Bigstock
Aj vám sa často stáva, že sa čoraz častejšie stretávate s bezcitnosťou, aroganciou a povýšenectvom? Ste svedkami toho, ako necitliví ľudia podkopávajú druhých alebo ich ubíjajú bez toho, že by si uvedomovali, čo robia. Takíto ľudia sú nezodpovední, nestarajú sa o iných, sú sústredení na seba a žijú vo svete, ktorý je ich vlastníctvom, izolovaní od skutočnosti, že aj iní jestvujú. Keď ľudia strácajú empatiu a citlivosť voči iným, stáva sa náš svet miestom hrozivejším, riskantnejším, izolovaným a psychicky nezdravým pre náš život.
Poviete si, bežný obrázok dnešných dní. Ale musí byť naozaj taký bežný? Nedá sa s tým nič robiť? Určite dá. Stačí začať praktizovať súcit. Podľa J. J. Rousseaua je súcit prirodzený cit, ktorý tlmí v každom jednotlivcovi sebeckosť a prispieva tak k vzájomnému zachovaniu celého druhu. Súcit nahradzuje v prírodnom stave zákony a cnosť; spolu s pudom sebazáchovy tvorí základ mravného a spoločenského života a zhoduje sa so zásadou: „Prospievaj sebe tak, aby si čo najmenej škodil druhému.“
Súcit je emócia, ktorá znamená zdieľať utrpenie, často kombinované s túžbou uvoľniť alebo zmenšiť utrpenie druhého, ukázať špeciálnu starostlivosť pre tých, ktorí trpia. Často je prejavovaný cez empatiu a je často charakterizovaný cez činy, kedy sa osoba, ktorá koná so súcitom, bude snažiť pomôcť ľudom, s ktorými súcití. Súcit znamená okrem iného prejaviť, čo cítim, keď vnímam to, čo cítia iní. Ukázať súcit znamená prejaviť vrchol a podstatu nášho človečenstva. Súcitná osoba je citlivá na to, čo cítia iní, na ich bolesť, radosť, sklamanie, strach.
Súcitná osoba vie vycítiť, čo ľudia cítia a prejaviť im na to svoju citovú reakciu. Veľký problém v dnešnom svete predstavuje necitlivosť, odmietanie dať najavo inému svoje city a súcit. Znamená to byť ľahostajný, nestarať sa, nevnímať stav, v akom žijú ľudia okolo nás. V necitlivosti majú korene mnohé ďalšie problémy, s ktorými bojujeme takmer každý deň. Viac ako fyzický hlad totiž bolí emocionálny hlad. Veľa ľudí ľutuje, že v ich prostredí nebolo dosť prejavov náklonnosti, a tým si sami o sebe utvorili mnoho negatívnych mienok. To poškodilo ich sebaúctu a pravdepodobne mylne pochybovali aj o láske svojich rodičov. Psychológovia často tiež hovoria i o tom, že rôzne poruchy správania, závislosti alebo úchylky vznikajú hlavne preto, že človek dlho trpel emocionálnou vyprahnutosťou, necitlivosťou, nedostatočnou náklonnosťou zo strany iných ľudí. Mnoho ľudí kvôli nedostatku súcitu trpí zbytočnou nespokojnosťou a frustráciou, pretože sa voči nim nepristupuje dosť citlivo, zatiaľ čo ďalší vyvolávajú hádky, konflikty a nepokoje, aby vyprovokovali aspoň nejakú emočnú reakciu. Nie je vôbec zriedkavé, že sa žena začne hádať akoby pre nič za nič len preto, aby zistila, či jej muž ju ešte vôbec vníma a aby sa ubezpečila, že mu na nej ešte záleží.
Nesmieme však zabúdať aj na správnu citlivosť voči sebe samým. Musíme byť najprv v styku so svojím vlastným vnútorným svetom – so svojou bolesťou, úzkosťami, hnevom, zranením, konfliktom, zmätkom, pochybnosťami, strachom. Ak nedokážeme skúsiť a poznať chuť týchto citov v sebe samých, nikdy nebudeme vedieť byť citliví a súcitní s inými. Musíme byť schopní smiať a radovať sa, plakať a hnevať sa na seba, byť schopní cítiť svoju vlastnú neistotu, slabosť a zahanbenie. Keď vieme byť v kontakte so sebou, dokážeme byť v emocionálnom kontakte aj s inými.
