Články: Pre študentov
O projekte

 

Tomáš Hajzler: Učenie je vedľajší produkt hry, tvorby a toho, čo deti rady robia

Lucia Brezovská
Autor článku
Foto: Archív T.H.
TOMÁŠ HAJZLER je bývalý manažér v nadnárodných firmách a majiteľ vydavateľstva, ktorý hlása slobodu v práci a odmieta tradičné vzdelávanie. / Foto: Archív T.H.

TOMÁŠ HAJZLER je človek, ktorý hlása slobodu v práci. Jeho meno sa však skloňuje v rôznych súvislostiach. Keď sa dotkne vzdelávania alebo rodičovstva, vyzdvihuje demokratické vzdelávanie a tzv. alternatívne školy. Verejnosť zaujal aj svojou vydavateľskou činnosťou. Jeho vydavateľstvo Peoplecomm vydáva knihy, v ktorých sa píše, ako byť šťastný vo svojom živote a v práci, no zároveň byť užitočný aj pre iných. Nie je to bežná motivačná literatúra, akú poznáte.

My sme sa s ním rozprávali o vzdelávaní, pretože jeho myšlienky a názory sú aj v tomto smere inšpiratívne.

 

Viem, že je vám blízka škola Summerhill. Viete si predstaviť v českom prostredí takúto podobu školy? Čím vás táto škola oslovila?

Zaujalo ma to, lebo je to protipól toho, na čom som bol zvyknutý. Deti nemusia chodiť do školy, ak nechcú. Zaujíma ma, ako usporiadať spoločnosť, aby ľudia boli ľuďmi. Nikomu nesedí, ak ho do niečoho tlačia. Ja som od malička skôr rebelom a inklinujem k tomu, že takéto spoločenstvá vyhľadávam. Summerhill už existuje veľmi dlho, takmer 100 rokov. Prežila všetky problémy, s ktorými bojovala. Verím, že príklady sú najlepšími učiteľmi. Príklady tejto školy v Čechách existujú, no hlásajú o sebe, že sa skôr inšpirujú demokratickým vzdelávaním, ktoré je Summerhillu blízke.

 

Ako vnímate názor, že v týchto školách si deti robia čo chcú?

Úplne tomu rozumiem. Robiť si čo chcem a nič sa nenaučím, to sú zaujímavé idey. Keď sme v neslobodnom usporiadaní, sme zvyknutí na to, že nám hovoria, čo máme robiť, tak protipól toho vnímame to, že si budeme robiť, čo chceme. Na Summerhille ma fascinuje, ako sa deti učia byť zodpovedné. A to je hlavné, čo sa musia naučiť, aby mohli dostať slobodu. A keď sa nenaučia zodpovednosti v zmysle, že vedia splniť nejaké záväzky nebudú narušovať slobodu druhých, tak im nebude nikto veriť. Deti si robia, čo chcú v zmysle, že neporušia právo niekoho iného, takže to nie je, že si robia, čo chcú.

 

A čo by ste povedali tým, ktorí tvrdia, že sa takýmto prístupom nič nenaučia?

Že sa nič nenaučia? Z toho vyplýva otázka, čo sa majú naučiť. Ak je tam nalinkovaný zoznam z minulého storočia - čítať, počítať, v každom ročníku niečo. Pritom, každý sme iný. Ak deti dostanú slobodu, môžu si samy voliť, čo budú robiť. Logicky, niekto vo štvrtej triede nebude vedieť poriadne, alebo dokonca vôbec, čítať a počítať a niekto to bude vedieť v štyroch rokoch. To je veľká otázka dneška, na čo by škola mala deti pripraviť. Či z nich majú byť poslušní robotníci, ktorých dnešná škola vychováva, alebo ľudia schopní zorientovať sa v rýchlo meniacom sa svete. Čo je to učenie? Je to niečo, kvôli čomu chodíte do školy, aby sme sa tam niečo naučili, alebo vedľajší produkt hry, tvorby, toho, čo deti rady robia. Ja si myslím, že by to malo byť to druhé.

 

Foto: Archív T.H.

Nie všetci môžu byť absolventmi demokratických škôl a majú na výber. Väčšina, a to ešte veľmi dlho, bude absolventmi tradičných škôl. Zaradia sa do pracovného procesu, možno  nebudú všetci spokojní.

