Autorka je psychologička, špecializuje sa na pozitívnu psychológiu a edukáciu.
Emotikon nikdy nevynahradí skutočné objatie, pohladenie či úsmev. Počítač nikdy nenahradí skutočného učiteľa. Návrat detí do škôl je nevyhnutný. Posledné dni výrazne zosilnel hlas odborníkov, rodičov, učiteľov i žiakov, ktorí žiadajú návrat detí do lavíc. Dôvody už boli spomínané mnohokrát. Nie je to ale len otázka hasenia akútnych výchovno-vzdelávacích cieľov, je to aj otázka zaujatia zásadného postoja štátu k vzdelaniu, vnímania vzdelania ako nadčasovej hodnoty a uvažovanie o deťoch v kontexte budúcnosti tejto krajiny.
Vyrastá nám stratená generácia?
Deti treba dostať do škôl čím skôr. Avšak práve v súvislosti s ich návratom, ako aj celkovým dopadom koronakrízy na deti a mládež sa začalo veľmi intenzívne hovoriť o vzniku tzv. stratenej generácie. Generácie detí a mládeže, ktorá stráca budúcnosť, ostane nevzdelaná s množstvom psychických problémov. Pred pár dňami vydal UNICEF správu Averting a lost generation, ktorá je apelom na spoločnosť, aby si uvedomila možné dopady koronakrízy na deti a mládež. Výkonná riaditeľka Henrieta Fore hovorí „Aj keď deti môžu ochorieť a byť roznášačom vírusu, je to len vrchol ľadovca. Narušenie ich základných potrieb a narastajúca chudoba sú najväčším nebezpečenstvom pre deti. Čím dlhšie kríza trvá, tým väčší dopad to má na vzdelanie, zdravie, výživu a wellbeing detí. Budúcnosť celej generácie je ohrozená.“
O stratenej generácii hovorí svet, Európa, ale aj Slovensko. Je pravda, že koronakríza prináša množstvo rizík, problémov a v mnohom ukazuje holú pravdu. Je ale nesmierne dôležité uvedomiť si aj ďalšiu vec. A to, že mnohé zo zdôrazňovaných rizík sa nikdy nemusia naplniť.
Zvažujme, čo hovoríme, všetko môže byť aj inak
Ak hovoríme o budúcnosti a budúcej generácii, mali by sme si uvedomiť váhu a silu slov, ktoré v súvislosti s ňou používame. Mali by sme si uvedomiť, akú budúcnosť im dnes svojimi vyjadreniami modelujeme. Aký odkaz im podsúvame. Môže sa totižto stať, že ak už dnes o nich hovoríme, že nemajú budúcnosť, že z nich vyrastie skupina nevzdelaných a lenivých zúfalcov, ktorí sú už teraz závislí od technológii, tak si povedia, veď načo sa snažiť, aj tak nemáme budúcnosť.
Exituje totiž aj iná možnosť. Na krízu sa dá pozerať nie len z pohľadu straty a niečoho, čo nás uzavrie do kolotoča trápenia, ale aj z pohľadu tzv. post-traumatického rozvoja.
Ide o termín, ktorý hovorí o tom, že kríza môže byť zdrojom pozitívnej zmeny a rozvoja. Profesor Jiří Mareš hovorí, že „počas procesu zmeny spôsobenou krízou môže dôjsť k tomu, že osobnosť sa mení k lepšiemu, rozvíja sa, prebudováva. Obohacuje sa množstvo osobnostných dimenzií.“ Trauma alebo kríza môže byť zásadným životným momentom, ktorý nasmeruje človeka na cestu rastu.
Voľme skôr rast a rozvoj ako strach a neschopnosť
Existenciu rozmeru krízy ako zdroja rastu, je nesmierne dôležité si uvedomiť práve v súvislosti s deťmi a mládežou. Podsúvanie obrazu stroskotanej budúcnosti, nemožnosti dobehnúť zameškané vedomosti, vízie nezamestnanosti, zúfalstva a života v depresii je totiž presne niečo, čo to v konečnom dôsledku môže spôsobiť. A na vine nebudú deti, ale my a náš strach.
Nemecký básnik, dramatik, vedec a filozof Johann Wolfgang von Goethe povedal: „Ak berieme ľudí takých, akí sú, robíme ich horšími. Ak s nimi ale zaobchádzame tak, akí by mali byť, nakoniec sa takými aj stanú.“ Goethe tým chcel povedať, aby sme pozerali na ľudí optikou potenciálu, silných stránok a zlepšenia. Toho, čo chceme v ľuďoch dosiahnuť, pretože presne to v nich podporujeme.
