Autorka je školská psychologička a špecialistka na pozitívnu edukáciu.
Učitelia, rodičia a aj odborníci pracujúci s deťmi a mládežou hovoria, že dnešné deti sú precitlivelé, všetkého sa boja a ľahko sa vzdávajú. V školách sa často objavuje jav, kedy sa deti ľahko uspokoja s horšou známkou, pretože na lepšiu treba jednoducho viac pracovať. Čoraz viac badať vyhýbavé správanie detí a únik pred nepríjemnými, no zvládnuteľnými situáciami. Objavuje sa to v podobe slabej dochádzky, ale aj falošných obvinení zo šikany, ubližovania.
Máme možnosť vybrať si ako sa k týmto situáciám postavíme. Či už ako rodičia alebo pedagógovia, odborníci. Buď to nebudeme riešiť a budeme čakať, že za odborníkov to vyriešia rodičia a za rodičov, pedagógovia, odborníci.
Ako rodičia môžeme obviňovať učiteľov z nechápania detí, slabej empatie a neustále ospravedlňovať deti. Ako odborníci môžeme zasa nadávať na rodičov, že slepo ospravedlňujú svoje deti. Alebo dokonca príjmeme „filozofiu“, že život je krutý, tak nech sa deti pripravujú na neho už teraz. A pekne „od podlahy“.
Ani jeden, ani druhý prístup nie je správny. Nič z toho nevychová silnú, odolnú a empatickú osobu. Ako na to?
Krok 1 – bezpečie a dôvera
Základom je dôvera medzi dospelým a dieťaťom. Učiteľa ako aj rodiča. Iba v prostredí bezpečia a dôvery sa dokáže dieťa posúvať a zlepšovať. Dokazuje to množstvo teórií, ako napríklad Teória rastu a rozvoja Barbary Frederikson alebo konverzačná inteligencia. Jej autorka J. Glaser hovorí, že budovanie dôvery je hotová alchýmia. Pocit dôvery je chemický kokteil hormónov oxytocínu a dopamínu, ktoré naše telo produkuje, keď cíti kľud, emocionálne bezpečie, prípadne úspech. Dôležitú úlohu hrá aj dopamín, nazývaný aj hormón šťastia, ktorý nám umožňuje vidieť veci optimistickejšie. Keď cítime dôveru sme odvážnejší, silnejší a kreatívnejší.
Zásadný dopad psychologického pocitu bezpečia a dôvery na rast a rozvoj, dokazuje aj známy Projekt Aristotel spoločnosti Google. Jeho cieľom bolo zistiť, ktoré faktory ovplyvňujú inovatívnosť a výkonnosť človeka. Google sledoval svoje tímy zamestnancov a zisťoval, čo presne podmieňuje ich výkonnosť a prácu. Zistili, že najúspešnejšie tímy sú tie, v ktorých sa uplatňujú silné stránky ako ľudskosť, rovnocennosť, zvedavosť, záujem o nápady svojich kolegov, empatia, emocionálna inteligencia. No na prvom mieste bola dôvera a pocit emocionálneho bezpečia. Rovnako ako dospelí, potrebujú cítiť pocit bezpečia aj deti. A ak je teda táto základná potreba naplnená, ak dieťa vie, že pri ňom jeho autorita (rodič, učiteľ) stojí a že aj po zlyhaní, či chybe nepríde o svoj pocit bezpečia a istoty, môže sa začať pracovať na rozvoji psychickej odolnosti.
Krok 2 – rozvoj psychickej odolnosti a nezdolnosti
Je jedno, ako budete dieťa viesť k jeho schopnosti prekonávať prekážky. Či to už bude rozprávaním príbehov ľudí, ktorí dokázali „vstať z popola“, alebo budete diskutovať o tom, čo je odvaha, vytrvalosť a nezdolnosť. Podstatné je, aby ste nezabudli po troche teórie a motivácie, byť aj praktickí. To znamená DOVOLIŤ DIEŤAŤU SKÚŠAŤ, ZLYHAŤ a ROBIŤ CHYBY. Neexistuje lepšia škola ako vlastná životná skúsenosť. Nikoho nenaučíme, že sa nesmieme dotýkať horúceho hrnca, ak sa ho raz nedotkneme. Pády, chyby a zlyhania robia človeka lepším a silnejším. Samozrejme, môžu, ho takým robiť. Podstatné je, aké máme nastavenie mysle alebo o aké sa snažíme.
Je jedno, či ide o rodiča alebo učiteľa. Našim spoločným cieľom je, aby z detí vyrástli odolné, silné a ľudské osobnosti. Je preto dôležité, aby sme boli sprievodcami spoznávania života. Nie nášho, ale ich života. Života s ich vlastným príbehom. K tomu potrebujú svoje vlastné životné skúsenosti. Našou úlohou je pomáhať im postupne spoznávať život a adaptovať sa neho.
