Máte pocit, že vaše dieťa je unudené a nevie sa pre nič nadchnúť? Vymýšľate rôzne zmysluplné aktivity a vaše dieťa sa stále nevie pre niečo nadchnúť? Pozrime sa na to, ako v ňom prebudiť záujem a aktivitu.
Každé dieťa občas povie, že sa nudí, ale keď to hovorí denne a niekedy aj niekoľkokrát za hodinu, niečo už nie je v poriadku. Samozrejme, občas je potrebné nudu deťom dopriať, lebo poskytuje priestor na premýšľanie, meditáciu a stíšenie, ale všetkého veľa škodí. Vo všetkom je potrebnú hľadať určitú rovnováhu.
Prečo si dnes toľko detí sťažuje, že sa nudí a vôbec nič ich nebaví? Victoria Prooday, kanadská psychoterapeutka, blogerka a rečníčka, spolupracuje s deťmi, rodičmi a učiteľmi po celom svete. Počas svojej praxe spozorovala, že každý rok pribúdajú deti, ktoré sú sociálne alebo emocionálne nezrelé, narastá počet žiakov, ktorí majú nejakú poruchu učenia alebo majú rôzne iné diagnózy a tiež zistila, že pribúdajú deti, ktoré sa nevedia pre nič nadchnúť a cítia vnútornú prázdnotu a nudu. Upozorňuje na to, že vonkajšie podnety môžu detský mozog posilniť alebo oslabiť a aj keď často máme aj tie najlepšie úmysly, môžeme formovať mozog detí i nesprávnym spôsobom.
Victoria Prooday upozorňuje na javy, ktoré sa objavili vo svete detí za posledné roky a mali by sme si ich pri výchove uvedomovať, pretože spôsobujú už spomínané problémy.
1. Deti dostávajú všetko hneď a bez čakania.
2. Milujú svoj svet zábavy, nechce sa im plniť povinnosti.
3. Trávia priveľa času s technológiami.
4. Majú obmedzenú sociálnu interakciu v reálnych situáciách, viac komunikujú vo virtuálnom priestore.
5. Mnohé deti rozkazujú svojim rodičom a určujú im, čo sa bude v rodine robiť.
Ako unudené deti nadchnúť?
Realita je taká, že niektoré deti majú vrodenú bohatú fantáziu, kreatívneho ducha, baví ich skúmať nové veci a stále niečo objavujú. Vedia ich nadchnúť aj maličkosti a dlhé hodiny sa vedia zabávať samy a vystačia si so svojimi predstavami vo svojom vlastnom svete. Iné deti potrebujú viac podnetov z okolia. Často pôsobia tak, že ich nič nezaujíma, pri žiadnej aktivite nevydržia dlho alebo dlho hľadajú niečo, čo by ich skutočne zaujalo.
Rodičia potom musia zvládnuť neľahkú úlohu, ktorá spočíva v tom, aby dokázali prebudiť v deťoch prirodzenú zvedavosť a záujem. Ako dieťaťu pomôcť a čo robiť, keď ho nič nezaujíma a nevie sa pre nič nadchnúť?
1. Skúmajte od najútlejšieho veku, čo dieťa zaujíma
Spoločne s dieťaťom už od najútlejšieho veku sa snažte hľadať, čo ho zaujíma a baví. Tiež pozorujte a všímajte si, ako dlho pri určitej činnosti vydrží, v čom vyniká a pri ktorých aktivitách sa prejavuje u neho určité nadanie alebo talent.
2. Buďte aktívni rodičia
Ako je už dobre známe, deti sa učia hlavne napodobňovaním rodičov, kopírujú ich vo viacerých činnostiach a prístupoch. Rodičia sú v mnohých veciach pre dieťa obrovským vzorom. Keď dieťa odmalička vidí, že ste aktívni, ukazujete mu svoje záľuby, prípadne dieťa do nich aj zapájate, napríklad spolu športujete, chodíte na turistiku, na ryby, čítate si a podobne, takýto spôsob života bude dieťa považovať za normu a niečo prirodzené. Keď dieťa vyrastá v rodine, kde sa chodí na výlety, lyžuje sa, korčuľuje, chodí sa na stretnutia s kamarátmi a príbuznými, prevezme podobný životný štýl za svoj vlastný, normálny a prirodzený. Ale ak u rodičov vidí iba pasivitu, vysedávanie pri televízore, pri počítači alebo len bezcieľne túlanie sa po obchodných strediskách, tak ich bude práve v tomto napodobňovať, a to mu veľa energie na rozvoj vlastnej fantázie a záujmov nedá.
