Pre dieťa nie je dobré, ak súhlasíte s tým, aby vám šéfovalo

Keď zaplače novorodenec, rodičia pribehnú a okamžite riešia jeho potreby. Ak však stoja v pozore čakajúc, kým sa zobudí ich dvojročný syn a vydá rozkazy k dnešnému programu, odovzdávajú vedenie rodiny do maličkých rúk. A tie nie sú prirodzene na takúto zodpovednosť vybavené.

Niektoré deti začínajú s rodičmi boj o moc už od raného veku. Potreba prevziať kontrolu je totiž prirodzená. Ako batoľatá si začínajú uvedomovať, že s dospelými netvoria jednu osobu a v situáciách, ktoré spoločne prežívajú, nemajú rovnaké pocity. Takže nie je prekvapením, ak v prípade, že sa im niečo nepáči, použijú voči rodičom najjednoduchšie a najprirodzenejšie zbrane, ktoré majú k dispozícii – plač a krik. Rodičia sa často chytajú za hlavu a tvrdia, že oni sami by sa takto voči svojim rodičom správať nemohli. Lenže toto tvrdí každá generácia rodičov o svojich potomkoch. Naučiť deti rešpektu nie je jednoduché, ide totiž o mnohovrstvový koncept, s ktorým majú často ťažkosti dospelí, takže s deťmi je to ešte zložitejšie. Hoci majú spoľahlivé inštinkty, vlastný temperament a prirodzenú potrebu objavovať, naučiť sa rešpektovať niekoho trvá istý čas.

Malé deti sú si vedomé svojej pozície, v porovnaní s dospelými nemajú veľa sily, takže skúšajú hranice, testujú obmedzenia. Rýchlo sa učia a keď nájdu slabé miesto, bez okolkov to využijú. Rodičia vo vyhrotených situáciách radšej volia ústup, nechcú vidieť drobcov uplakaných a nešťastných, ani ich vystavovať frustrácii a stresu. Navyše na verejnosti sú si dospelí dobre vedomí okolostojacich očí prilepených na nich a hodnotiacich každý ich krok.

Deti by mali zostať deťmi

Keď ako rodič nie ste šéfom v rodine, rýchlo sa zotrú hranice medzi autoritami. Deti potom nevedia, kto rozhoduje a často hystericky vybuchnú alebo sa samy stávajú panovačnými. Výsledkom je, že sa dospelí prispôsobujú deťom, pretože nemajú na výber - deti ich už jednoducho vôbec nepočúvajú. Rodičia stratili kontrolu.

Podľa psychologičky Debry MacMannis viaceré štúdie dokazujú, že deti majú v rodine až príliš veľa sily. Výsledkom je, že niektoré deti diktujú rodičom, kedy pôjdu spať a potom trpia spánkovým deficitom. Iné nemajú priateľov, pretože sa nevedia rozdeliť alebo chcú byť vždy stredobodom pozornosti. Mnohé vytvoria v obchode v priebehu pár sekúnd hysterickú scénu len preto, lebo nedostali obľúbenú tyčinku. Tvrdí, že ak deťom prejde príliš veľa, alebo ak dostanú všetko, čo chcú, rodičia môžu ich seba hodnotenie ovplyvniť rovnako negatívne, ako keď sú na nich príliš prísni.

V rodinách s jedináčikom sa niekedy stane, že členovia vytvoria rovnocennú jednotku, kde nie je veľký rozdiel medzi rodičom a dieťaťom. Detský psychiater Alan Ravitz varuje pred takýmto modelom a pre portál parents.com uviedol, že si nedokáže predstaviť, v akej záležitosti by mali rodičia prizvať dieťa k spoločnému rozhodovaniu. „Malé deti nemajú abstraktné myslenie, nedokážu o veciach premýšľať, ony ich jednoducho zažívajú.“ Tvrdí, že naučiť ich, že nedostanú všetko, na čo ukážu prstom je pre ne darom. Ak by totiž vyrástli v presvedčení, že ony sú šéfovia, život by bol pre nich zbierkou sklamaní.