Práce u montážnych liniek, pokladníci v hypermarketoch, to sú práce, ktoré budú nahradené strojmi, počítačovými programami. Práca, ktorá zostane, si bude vyžadovať vysokú mieru kreativity a schopností. Ľudia, ktorí pracujú u montážnych liniek na túto prácu nebudú dobre pripravení. Všeobecne, práca sa bude pravdepodobne viazať na komunitu. Bude to práca pestrejšia, než je dnes. Dnešní prváci vyjdú školu v roku 2030 a doba bude úplne iná, než je dnes. A tie deti sa učia to, čo bolo ešte dôležité možno na začiatku 21. storočia, ale nie dnes. Bude to pre nich ťažké a pre nás tiež.

 

Čo môžu teda rodičia urobiť? V niektorých mestách nie sú okrem tradičných škôl iné školy a nie všetci môžu alebo chcú učiť deti doma.

Je to skôr o tom, či používate kritické myslenie, myslenie alebo nemyslíte vôbec. Deti týchto troch skupín rodičov to majú dosť iné. Tí, čo používajú myslenie, sú tí, ktorí si skôr všímajú zmeny a uvedomujú si, že budúcnosť bude úplne iná. Dať svoje dieťa do školy, kde má sedieť v lavici, dostávať úlohy a plniť si ich za známky, pri tabuli je autorita, to dieťa úplne zničí. Nebude sa adaptovať na zmeny, ktoré budú prichádzať. Istou cestou sú tzv. alternatívne školy. Dieťa by sa malo vzdelávať tam, kde býva a by malo chodiť peši do školy, nie ho voziť autom. Malo by vonku stretávať rovnaké deti, ktoré stretáva v škole. Ďalšia cesta je domáce komunitné vzdelávanie, ktoré by som volil aj ja, keby som sa rozhodoval dnes. Na to však potrebujete poznať svoje okolie. Vzdelávať deti sám, iba v rámci rodiny, nie je zdravé.

 

To však znamená, že rodičia do istej miery suplujú úlohu štátneho vzdelávacieho systému a pomáhajú si ako vedia. Zakladajú komunitné školy, uprednostňujú alternatívne vzdelávanie.

Štát riadia politici na štyri roky a nepremýšľajú na 20 rokov dopredu. Vzdelávací systém sa musí zmeniť, ale zmení sa len vtedy, ak sa zmení spoločensko-ekonomický systém. On sa aj tak zmení, len je otázka ako. Sme zvyknutí, že štát sa o nás stará, ale môžete to zmeniť teraz alebo čakať.

 

Foto: Archív T.H.

 

Čo ste mal na škole rád vy?

Hrali sme cez prestávku guličky. Spomínam si na kamarátov a na to, ako sme sa hrali. Na strednej škole sme mali triednu učiteľku, ktorá nás brala s rešpektom.

 

Ako sa dá nevychovať z detí demotivovaných ľudí?

Čo to je motivovaný? Väčšina dospelých má vyhasnuté oči a deťom oči žiaria. To je to, čo by som ja nazval motivovaný. Ten človek má šťavu a ide si za niečím. To všetko začína pri rešpekte voči dieťaťu, nevediem ho k poslušnosti, ale k samostatnosti a učím ho zodpovednosti. To je ťažké, pretože sme nevyrástli v takom niečom. Žijeme v rozbitých rodinách, sú single matky, rodičia ťažko pracujú. Stále viac ľudí sa dostáva do situácie, keď s problémami uživí svoju rodinu. Dieťa stále niečo chce. Aby ste z dieťaťa vychovali šťastného človeka, potrebujete troch dospelých ľudí. Dôležitá je preto tzv. široká rodina – teda sieť tiet a strýkov z vlastnej rodiny alebo blízkych susedov tak, aby ste neboli na deti sami. A takisto sa  snažiť sa k deťom pristupovať ako k ľuďom.

 

Vydali ste množstvo kníh, na ktorú z nich ste najviac hrdý?

Dve posledné, ktoré sme vydali. Domácnosť bez odpadu. To je skvelý návod na to, ako fungovať bez sáčkov a igelitiek. Potom Budúcnosť organizácií, to je fascinujúca kniha plná súvislostí a dostupný návod na to, ako prebudovať organizáciu tak, aby obstála v 21. storočí. Aj príbeh  Summerhillu bol prelomový, rok sme pracovali na tom, aby sme dostali práva na preklad.

 

Tomáš Hajzler študoval v Česku a v zahraničí. Pracoval ako manažér v nadnárodných firmách a sám založil tri firmy. Má skúsenosti so syndrómom vyhorenia a zmenil svoj život. Založil vydavateľstvo Peoplecomm. Propaguje princípy slobody v práci. Prednáša na rôznych konferenciách a vysokých školách. Pôsobí ako freelancer.



Čítajte viac o téme: Rozhovory, Domáce vzdelávanie | Homeschooling
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.