Presne tak by sme mali rozmýšľať nad dnešnými deťmi a mládežou. Iste, sú vystavení obrovskej kríze a istej forme traumy, ale vôbec to nemusí znamenať, že svoju budúcnosť nezvládnu.
História, filozofia či psychológia nám už veľakrát ukázali, že práve takéto náročne obdobia môžu podporiť vytvorenie niečoho dobrého. Veď sa len pozrime na samotný význam spojenia stratená generácia. Je to označenie skupiny spisovateľov, umelcov po prvej svetovej vojne, ktorých prínos do svetovej literatúry je nenahraditeľný. Možno už teraz máme medzi sebou nového Ernesta Hemingwaya alebo Gertrúdu Steinovú. Možno celá kríza pomôže vychovať nových vynikajúcich lekárov, vedcov, učiteľov, ktorých tak veľmi potrebujeme. Je len a len na nás, ako uchopíme situáciu, v ktorej sa nachádzame.
Napriek všetkému povedať budúcnosti ÁNO
Všetko je otázka interpretácie udalostí a výberu z možností, ktoré nám život ponúka. Buď k tomu pristúpime pesimistickým postojom alebo optikou obohatenia a nájdenia istého zmyslu. Práve o hľadaní zmyslu v živote či na prvý pohľad o bezvýchodiskových situáciách hovorí rakúsky psychiater a filozof Viktor Emanuel Frankl. Človek, ktorý prežil štyri koncentračné tábory a videl toľko utrpenia a bolesti, že si to dnes ani nedokážeme predstaviť. Frankl je autor psychoterapeutického prístupu logoterapia, ktorý je postavený práve na hľadaní zmyslu a rozvoji človeka. Jeho filozofia patrí k východiskovým koncepciám práve pri teórii post-traumatického rastu. Frankl hovorí, že človek má vždy možnosť voľby. Má slobodnú voľbu, ktorá je v ňom samom a on sám sa rozhoduje, akú interpretáciu situácie, či postoj zaujme. Ilustruje to na svojej osobnej skúsenosti počas toho, ako bol v jednom z koncentračných táborov. V mnohých diskusiách, ktoré mal po vojne hovoril, že nezabudne na jedno ráno, kedy bol nesmierne očarený východom slnka a uvedomoval si tú krásu. Práve na tomto príklade demonštroval slobodnú voľbu mysle a to, že človek má vždy možnosť, nech už sú podmienky akékoľvek, voliť takú cestu, ktorá mu pomôže zvládnuť prekážky a v konečnom dôsledku prežiť. Ako Frankl hovoril, množstvo nezávislých výskumov po vojne ukázalo, že koncentračné tábory mali väčšiu šancu prežiť tí, ktorí napriek všetkému mali vo svojom živote zmysel.
Pomáhajme tvoriť generáciu potenciálu budúcnosti
Ak prenesieme tieto myšlienky do nášho kontextu, znamená to, že vždy máme možnosť vybrať si z dvoch možností. Buď prijmeme verziu zúfalej, stratenej generácie alebo budeme hovoriť o generácii potenciálu a budúcnosti.
Je na nás, ktorou cestou sa vyberieme. K tomu, aby sme aj vychovali generáciu potenciálu a budúcnosti musíme:
- Deťom a mládeži umožniť prežívanie pozitívnych emócii. Pretože tie sú zdrojom ďalšej energie a rozvoja. Tak ako to hovorí Barbara Frederickson, autorka Broaden and build teórie.
- Podporovať dobré medziľudské vzťahy a vnímať význam sociálnej opory.
- Pracovať so silnými stránkami detí a mládeže.
- Stupňovať záťaž a klásť pred deti výzvy. Tak, aby postupne zvládali prekážky, posilňovali sa a s úspechom rástli.
- Vo vzdelávaní naozaj spojiť kognitívny a psycho-sociálny model rozvoja dieťaťa. Konečne si uvedomiť, že jedno s druhým priamo súvisí a reálne v triedach, školách tak pracovať.
- Počúvať hlas detí a mládeže.
- Opierať sa skôr o princípy optimizmu, nádeje, zmyslu a post-traumatického rozvoja osobnosti ako pesimizmu, depresie, zlyhania a post-traumatického stresu.
Skúsme rozmýšľať tak, ako hovoril už spomínaný Frankl, „Buďme otcami svojej budúcnosti a nie synmi svojej minulosti.“