Aj Darald Hanusa, psychológ z Wisconsinskej University, hovorí, že deti sa boja príliš veľkej sily. Dnes sú zahltené informáciami a potrebujú niekoho, kto im jednoducho povie, toto sú hranice. Kým nevedia, kde sú, snažia sa na ne tlačiť, no len čo ich nájdu, môžu prestať a venovať sa tomu, čomu by mali – byť dieťaťom.

Pozícia dospelého by mala byť jasná

Niekedy sa rodičia bránia rovnakými zbraňami, aké vytasilo dieťa. Lenže tento spôsob ich pozíciu jedine oslabuje. Neklesnite na úroveň dieťaťa. Drobec si uvedomí, že ako dospelí nemáte situáciu pod kontrolou a onedlho už nebudete schopní stanoviť v domácnosti žiadne pravidlá. Ak v rodine chýba štruktúra, teda vymedzenie rodičov a detí, zostanú obom stranám v rukách rovnaké nástroje - krik, sťažovanie sa, otravovanie, nariekanie, obviňovanie, hádky. Potom už nejde o dialóg medzi dospelým a dieťaťom, ale o dve dohadujúce sa bytosti. Najistejší spôsob, ako stratiť rodičovskú autoritu, je správať sa ako malý. Na druhej strane, nie je nič zlé na tom, dať z času na čas najavo svoj hnev. Je to ľudské a stane sa to každému. Lenže hnev dospelí ventilujú inak ako krikom a hádkami.

Ako zostať prirodzeným vodcom v rodine

• Povedzte dieťaťu pravidlá. Pokiaľ si dieťa diktuje, že ho bude kŕmiť len mama a uspávať len tato, povedzte mu, že máte nový plán, podľa ktorého niektoré dni a noci budú patriť jednému rodičovi. Ten mu dá jesť, aj ho uloží do postieľky. Keď si zvykne na rôznorodosť, dohodnite sa s partnerom podľa vašich potrieb.
• Buďte dobrým príkladom. Žiadajte ho o niečo s rešpektom a snažte sa byť flexibilní. Pokiaľ vás synček či dcérka o niečo žiada a vy to naozaj nechcete spraviť, buďte úprimní a povedzte mu pravdu. Keď v rámci flexibility dokážete ustúpiť a spraviť kompromis, urobte to. „V poriadku, najprv si budem s tebou kresliť a potom mi ty pomôžeš v kuchyni.“
• Preformulujte svoju požiadavku. Zamyslite sa nad reakciou vášho drobca a dajte mu najavo, že ho žiadosť má niekoľko riešení. Vyhnite sa nadradenému tónu a zopakujte: „Takže to by si chcel ...“ „Páčilo by sa ti, ak ...“ a dodajte: „Ako by sme to mohli spraviť?“ 
• Nesnažte sa vyhrať za každú cenu. Aj tu platí, aby ste si svoje bitky vyberali uvážlivo. Nehovorte deťom, že ich nenecháte vami manipulovať, či vyhrať. Vysvetlite im radšej, prečo konáte tak ako konáte, čo je vašim cieľom a ako ho chcete dosiahnuť. Zapojte ho do tohto procesu a spýtajte sa ho, či vám vie a chce pomôcť.
• Nechajte ho odpovedať samého. Iste, ak môžete povoliť, povoľte. Ak však už musíte povedať nie, skúste sa dieťaťa spýtať, akú odpoveď si myslí, že dostane. Zvyčajne samo povie, že negatívnu a vy ho nezmetiete ráznym zákazom, voči ktorému sa bude potrebovať okamžite vymedziť.
• Dajte im na výber. Niektoré veci máte dané a nechcete o nich diskutovať. No niektoré sa dajú priblížiť dieťaťu tak, že si vie samo vybrať. Napríklad ak vás požiada, aby ste s ním boli než zaspí, dajte mu na výber. Povedzte, že s ním chvíľu zostanete a potom sa na neho prídete pozrieť každých päť, či desať minút, ako mu to bude vyhovovať. Vy nerobíte niečo proti svojej vôli a ono sa učí rozhodovať.
• Všímajte si žiaduce správanie. Je jednoduchšie reagovať na negatívne veci, keď je drobec nahnevaný alebo zlostný. Lenže všímajte si aj to pozitívne a dajte mu vedieť, že sa vám páči, že je flexibilný, že dokázal ustúpiť, že sa dokázal s vami dohodnúť v dobrom.