Rodina prešla za posledné desaťročia výraznými zmenami, od nárastu veku prvorodičiek, cez množstvo rozvodov, zamestnanosť rodičov, až po výchovné spôsoby a aktívne zapojenie oboch rodičov, nielen matky. Je to, čo je nové, naozaj tak dobré, že za všetkým z minulosti treba urobiť hrubú čiaru alebo sa dajú niektoré prvky aplikovať aj v súčasnej modernej dobe?
Fungovanie rodiny a výchova detí je dnes značne odlišná od minulosti. Najvýraznejší rozdiel je v trestaní detí za rôzne prečiny. Bitka, či výchovné facky patrili vo väčšine rodín k normálnemu fungovaniu. Podľa amerických prieskumov od roku 1940, takmer každý rodič z času na čas udrel svoje dieťa. Vyše 90 % detí a dospelých si pamätá, ako ich rodičia použili pri výchove hrubú silu. Vedci tvrdia, že kvôli vysokému počtu rodičov bijúcich svojich potomkov počas mnohých generácií, stala sa táto výchovná metóda kultúrnou normou nielen v USA, ale aj vo Veľkej Británii, Kanade, Číne, Taliansku, Južnej Afrike a ďalších krajinách. Hoci nemáme podobné výskumy o Slovensku, pravdepodobne by sme medzi tieto krajiny patrili aj my. Vedecké štúdie odhalili, že väčšina rodičov verila, že fyzický trest bez ublíženia na zdraví, je akceptovateľnou formou výchovy. Výrazná zmena však nastala koncom dvadsiateho storočia a počet rodičov, ktorí s takým tvrdením súhlasili, dramaticky klesol. Podľa výsledkov výskumu profesora sociológie na Univerzite v New Hampshire, Murray A. Strausa, ktorý zhrnul svoj výskum v publikácii Beating the devil out of them (2000), počet rodičov, ktorí súhlasili s tým, že dobrá výchovná facka je niekedy potrebná, klesol medzi rokmi 1968 až 1998 z takmer 100 % na 55 %. Aj u nás voľakedy fungovalo povestné – ohýbaj ma, mamko, pokiaľ som ja Janko. Napriek tomu, že oficiálne sa rodičia zväčša stavajú proti bitkám detí, v skutočnosti doma občas dajú dieťaťu po zadku. Vedci hovoria, že dospelí siahajú po fyzickom treste vtedy, ak už nevedia, čo iné by zabralo. Niektorí rodičia si zase myslia, že takto dodajú váhu svojim slovám pri poukazovaní na nevhodné správanie.
Veľká zmena vo fyzickom trestaní detí nastala vo Švédsku v roku 1979, keď bitky zakázali zákonom. Odvtedy prijalo podobnú legislatívu množstvo ďalších štátov, napríklad Fínsko, Dánsko, Nórsko, Rakúsko, Cyprus, Litva, Chorvátsko. Kritici však hovoria, že vo Švédsku následne vzrástol počet zneužívaných detí, čo sa ukázalo ako skreslená informácia.
Od polovice 20. storočia však mnohí experti, ako Benjamin Spock (1946), Thomas Gordon (1970) a T. Berry Brazelton (1969) začali dôrazne vystupovať voči tvrdej disciplíne a žiadali pre deti rovnaké práva a rešpekt, aký požívajú ostatní členovia rodiny. Navrhovali, aby namiesto sa vzťah rodič – dieťa zmenil z diktatúry na demokraciou. Učili rodičov dívať sa na deti ako na priateľov a aby sa k nim správali ako k partnerom.
Disciplína je však len jednou časťou výchovného štýlu, ktorý si rodičia vyberajú na výchovu svojich detí. Vedci začali skúmať rodičovské prístupy už od roku 1960, kedy už nebrali do úvahy len globálne výchovné metódy a postupy, ale zamerali sa aj na ich uplatňovanie a funkčnosť v rámci jednotlivých kultúr, socio ekonomického statusu, či etnických skupín. Dnes rodičia v porovnaní s minulosťou používajú rôzne techniky, praktiky, emocionálne stratégie, ktoré si vyberajú na základe svojho kultúrneho zázemia, presvedčenia, situácií a povahy dieťaťa. Najznámejšie v našich končinách sú najznámejšie tri výchovné metódy a ich kombinácie – autoritársky výchovný štýl, kde rodič stanovuje pravidlá aj tresty za ich nedodržiavanie, permisívny, bez akýchkoľvek obmedzení a hraníc, v rámci ktorého si dieťa robí čo chce a rešpektujúci, založený na demokratických princípoch a dohodách.
Úloha otcov
Tak, ako sa mení rodina, mení sa aj postavenie otcov. Dnes sú muži oveľa aktívnejší, intenzívnejšie sa venujú deťom a tiež bez problémov pomáhajú s domácnosťou. Navyše majú na deti oveľa väčší vplyv, než sa pôvodne predpokladalo. Americkí vedci ako najzásadnejšiu zmenu označili to, že otec už nie je jediným živiteľom rodiny, ako to bolo často v minulosti. No napriek tomu, v spoločnosti ešte stále prevláda názor, že práve na mužských pleciach by mala byť starostlivosť o materiálne zabezpečenie ženy i detí. Vďaka tomu, že aj matky pracujú, pôvodne jasne vymedzené roly ženy a muža, sa začínajú prelínať. Už neplatí, že chlap sa stará o typicky mužské práce a žena rieši celú domácnosť, od varenia, cez deti až po domácnosť a zvieratá na dvore. Podľa amerických štatistík sa od roku 1965 zdvojnásobil čas, ktorý otcovia venujú domácnosti a strojnásobil ten, ktorý trávia s potomkami. Otec sa dnes výrazne stotožňuje so svojou rodičovskou rolou, až 57 % z nich tvrdí, že rodičovstvo je základom ich identity (58 % matiek) a vie si čas s deťmi užiť. Dôvodom je možno aj fakt, že chvíle strávené s deťmi majú iný charakter. Vedci vysvetľujú, že na otcov sa nekladú tak vysoké očakávania v starostlivosti o deti ako na matky, nie sú škatuľkovaní, ani príliš kriticky hodnotení. Kým matky musia zvládnuť aj nepopulárne obliekanie, umývanie, či vstávanie uprostred noci, otcovia si skôr užívajú čerešničky na torte – zábavu a hry. Úlohu otcov výrazne podporujú napríklad vo Švédsku, kde majú obaja rodičia právo zostať doma s dieťaťom 480 dní, pričom dostanú 80 % mzdy. Z tohto počtu si otec musí vziať 60 dní, alebo o túto možnosť rodina príde. Dôvodom je, aby si aj otec dokázal vybudovať kvalitný vzťah so svojim synom či dcérou.
Návrat ku koreňom
Hoci sa spoločnosť vyvíja smerom dopredu, zdá sa, že sa predsa len nájde zopár styčných bodov, kde sa prelína minulosť s aktuálnymi trendmi. Najvýraznejšie to vidíme na stravovaní malých detí. Odborníci radia vrátiť sa k doma chovaným zvieratám a v záhrade pestovaným plodinám. Strava by mala byť lokálna a sezónna. Teda jesť to, čo sa urodí v záhrade práve vtedy, keď je sezóna, prípadne sa dá uskladniť na zimu. K slovu sa opätovne hlási fermentovanie, zlepšujúce výživovú hodnotu potravín. Tiež sa vo veľkom začínajú využívať domáce tradičné korenia, ako rasca, škorica, zázvor.
