Deti chcú prirodzene robiť správne veci. Niekedy sa naše a ich názory na to, čo je správne, však diametrálne rozchádzajú. To je v poriadku, tak to má byť. My rozširujeme ich svet, ony zase ten náš. Preto je kľúčové nastaviť hranice tak, aby nás deti počuli a dôverovali nám natoľko, že povedia, čo by sme mali počuť my. Zvedavosť, pokusy a omyly sú zdravou súčasťou vývinu. My dospelí by sme mali deti ľúbiť a snažiť sa ovplyvniť ich tak, aby odolali nebezpečným nástrahám a zlej voľbe, no aby neprišli o svoju zvedavosť a otvorenosť voči nám.
Jednou z najdôležitejších úloh, ktoré majú rodičia pred sebou, je vychovať z roztomilých detí sebavedomých, príjemných, srdečných dospelých so zdravým a reálnym pohľadom na svet okolo seba. Aby sa to podarilo, je dôležité mať na deti vplyv čo najdlhšie. Sú mnohé spôsoby, ako ovplyvňovať detské správanie, no nie každý funguje efektívne. Deti chcú, aby sme boli šťastní a hrdí rodičia, no zároveň sa musia učiť, skúšať, rozvíjať vlastný potenciál, čo sa nie vždy zlučuje s predstavami dospelých. Vo všeobecnosti môžeme povedať, že ak sa deti správajú tak, že sa nám to nepáči, je za tým niekoľko dôvodov, napríklad nie sú vývinovo vo fáze, aby nám vyhoveli (trojročný sa nepodelí o hračky, tínedžer neposlúchne na slovo), skúšajú nájsť svoje miesto testovaním našich hraníc, či hľadaním nezávislosti (čo je normálne a zdravé), cítia sa zahanbení, nahnevaní a nezáleží im na našej mienke, nemáme pevne stanovené pravidlá a dôsledky za ich nedodržiavanie. Naše reakcie ovplyvňujú to, či budeme mať na dieťa vplyv, alebo ich naše názory vôbec nebudú zaujímať.
Základ je vybudovať si emocionálne prepojenie. Ak sme s deťmi emocionálne prepojení, je pravdepodobné, že budú riadiť svoje správanie podľa našich reakcií. Keď napríklad uvidia sklamanie, budú sa snažiť urobiť správu vec, aby opätovne nastolili pôvodnú pohodu, blízkosť. Budú sa zaujímať o vaše názory, rady a nápady, nebudú mať potrebu klamať, zavádzať a predstierať.
Naopak, ak sa vo výchove spoliehame na tresty, kritiku, zahanbovanie, síce niekedy dosiahneme zmenu správania u malých detí, no oslabíme s nimi vzájomné emocionálne prepojenie v neskoršom živote. Namiesto toho, aby sme podporovali ich ochotu spolupracovať, počúvať a učiť sa od nás, kvôli prísnym pravidlám a tvrdým trestom vyvolávame hnev a odpor. V deťoch zostane pocit nepochopenia a ich poslúchnutie bude viac motivované túžbou nerobiť problémy, než vôľou spraviť správnu vec. Na druhej strane, aj príliš veľká voľnosť nie je výhrou, pretože deti necítia vedenie rodičia a nevedia, ako s toľkou slobodou naložiť. Rodičia, ktorí nestanovili žiadne hranice sa často spoliehajú na podplácanie, darčeky, manipulovanie. Veľa lásky bez akýchkoľvek obmedzení tiež znamená znižovanie vplyvu dospelého na svojho potomka. Navyše dieťa má len slabú možnosť rozvíjať svoju sebakontrolu a sebadisciplínu.
Najlepšia je zlatá stredná cesta. Vplyv na deti si zachováte, ak sa vám podarí nastaviť silné hranice, možnosti kompromisov, obojstranný rešpekt. Cieľom je, aby dieťa dokázalo prijímať zdravé rozhodnutia na základe vlastného presvedčenia.
Správna disciplína nie je o kreatívnych trestoch
Disciplína je o učení, nie o treste. Keď deti spravia niečo zlé, nechajte na ne dopadnúť dôsledky, aby sa z nich poučili, nie nesúvisiaci trest. Napríklad vám dcéra povie, že sa ide učiť ku kamarátke, no v skutočnosti ide na žúr. Problém nie je zábava, ale jej lož, takže od toho sa budú odvíjať aj dôsledky, ktoré bude musieť znášať. V tomto prípade je to napríklad domáce väzenie s odôvodnením: „Chcem, aby si mala svoju slobodu, ale základom je, že ti môžem veriť. Dám ti slobodu a ty mi dáš úprimnosť. Teraz potrebujeme čas, aby sme opätovne vystavali základy dôvery. Máš nejaký návrh ako to spraviť?“ Pokiaľ z jej strany nepríde žiaden nápad, povedzte jej, že bude doma pár týždňov, nie preto, aby ste jej ublížili, ale aby ste mali čas na opätovné nadviazanie dôverného vzťahu.
