Rodičia a tiež psychológovia často premýšľajú nad tým, koľko lásky dieťa vlastne potrebuje. Jedni hovoria, že príliš veľa lásky dieťa skazí a druhí sú presvedčení, že svoje dieťa nemôžu nikdy dosť milovať.
Profesor Ross Campbell, ktorý pôsobí na univerzite v Tennessee, hovorí, že zmätok v názoroch na tento problém často zapríčiňuje, že zástanci jedného alebo druhého prístupu využívajú až extrémne prístupy. V prvej skupine je napríklad veľa prísnych rodičov a v druhej zase veľa benevolentných. „Je naozaj ťažké jednoznačne povedať, ktorá láska je vhodná a ktorá nevhodná. Myslím si však, že za vhodne prejavenú lásku môžeme považovať takú, ktorá deťom poskytuje potrebnú starostlivosť a zabezpečuje jeho citové dozrievanie spolu s rastom jeho sebadôvery. Dieťa potrebuje veľké množstvo vhodne prejavenej lásky, ale nepotrebuje lásku prejavovanú nevhodným spôsobom,“ hovorí Ross Campbell. Tiež je presvedčený, že nevhodne prejavenú lásku môžeme definovať ako lásku, ktorá dieťaťu bráni v jeho citovom vývoji. Tým, že rodičia zlyhávajú v napĺňaní citových potrieb dieťaťa, rastie jeho závislosť na nich a podlamuje sa jeho sebadôvera. Ross Campbell pomenoval vo svojej knihe Čo môžeš urobiť pre svoje dieťa tri nejbežnejšie nevhodne prejavované druhy lások.
Privlastňovanie
Pod privlastňovaním rozumieme snahu rodičov udržovať dieťa vo veľkej závislosti na nich. Keď je dieťa malé, tak je absolútna závislosť prirodzená, ale ak sa s jeho pribúdajúcimi rokmi nezmenšuje, stáva sa prekážkou pre jeho zdravý citový vývoj. Niektorí rodičia si myslia, že keď im dieťa patrí, že ho môžu ovládať. Sú to väčšinou panovační rodičia, ktorí s dieťaťom zaobchádzajú ako s vecou, ktorú vlastnia a nie ako s človekom, ktorý potrebuje získať zdravú sebadôveru. Ross Campbell upozorňuje, že rodičia by mali dieťa rešpektovať, aby mohlo byť samo sebou. Neznamená to, samozrejme, že dieťa nemá mať pravidlá, hranice a obmedzenia. Znamená to však, že rodičia by mali dieťa povzbudzovať k tomu, aby o sebe premýšľalo, správalo sa prirodzene a uvedomovalo si, že je samostatnou bytosťou, ktorá musí za seba brať stále väčšiu zodpovednosť. Ak toto dieťa nerešpektujú, môže sa stať, že sa dieťa stane veľmi poddajným a na rodičoch závislým, neschopným naučiť sa žiť vlastným životom alebo sa vzťah s dieťaťom zhorší, keď bude staršie. Keď je staršie, tak sa väčšinou vzoprie rodičom, a preto sa vzťahy veľmi zhoršia.