3. Nenúťte dieťa do niečoho, čo je pre neho úplne cudzie
Väčšinou to rodičia myslia naozaj dobre a chcú dieťaťu ponúknuť čo najviac možností, ako by mohlo rozvíjať svoje záujmy, talenty, ako by mohlo čo najlepšie naplniť svoj život pozítivnymi aktivitami. Často sa však stáva, že rodičia napríklad milujú vysokohorskú turistiku, nezaobídu sa bez lyžovania či bicyklovania, ale dieťa k ničomu z tohto neinklinuje a jednoducho trpí, keď musí tieto športy s rodičmi absolvovať. Zo začiatku sa možno aj prispôsobí, ale v puberte začne viditeľne prejavovať odpor a začne protestovať. Ak máte predstavu, že dcéra musí byť perfektná v tanci alebo v gymnastike, zatiaľ čo ona by oveľa viac chcela navštevovať divadelný krúžok alebo túži hrať na hudobnom nástroji, v tomto prípade radšej rešpektujte jej rozhodnutie. Porozprávajte sa, vyjdite v ústrety a spoločne vyberte aktivity, ktoré dieťaťu robia skutočnú radosť. Dôležité je však aj to, aby sa týmto aktivitám dieťa poctivo venovalo, zdokonaľovalo sa a v prípade, že ho aktivita už nenapĺňa, mali by ste hľadať ďalšie možnosti. Niektoré deti si dlhšiu dobu hľadajú niečo, čo by ich naozaj zaujímalo. Takže aj na túto skutočnosť je potrebné myslieť.
Niekedy sa tiež stáva, že rodičia trpia syndrómom snímkového dieťaťa. Rodinná terapeutka, lektorka a spisovateľka Susan Stiffelman vo svojej knihe Rodičovstvo bez mocenských bojov sa zaoberá myšlienkou, že rodičia niekedy nemajú problémy s prijatím svojho dieťaťa pre jeho problematické správanie, ale preto, že porovnávajú svoje reálne dieťa so svojimi predstavami o dieťati. Toto dieťa, ktoré si vytvorili rodičia vo svojich predstavách, autorka nazýva snímkové dieťa. „Naše snímkové deti navzájom láskyplne vychádzajú, požičiavajú si hračky, objímajú sa a rozdelia sa o posledný kus koláča. Robia veci, ktoré sme im my naplánovali a v ničom neodporujú. Reálne verzie detí sú však často pravý opak. Hoci je dosť frustrujúce, keď naše dieťa nie je také, aké by sme ho chceli mať, nestrácame svoj pokoj preto, že je nepríjemné alebo nespolupracuje. Strácame ho, pretože si myslíme, že by nemalo byť nepríjemné alebo nespolupracovať. Inak povedané, našu neschopnosť byť naplno prítomní pri čomkoľvek s našimi deťmi podnecuje nesúlad medzi naším snímkovým dieťaťom, ktoré existuje len v našich predstavách a tým reálnym z mäsa a kostí, ktoré stojí pred nami, “ uvádza Susan Stiffelman vo svojej knihe. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Často rodičia, ktorí trpia týmto syndrómom, nútia deti do niečoho, čo s ich životným nastavením vôbec nesúvisí. A tiež sa stáva, že rodičia si prostredníctvom dieťaťa plnia svoje nesplnené sny.
4. Učte dieťa, že každý človek má právo na svoj vlastný priestor
Je dobré už odmalička učiť deti, že každý má aspoň niekedy právo na svoj vlastný priestor. Učte ich, aby dokázali rešpektovať, že aj rodičia majú právo mať čas len sami pre seba a nie sú povinní neustále organizovať čas svojim deťom a pomáhať im pri každej aktivite. Mať nárok na odpočinok nepredstavuje nič sebecké. Môžete povedať svojim deťom napríklad toto: „Teraz potrebujem hodinu na to, aby som uvarila obed a trochu si oddýchla. O hodinu sa ti budem venovať.“ Môžete nastaviť budík a keď zazvoní, začnite sa s deťmi opäť hrať.
5. Hľadajte kompromisy
Nemusíte všetko stále vymýšľať len vy. Občas sa detí opýtajte: „Keby ste mohli čokoľvek robiť, čo by to bolo?“ Vypočujte si všetky návrhy a potom sa spoločnými silami snažte nájsť kompromis, vymýšľajte spôsoby, ako aspoň niečo z ich nápadov môžete zrealizovať. V rámci aktivity im vyčleňte určité povinnosti, ktoré by mali splniť. Takto budú viac vtiahnuté do príprav a nebudú mať čas na nudu.
Zdroje:
S. Stiffelman: Osvietený rodič
J. Oravcová, L. Ďuricová, O. Bindasová: Psychológia rodiny
Sang H. Kim: Tisíc a jeden způsob jak motivovat sebe i druhé