Súcit, ako všetky ľudské črty, treba rozvinúť, vyžaduje to však úsilie, prácu a motiváciu. Existuje v každom jednotlivcovi, treba ho ale vydolovať a vyniesť na povrch. Niektorí z nás si to uvedomujú viac než iní. Množstvo z tohto vedomia korení v rodinnej atmosfére, v ktorej nás vychovávali. Človek by si mal vedieť uvedomiť, do akej miery bol k súcitu vychovávaný v rodine, či je u neho rozvinutý dostatočne alebo menej. Keď človek vynaloží určité úsilie, vždy má šancu stať sa ľudskejším.
Ako sa naučiť praktizovať súcit?
1. Ranný rituál uvedomenia si súcitu.
Najlepšie hneď ráno by si mal človek nahlas povedať, že využije svoju energiu na to, aby mohol pomáhať iným. Tiež si povie, že voči iným chce mať iba dobré myšlienky, nebude sa hnevať alebo si myslieť o druhých zlé veci.
2. Praktizujte empatiu.
Ďalším krokom, ako rozvinúť súcit, je vybudovať si empatiu voči všetkým ľudským bytostiam. Mnohí z nás veria, že máme empatiu. Ale veľakrát sa sústredíme len na seba a dovolíme, aby naša empatia zhrdzavela. Aby si človek dokázal obnoviť empatiu, skúša si najprv v mysli predstavovať niekoho, kto trpí a sleduje pocity, ktoré túto vizualizáciu sprevádzajú. V ďalšej fáze, po niekoľkých tréningov v mysli, dokáže človek prejaviť empatiu aj v reálnej situácii. Jedným z najúčinnejších spôsobov, ako sa dotknúť toho, čo cítia iní, je pozorne a aktívne počúvať. Iba súcitiacim počúvaním môžeme vstúpiť do vnútra iného a dotknúť sa ho, nazrieť do jeho srdca a duše. Potom tým, že mu povieme alebo ukážeme, že s ním cítime, vyjadrujeme svoj súcit. V našich slovách ľudia cítia našu prítomnosť, náš starostlivý dotyk, našu vrúcnosť a blízkosť.
3. Praktizovanie podobností.
Namiesto toho, aby ste sa sústredili na rozdiely medzi vami a druhými, sústreďte sa na rozpoznanie vecí, ktoré máte spoločné. Keď sa na to pozrieme od základu, všetci sme predsa ľudia. Všetci potrebujeme jedlo, nejaký príbytok a lásku. Túžime po pozornosti a uznaní a záujme a zo všetkého najviac túžime po šťastí. Pozerajte sa na všetky podobnosti, ktoré máte a ignorujte rozdiely.
4. Praktizujte konanie dobra.
Konať dobro sa dá rôznymi spôsobmi. Niekedy stačí povzbudivé slovo, úsmev, úprimný rozhovor, pomoc pri vykonávaní nejakej práce. Nech je to čokoľvek, čo pomáha zmierniť utrpenie druhých. Keď sa konanie dobra stane súčasťou vašich dní, sami zrazu zistíte, že žijete šťastný a spokojný život.
5. Konajte dobro aj tým, ktorí vás nemajú radi.
Vyšší level v praktizovaní súcitu je naučiť sa pomáhať nielen tým, ktorých milujeme a máme radi, ale aj tým, ktorí nás spôsobujú ťažkosti a problémy. Keď sa s niekým takým stretnete, namiesto toho, aby sme sa nahnevali, zastavte sa. Skúste si predstaviť, čo sa skrýva za správaním tejto osoby. Predstavte si, čím všetkým asi musela táto osoba prejsť, čo všetko zlé musela prežiť. Snažte sa pochopiť, že správanie tejto osoby nemá nič spoločné s vami, ale že sú to jej vlastné problémy, ktoré sa odzrkadľujú v jej správaní. Teraz sa zamyslite nad tým, ako táto osoba trpí a pozrite sa na to, či dokážete zastaviť jej utrpenie.
6. Večerná zastavenie sa.
Večer je dobré nájsť si pár minút predtým, než pôjdete do postele a porozmýšľajte o svojom dni. Rozmýšľajte nad ľuďmi, ktorých ste stretli a s ktorými ste sa rozprávali a spomeňte si na to, ako ste sa k nim chovali. Spomeňte si na cieľ, ktorý ste si dali ešte ráno, cieľ, že budete konať so súcitom. Ako ste si počínali?
To je len niekoľko krokov, ktoré človek môže praktizovať každý deň bez väčšej námahy. Je len na nás, či sa nám to chce robiť alebo nie. Sme ochotní na to vynaložiť potrebné úsilie? Chceme sa stať viac ľudskými?
Zdroj: Martin H. Padovani: Hojenie zranených emócií