Postupná adaptácia
Tak, ako sa to deje napríklad pri kognitívno-behaviorálnej terapii. Jedna z jej metód sa volá desenzitivizácia. Ide tu o postupné prispôsobovanie sa tomu, čoho sa bojíme. Ak máte napríklad fóbiu z pavúkov, tak budete postupne vystavení pavúkom. Na začiatok vám bude napríklad ukázaný len obrázok pavúka, potom si ho predstavíte, potom si pozriete film, potom sa na neho pôjdete pozrieť, až sa nakoniec postavíte svojmu strachu a napríklad sa ho dotknete. Zmyslom je postupne sa prispôsobovať záťaži a tlaku.
Pozrime sa na inú situáciu. Šikana. Z dlhodobého hľadiska nie je správne, aby deti, ktoré sú šikanované LEN unikali svojmu agresorovi. Na zvládnutie takejto záťaže a prekonanie prekážky je nevyhnutná komplexná práca a pomoc dospelého. No ak hovoríme o obeti, je fajn ak sa dieťaťu pomáha okrem iného aj POSTUPNE sa postaviť svojmu strachu. Nie len robiť z neho nemohúcu obeť a utekať pred problémom. Samozrejme, že záleží od stupňa šikany a konkrétneho prípadu. Je ale dobré, ak sa hľadá cesta, ako dieťa posilniť a naučiť ho brániť sa.
Prílišná ochrana detí im nepomáha, naopak škodí
Naučiť sa prekonávať prekážky, byť odolnejší nevieme cez prehnanú ochranu. Nie je dobré príliš deti ochraňovať. Ako ani priskoro zaťažovať dospelým svetom a katastrofizovať budúcnosť. Môže to vytvárať zbytočné úzkosti a fóbie, ktoré sa nemusia vôbec naplniť. Týmto postojom totiž deti už vopred zneisťujeme a spochybňujeme ich schopnosti. Svet a život zasa nie je taký čierny, ako sa mnohokrát vykresľuje. Jonathan Haidt, americký sociálny psychológ a autor knihy The Fragile Generation tvrdí, že rodičovská a spoločenská paranoja a strach pomáhajú vychovávať precitlivelé a nesamostatné deti. Zároveň tvrdí, že bezpečnosť detí je dnes oveľa vyššia ako kedysi. Spoločnosť si podľa neho vytvorila falošné správy, ktorými sa sama živí. Ako napríklad, že sa unášajú deti z detských kútikov a mnoho ďalších. Spolu s ďalšími psychológmi vytvorili projekt Let grow, ktorý ma za úlohu podporovať zdravý vývin detí bez prehnaného ochraňovania. Tvrdia, že dnes sa príliš bojíme všetkého a to ničí naše deti.
Diskusie a otázky k formovaniu psychickej odolnosti
Ak chceme podporovať psychickú odolnosť detí, môžeme siahnuť aj po diskusiách, ktoré majú za cieľ, napríklad otvoriť myseľ, zmeniť uhol pohľadu a hľadať iné riešenia v konkrétnych situáciách. V tom nám vedia pomôcť cielené otázky ako napríklad:
1. Nepozvali ťa na oslavu. Ako to vyhodnocuješ?
2. Zlyhala si z testu. Dostala si zlú známku a myslíš si, že si hlúpa.
3. Snažíš sa niečo naučiť ale absolútne ti to neide do hlavy.
4. Ideš do nového kolektívu a veľmi sa bojíš.
5. Učiteľ, rodič na teba zvýšil hlas. Si veľmi nahnevaný.
Vašou úlohou je hľadať nové formy riešení, uvažovaní o konkrétnej situácii. Hľadať formy podpory, pozitívne myšlienkové konštrukty. Tak, aby sa dieťa neuzatvorilo, ale naopak pomaly začalo vnímať, že existuje viacero riešení, interpretácií situácií a nemusí sa hneď vzdávať.
Môžeme siahnuť aj po tom, aby dieťa alebo dospievajúci, spomenul náročnú situáciu, v ktorej už kedysi bol a zvládol ju. Poukazujte na jeho silné stránky a schopnosti, ktoré využil a vďaka nim to zvládol. Zároveň môžete otvárať jeho vnímanie k tomu, že to z neho urobilo silnejšieho človeka a opýtať sa, čo mu to aj napriek troche „bolesti“ prinieslo.
Učiť deti zvládať prekážky je „beh na dlhé trate“, Thomas Edison však hovoril, že nesmieme zabudnúť, že ak chceme čokoľvek v živote dosiahnuť, stojí za tým práca, vytrvalosť a zdravý rozum. Myslím ale, že treba spomenúť aj odvahu, podporu a nádej.