Sebarealizácia prostredníctvom dieťaťa
Existujú rodičia, ktorí prežívajú svoj život alebo si plnia svoje sny prostredníctvom svojho dieťaťa. Podľa profesora za najhorší druh tejto nevhodnej formy lásky patrí matkino prežívanie romantických snov a túžob prostredníctvom života svojej dcéry. Takáto matka to obyčajne robí tak, že privádza svoju dcéru do takých situácií a vzťahov, v ktorých by sa ona sama chcela nachádzať. Keď si dcéra tejto matky nájde priateľa, tak matka túži poznať všetky podrobnosti ich vzťahu. Týmito informáciami je takmer posadnutá. Takto sa dcéra pod vplyvom matky môže dostať aj do takých situácií, na ktoré ešte nie je zrelá, s ktorými sa nevie vyrovnať, pretože nemá potrebné skúsenosti. Často môže mať takéto dievča zlú povesť, cíti sa potupená a sebaúcta je poškodená. Nevhodne prejavená láska však môže existovať aj medzi otcom a synom. Existujú napríklad otcovia, ktorí sa snažia uspokojiť svoje vlastné športové túžby prostredníctvom svojich snyov. Otcovia orientovaní týmto smerom sa do športových súťaží vkladajú tak, ako by boli oni sami hráčmi. To sú práve tí otcovia, ktorí silno kričia na hráčov, nadávajú rozhodcom a najhoršie je, keď pred všetkými kritizujú svojich synov za to, čo urobili nesprávne. Toto je typický príklad lásky s podmienkami. Čím viac rodičia premietajú do svojich detí svoje sny a túžby na úkor vlastného života, tým viac podmienok do vzťahu dávajú. Takáto láska je závislá na tom, ako deti dobre naplnili rodičovské potreby. Rodičia by nemali dopustiť, aby ich nádeje, túžby a sny predurčovali povahu lásky, ktorú dieťa od nich prijíma. Láska by mala byť bezpodmienečná.
Prečítajte si tiež: Úspech vrcholových športovcov začína v detstve, tvrdí Marian Jelínek, ktorý roky trénoval Jaromíra Jágra
Zámena rolí
Zámena rolí sa definuje ako neprirodzená zmena závislosti vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi, keď rodičia žiadajú od svojich neplnoletých detí starostlivosť a ochranu. Títo rodičia zaobchádzajú s dieťaťom tak, ako by bolo oveľa staršie, než v skutočnosti je. Dívajú sa na dieťa ako na dospelého, ktorý im dokáže dať lásku. Títo rodičia sa necítia v bezpečí a nie sú si istí, že sú milovaní. Preto vnímajú svoje dieťa ako zdroj sebadôvery, potešenia a lásky. Majú veľké očakávania spolu s neúmerne veľkými požiadavkami na výkon dieťaťa. Zámena rolí súvisí aj so strachom. Aj z toho dôvodu dochádza k emocionálnemu zneužívaniu dieťaťa rodičom. Rodič má pocit, že dieťa sa musí starať o jeho citové potreby a že má právo na to, aby ho dieťa utešovalo a podporovalo. Ak dieťa v tejto pozícii neobstojí, rodič si myslí, že ho môže potrestať. Dieťa však väčšinou nie je zrelé natoľko, aby toto všetko dokázalo rodičovi splniť. Ak je dieťa donútené vziať na seba túto neprirodzenú rolu, nebude sa vyvíjať normálne. Môže dôjsť k veľkému množstvu problémov. Rodičia by preto nemali dovoliť, aby takáto situácia nastala. Mali by pochopiť, že ich rodičovskou úlohou je dávať citovú výživu a dieťa má byť príjemcom. Ak nastanú v živote chvíle, keď to nedokážu, (choroba, závislosti, depresie, vyčerpanie a podobne), mali by sa snažiť čo najskôr zotaviť. Samozrejme, deti by mali pomáhať svojim rodičom podľa svojich schopností, ale nemali by očakávať, že ich ony budú v citovej oblasti držať nad vodou. Z tohto dôvodu rodičia musia myslieť aj na seba a svoje zdravie. Mali by mať svoje záľuby, mali by vedieť oddychovať, cvičiť a zdravo sa stravovať. Keď sú rodiča spokojní, šťastní a zdraví, tak majú oveľa viac energie na rozdávanie lásky svojim deťom. Ideálne je, keď žijú v šťastnom manželstve. Rodičia môžu najviac dať svojim deťom vtedy, keď sa oni sami udržiavajú v citovej rovnováhe.
ZDROJ: Ross Campbell: Čo môžeš urobiť pre svoje dieťa
