Keď zaplače novorodenec, rodičia pribehnú a okamžite riešia jeho potreby. Ak však stoja v pozore čakajúc, kým sa zobudí ich dvojročný syn a vydá rozkazy k dnešnému programu, odovzdávajú vedenie rodiny do maličkých rúk. A tie nie sú prirodzene na takúto zodpovednosť vybavené.
Niektoré deti začínajú s rodičmi boj o moc už od raného veku. Potreba prevziať kontrolu je totiž prirodzená. Ako batoľatá si začínajú uvedomovať, že s dospelými netvoria jednu osobu a v situáciách, ktoré spoločne prežívajú, nemajú rovnaké pocity. Takže nie je prekvapením, ak v prípade, že sa im niečo nepáči, použijú voči rodičom najjednoduchšie a najprirodzenejšie zbrane, ktoré majú k dispozícii – plač a krik. Rodičia sa často chytajú za hlavu a tvrdia, že oni sami by sa takto voči svojim rodičom správať nemohli. Lenže toto tvrdí každá generácia rodičov o svojich potomkoch. Naučiť deti rešpektu nie je jednoduché, ide totiž o mnohovrstvový koncept, s ktorým majú často ťažkosti dospelí, takže s deťmi je to ešte zložitejšie. Hoci majú spoľahlivé inštinkty, vlastný temperament a prirodzenú potrebu objavovať, naučiť sa rešpektovať niekoho trvá istý čas.
Malé deti sú si vedomé svojej pozície, v porovnaní s dospelými nemajú veľa sily, takže skúšajú hranice, testujú obmedzenia. Rýchlo sa učia a keď nájdu slabé miesto, bez okolkov to využijú. Rodičia vo vyhrotených situáciách radšej volia ústup, nechcú vidieť drobcov uplakaných a nešťastných, ani ich vystavovať frustrácii a stresu. Navyše na verejnosti sú si dospelí dobre vedomí okolostojacich očí prilepených na nich a hodnotiacich každý ich krok.
Keď ako rodič nie ste šéfom v rodine, rýchlo sa zotrú hranice medzi autoritami. Deti potom nevedia, kto rozhoduje a často hystericky vybuchnú alebo sa samy stávajú panovačnými. Výsledkom je, že sa dospelí prispôsobujú deťom, pretože nemajú na výber - deti ich už jednoducho vôbec nepočúvajú. Rodičia stratili kontrolu.
Podľa psychologičky Debry MacMannis viaceré štúdie dokazujú, že deti majú v rodine až príliš veľa sily. Výsledkom je, že niektoré deti diktujú rodičom, kedy pôjdu spať a potom trpia spánkovým deficitom. Iné nemajú priateľov, pretože sa nevedia rozdeliť alebo chcú byť vždy stredobodom pozornosti. Mnohé vytvoria v obchode v priebehu pár sekúnd hysterickú scénu len preto, lebo nedostali obľúbenú tyčinku. Tvrdí, že ak deťom prejde príliš veľa, alebo ak dostanú všetko, čo chcú, rodičia môžu ich seba hodnotenie ovplyvniť rovnako negatívne, ako keď sú na nich príliš prísni.
V rodinách s jedináčikom sa niekedy stane, že členovia vytvoria rovnocennú jednotku, kde nie je veľký rozdiel medzi rodičom a dieťaťom. Detský psychiater Alan Ravitz varuje pred takýmto modelom a pre portál parents.com uviedol, že si nedokáže predstaviť, v akej záležitosti by mali rodičia prizvať dieťa k spoločnému rozhodovaniu. „Malé deti nemajú abstraktné myslenie, nedokážu o veciach premýšľať, ony ich jednoducho zažívajú.“ Tvrdí, že naučiť ich, že nedostanú všetko, na čo ukážu prstom je pre ne darom. Ak by totiž vyrástli v presvedčení, že ony sú šéfovia, život by bol pre nich zbierkou sklamaní.
Aj Darald Hanusa, psychológ z Wisconsinskej University, hovorí, že deti sa boja príliš veľkej sily. Dnes sú zahltené informáciami a potrebujú niekoho, kto im jednoducho povie, toto sú hranice. Kým nevedia, kde sú, snažia sa na ne tlačiť, no len čo ich nájdu, môžu prestať a venovať sa tomu, čomu by mali – byť dieťaťom.
Niekedy sa rodičia bránia rovnakými zbraňami, aké vytasilo dieťa. Lenže tento spôsob ich pozíciu jedine oslabuje. Neklesnite na úroveň dieťaťa. Drobec si uvedomí, že ako dospelí nemáte situáciu pod kontrolou a onedlho už nebudete schopní stanoviť v domácnosti žiadne pravidlá. Ak v rodine chýba štruktúra, teda vymedzenie rodičov a detí, zostanú obom stranám v rukách rovnaké nástroje - krik, sťažovanie sa, otravovanie, nariekanie, obviňovanie, hádky. Potom už nejde o dialóg medzi dospelým a dieťaťom, ale o dve dohadujúce sa bytosti. Najistejší spôsob, ako stratiť rodičovskú autoritu, je správať sa ako malý. Na druhej strane, nie je nič zlé na tom, dať z času na čas najavo svoj hnev. Je to ľudské a stane sa to každému. Lenže hnev dospelí ventilujú inak ako krikom a hádkami.