Keď však dcéra príde za vami a povie, že ju kamarátka prehovorila a išli spolu na diskotéku, nemusíte hľadať adekvátne potrestanie. Ona vie, že urobila niečo nesprávne, vie, že vy to neschvaľujete, muselo to byť pre ňu dosť náročné a napriek tomu za vami prišla a povedala vám o tom. To samo o sebe je dosť. Vidíte, že to ľutuje, že sa poučila, čo by ešte mohla získať dodatočným trestom? Aj mnohým dospelým padne za ťažko priznať sa, keď spravia chybu. Stačí, keď jej dáte vedieť, že ste na jednej strane sklamaní z jej správania, no na druhej pyšní za jej odvahu priznať sa.
Venujte pozornosť pocitom detí
Pocity detí riadia ich správanie a niekedy sa nám to nemusí vôbec páčiť, napríklad keď sú negatívne a vyústia v krik či plač. Vezmite to na vedomie a keď uvidíte hysterickú scénu, nesnažte sa ju pochopiť, ani zmeniť. Publicistka a autorka kníh o výchove detí Naomi Aldort radí prijať dieťa v tejto nepríjemnej situácii a nesnažiť sa ju hneď zastaviť. Potom sa pokúste opísať, čo vidíte. „Zdá sa mi, že ťa hnevá, že už musíme ísť domov. Chápem, chcel si sa ešte hrať.“ Vedecké výskumy totiž potvrdzujú, že ak popíšete emóciu, upokojíte nervový systém a pomôžete dieťaťu, aby sa rýchlejšie zotavilo z nepríjemnej skúsenosti. Dostane priestor na to, aby našlo potrebu, ktorá vyvolala emóciu. Napríklad hnev je často dôkazom, že niečo stojí v ceste k cieľu. Čo je to, čo dieťa chce? Čo mu bráni? Ako inak sa k tomu dostať? Keď je dieťa smutné, niečo mu chýba. Pomôžte mu spomaliť a nájsť, čo to môže byť. Keď sa bojí, čo potrebuje, aby sa opäť cítilo v bezpečí? Má jeho strach reálne opodstatnenie?
To, že dieťaťu rozumiete, ešte neznamená, že s ním súhlasíte. Ste len otvorení jeho názoru, máte záujem pozrieť sa na udalosť jeho očami. Ak vie, že ho pochopíte, je väčšia šanca, že vezme do úvahy váš názor a vaše požiadavky. Obmedzenia klaďte na správanie, nie na potreby, túžby, pocity. Tie sú v poriadku. Problém je správanie, ktoré pocity vyvolávajú. Deti sa neprestanú hnevať, keď im poviete, aby sa nejedovali alebo keď ich potrestáte. Našim cieľom je, aby nám dôverovali, hovorili o svojich pocitoch a mohli ich v bezpečí našej prítomnosti preskúmať.
Nechajte deťom priestor na názor
Pevne stojte za svojimi hranicami, ale nechajte priestor na nesúhlas a námietky. Keď nedáte deťom príležitosť na to, aby vás odmietli, ako to môžete od nich chcieť pri tlaku rovesníkov, alebo nebezpečných situáciách? To, čo robia s nami, v bezpečí domáceho prostredia, je príprava na skutočný život tam vonku. Naučte ich, že s vami môžu nesúhlasiť, no musia si zachovať rešpekt a vedieť, že posledné slovo máte vy, rodičia. Čím viac ste otvorení ich názorom, aj keď máte opačný postoj, tým intenzívnejší bude ich pocit, že ich počúvate a budú vám viac dôverovať.
S tým úzko súvisí aj priestor na výber. Ukážte im, že môžu mať svoju samostatnosť, ale stále budú pod vašimi krídlami. Ak si chcete byť blízki, nemusíte ich obrať o pocit moci. Doprajte im výber všade tam, kde môžete. Začať sa dá už od maličkých detí, ktorým môžete povedať: „Vidím, že nechceš topánky. Jasné, niekedy je to otravné, chápem. Teraz ich však musíš mať, aby si si neporezal nôžky na chodníku, ak by tam bolo sklo. Môžeš si vybrať chceš tenisky, alebo šľapky?“
Podobne to funguje aj s disciplínou. So staršími deťmi sa dá diskutovať o dôsledkoch správania, hraniciach a trestoch. Nie všetky sa dajú mierne ohnúť, ale na niečom sa dá dohodnúť slušný kompromis. Čím viac im viete vyjsť v ústrety pri drobnostiach, ako vysávanie izby, výber účesu či oblečenia, tým väčší vplyv budete mať na zásadnejšie veci.
