Existuje dosť ľudí, ktorí majú tendenciu odsudzovať a posudzovať ľudí na základe ich činov, vzhľadu alebo vyslovených slov. Takéto postoje sú však dosť vyčerpávajúce. Ako to zmeniť?
Odsudzovanie a posudzovanie vychádza často zo závisti a z porovnávania. Keď sa porovnávame s inými a toto porovnanie vychádza v náš neprospech, ranená je naša sebaúcta. Prejavuje sa to ako nepríjemný pocit stiesnenosti. Ak sa teda porovnávame s inými, naša sebaúcta je týmto porovnávaním znížená, oslabená, my sa cítime v dôsledku zníženej sebaúcty dotknutí a závisť je odpoveďou na túto bolesť. Závisť sa týka aj našej pýchy, našej túžby po uznaní, po sláve a moci. Keď závistník nie je schopný dosiahnuť to, čo má ten, komu závidí, je schopný tomuto človeku dopomôcť k tomu, aby to, čo má, stratil, aby o to prišiel. Tí, ktorí trpia veľkou závisťou, sú naozaj veľmi nešťastní ľudia. Väčšinou sa títo ľudia prejavujú aj veľmi negatívne navonok. Neustále kritizujú, vypisujú negatívne komentáre na sociálne siete, chodia sa neustále sťažovať. A čím viac pozornosti im okolie venuje, tým viac u nich narastá túžba negatívne pôsobiť na iných. Rozoznať závisť od iných pocitov často nebýva jednoduché, ale existujú náznaky, podľa ktorých ju možeme spoznať. Sú to predovšetkým tieto znaky:
- Nespokojnosť s úspechmi iných ľudí, ktorým sa v živote darí.
- Úspechy iných ľudí vyvolávajú v nás podráždenosť.
- Trvalá úzkosť a nedôvera.
- Presvedčenie, že väčšina ľudí si nezaslúži úspech a že ho dosiahla nečestným spôsobom.
- Rozhovory o cudzích neúspechoch vyvolávajúce živý záujem,ba dokonca prinášajúce isté potešenie a úľavu.
- Nedostatok empatie a podpory. Presvedčenie, že všetci si svoje problémy a neúspechy zaslúžia a trpia spravodlivo.
- Neustála potreba kritizovať ostatných.
- Neustála potreba odsudzovať iných.
Odsudzujeme často len preto, lebo o iných ľuďoch nemáme dostatok informácií
David Fishman povedal: „Nafúknutosť ľudského ega môžeme hodnotiť podľa toho, aký postoj človek zaujíma k chybám ostatných." Často si to ani neuvedomujeme, ale veľmi často si vytvárame predstavy o tom, čo sa deje v živote niekoho iného. A práve týchto domnienkach je ukrytá pasca, ktorá nás privádza ko odcudzovaniu. Vždy, keď niekoho odsudzujeme, vzniká len naša verzia toho, čo sa okolo dotyčného deje. A môže to byť veľmi vzdialené od reality. Predstavme si napríklad ženu, ktorá každé ráno príde neskoro do práce. S najväčšou pravdepodobnosťou si mnohí o nej myslia, že neskoro vstáva, že si nevie zorganizovať a naplánovať svoj čas. Mnohí o nej povedia, že je lenivá alebo ľahostajná. Ale za jej neskorými príchodmi môže byť niečo úplne iné. Môže sa napríklad starať o svojich chorých rodičov, môže ešte niekomu ráno pomáhať s niečím v susedstve a podobne. Je dobré najprv preskúmať, čo spôsobuje určité správanie ľudí. Ľudia si zvykli vynášať súdy o svojom okolí, avšak sami svoje správanie menia len veľmi zriedka. Ocitnúť sa v pasci ustavičného kritizovania je veľmi jednoduché. Cudzích ľudí často odsudzujeme bez nejakého veľkého rozmýšľania a často nás to ani vôbec netrápi. V skutočnosti sú ľudia a situácie úplne iné, ako ich vidíme. Problémom je, že ľudia si vytvárajú akúsi subjektívnu realitu, v ktorej vidia ľudí a situácie tak, ako ich chcú vidieť, nie tak, aké v skutočnosti sú. Tí, ktorí stále kritizujú, sú nespokojní sami so sebou a svetom, v ktorom žijú. Chcú ho zmeniť tak, že sa zmení svet okolo nich, teda chcú, aby ostatní zodpovedali ich predstavám o svete, morálke, živote. Myslia si, že ich mienka je najsprávnejšia. Takí ľudia jednoducho zabúdajú alebo nevedia, že žijú iba vo svojom vlastnom svete. A svojimi kritickými myšlienkami vyjadrujú nesúhlas so svetom iného človeka. Teraz si skúste predstaviť, že vo svojich súdoch aj máme pravdu, že sa ten druhý skutočne chová nesprávne. Ale položme si otázku, či práve my máme právo niekoho odsudzovať. Veď nemôžeme detailne vedieť, aký bol jeho život až do súčasnosti. Nevieme, aké mal detstvo, čo všetko musel vytrpieť v dospelosti a podobne. Nikto nie je dokonalý a každý z nás má právo robiť chyby. Ľudia tiež nedokážu pochopiť prečo niektorí ľudia konajú tak, ako konajú.Veľmi často ľudia odsúdia alkoholikov. Málokto je však ochotný skúmať, čo spustilo ich závislosť.
