastane nový deň, takže odpustime si, poučme sa a vykročme.