Odsudzovanie ničí súcit
Jednou z príčin, pre ktorú odsudzujeme iných ľudí, je naše ego. Či už vedome alebo nie, keď odsudzujeme iných, pociťujeme väčšiu sebaistotu. Je to zvyk, ktorý v nás zabíja schopnosť cítiť súcit. Máme na mysli súcit aj k cudzím ľuďom. Mnohí totiž dokážu súcitiť len s tými, ktorých poznajú alebo sú s nimi v nejakom vzťahu. Súcit je emócia, ktorá znamená zdieľať utrpenie, často kombinované s túžbou uvoľniť alebo zmenšiť utrpenie druhého, ukázať špeciálnu starostlivosť pre tých, ktorí trpia. Často je prejavovaný cez empatiu a je často charakterizovaný cez činy, kedy sa osoba, ktorá koná so súcitom, bude snažiť pomôcť ľudom, s ktorými súcití. Súcit znamená okrem iného prejaviť, čo cítime, keď vnímame to, čo cítia iní. Ukázať súcit znamená prejaviť vrchol a podstatu nášho človečenstva. Súcitná osoba je citlivá na to, čo cítia iní, na ich bolesť, radosť, sklamanie, strach.Takúto formu súcitu by sme mali vedieť cítiť ku komukoľvek, ale nie vždy sa nám to darí.
Kroky, ktoré nám pomáhajú zbaviť sa odsudzovania
Stačí si predstaviť, čo by sme asi my robili, keby sme boli na mieste odsudzovaného človeka. Čo by sme si asi v tej chvíli priali? Možno by stačilo, keby sa pri nás niekto zastavil a opýtal sa, čo nás trápi, s čím máme problém, ako by nám mohol pomôcť alebo by stačilo, aby sa nás opýtal, čo spôsobuje naše stále sa opakujúce problémy v správaní. Rozhovor a niekoľko otázok by možno mohlo byť začiatkom nového priateľstva.
Niekedy sa nám však nechce prihovoriť preto, pretože to by sme sa najprv museli zbaviť svojich domnienok a museli by sme ich vymazať z našej pamäti, a tak by sme sa museli zbaviť všetkého, čo sme si navymýšľali o určitom človeku.
Väčšinou si všímame na iných ľuďoch také vlastnosti, ktoré nás iritujú. Iritujú nás preto, lebo máme rovnaké alebo podobné vlastnosti. Nastáva tak určitý druh rezonancie. Keby sme tie vlastnosti nemali, len by sme mávli rukou, prípadne by sme si ich ani nevšimli. Rezonancia by nenastala. Zbaviť sa kritickosti a odsudzovania znamená prebrať zodpovednosť za svoj život. Keď sa človek viac zamýšľa nad vlastným životom, prestáva mať potrebu odsudzovať a obviňovať druhých. Veľmi tiež pomáha rozvíjanie pocitu vďačnosti za všetko, čo sa nám deje a učenie sa schopnosti, vďaka ktorej vidíme vo všetkom pozitívne ponaučenie a príležitosť pre rast. Tak ako hovorí filozof a spisovateľ Ralph Waldo Emerson, niekedy stačí zmeniť svoje postoje. Duševný postoj je totiž niečo, čo dokážeme zmeniť vždy. Postoje sú naše rozhodnutia. Podľa postojov vnímame danú situáciu, seba v nej a na základe našich postojov vnímame i ľudí okolo seba. Podľa postojov reagujeme na jednotlivé situácie. Takže aj zmena postojov nám výrazne môže pomôcť odnaučiť sa odsudzovať iných.
Skúsme odsudzovanie vymeniť za pozorovanie
Mnohí, ktorí tak urobili svorne tvrdia, že svet je akýsi krajší. Vidieť situácie a ľudí tak, ako to je, prináša lepší pocit. Vytváranie predsudkov a domnienok spôsobuje nepríjemné pocity. Naučiť sa vidieť situácie ako neutrálne, to chce čas a veľa snahy, ale oplatí sa to. Keď sa opäť ocitneme v situácii, v ktorej odsudzujeme, skúsme sa zastaviť a pozerajme sa na ľudí a situácie neutrálnymi očami. V tejto chvíli je dobré si uvedomiť, že zase posudzujeme, odcudzujeme alebo kritizujeme.Keď si to začneme reálne uvedomovať, urobili sme prvý krok k tomu, že časom prestaneme odcudzovať úplne. Po určitej dobe si uvedomíme, že náš pohľad na situácie a ľudí je obmedzený a že skutočnosť je iná. Chce to veľa vedomého úsilia, ale ide to. Keď prestaneme odsudzovať a posudzovať, budeme aj slobodnejší. Oslobodíme sa od programu, ktorý nám v hlave vytvára nepríjemné myšlienky, kvoli ktorým nedokážeme vidieť realitu takú, aká v skutočnosti je.
