Články: Pre študentov
O projekte

 

Úspech vrcholových športovcov začína v detstve, tvrdí Marian Jelínek, ktorý roky trénoval Jaromíra Jágra

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: archív MJ
Marian Jelínek sa okrem profesionálnych športovcov venuje aj problematike vedenia detí v športe, aby rodičia a tréneri čo najskôr podporili správne nastavenie pre ich potenciálnu športovú kariéru. / Foto: archív MJ

Dlhé roky trénoval Jaromíra Jágra, dnes sa venuje ďalším českým profesionálnym športovcom. Hovorí, že pod drobnohľad si vzal aj deti preto, lebo nastavenie na cestu úspechu začína práve v detstve a tento čas nemožno vrátiť späť.

 

Rodák z Českého Krumlova PhDr. Marian Jelínek, Ph.D trénoval 13 rokov hokejovú hviezdu Jaromíra Jágra. Na pozícii asistenta trénera, ale i ako hlavný tréner, má za sebou niekoľko úspešných angažmá v českej hokejovej extralige (HC Sparta Praha, HC Plzeň 1989, BK Mladá Boleslav) i v českom národnom tíme, asistoval aj Vladimírovi Růžičkovi pri zisku titulu majstra sveta. Okrem trénerských aktivít prednáša na mnohých vysokých školách, pôsobí ako garant psychológie manažmentu na Newton College, a psychológia športu je jeho celoživotná vášeň. Na pozícii mentálneho kouča spolupracuje napríklad s úspešnou českou teniskou Karolínou Plíškovou alebo brankárom NHL Petrem Mrázkem. Je spoluzakladateľom projektu sportmentor.cz, kde prepája rodičov a odborníkov. Napísal viacero kníh a o svoje mentorské skúsenosti sa delí na rôznych prednáškach. Osobne ho budete môcť najbližšie stretnúť v Bratislave začiatkom apríla na konferencii Umenie byť ženou.

 

Robíte celé roky s dospelými profesionálnymi športovcami, prečo ste sa rozhodli zamerať aj na deti?

Po rokoch v profesionálnom športe som si uvedomil, že mnohé z toho, čo u vrcholových športovcov vidíme, sa začína práve v detstve. Pokiaľ chcem pracovať so subjektívnym svetom športovcov, to znamená s ich psychikou, reakciami na prehry, víťazstvá, aby neskôr nepodľahli syndrómu hviezd a podobným problémom, tak zárodok toho, ako títo vrcholoví športovci reagujú, vzniká, keď sú ešte len deťmi.

Vkladáme do detí rôzne zlozvyky, reakcie a to všetko v dospelosti ovplyvňuje ich športový vývoj. Preto som si uvedomil, že je nutné venovať sa deťom aj z tohto hľadiska. Prostredníctvom projektu sportmentor.cz sa snažíme inšpirovať rodičov a trénerov, aby vytvárali v subjektívnom svete detí adekvátne reakcie na to, čo ich vo vrcholovom športe čaká. Ako sa napr. zachovať pozitívne v porážke, aby z toho neboli v strese. Okruhov, ktorým sa venujeme, je naozaj veľa.

 

Čo sú ingrediencie úspešného športovca? Je možné zistiť, či má niekto už v detstve predpoklady, aby raz držal trofeje?

Nie, to sa nedá. Môžeme vnímať nejaké impulzy, že je dieťa dobre nastavené, ale tam je toľko prekážok, zákutí, či už je to puberta, prvé milostné vzťahy, prvé neúspechy... Preto je to veľmi zavádzajúce niekedy v 8 či 15 rokoch povedať o dieťati, že „z neho bude hokejová hviezda“. Je to neadekvátne. Už len zo svojej skúsenosti viem povedať, že chlapec, ktorý nikdy nebol ani v jednom národnom výbere - ani v šestnástke, osemnástke či dvadsiatke, tak dnes hrá v NHL. A chlapci, ktorí vo výberoch boli, nehrajú ani českú extraligu. Je tam veľmi veľa parametrov, ktoré o tom môžu rozhodnúť.

 

Na čom najčastejšie podľa vás niekde na pol ceste väčšina talentovaných športovcov zlyhá?

Myslím si, že primárnou vecou je úprimná láska k športu. A tu je problém - nerozlišujeme, či je to láska k cieľu, výhram, alebo k samotnej činnosti. Baví ma hrať hokej alebo ma bavia atribúty víťaza, teda popularita? A tento pomer je v ceste za úspechom hrozne podstatný. Ak športovca baví viac vyhrávať, a nejaký čas sa mu nedarí, tak sú tam okamžite prítomné strachy a tie ho zásadne negatívne ovplyvnia pri výkone. Ak niekto miluje viac tú činnosť samu o sebe, napĺňa ho už len to, že tú činnosť robí a až sekundárne má uspokojenie z víťazstva, tak potom je to v poriadku. Víťazstvo vedie k potešeniu a to vyprcháva, láska k činnosti vedie k radosti a tá je dlhodobá! Preto je nadradená láska k činnosti nad láskou k cieľu. Navyše, ak športovca primárne baví víťazstvo, tak to sa neraz dotýka aj etiky. Chce za každú cenu vyhrať a pôjde na to akýmkoľvek spôsobom, aj neférovým. Ideálne nastavenie je milovať šport a chcieť od toho čo najviac. Toto všetci vrcholoví športovci ako Jaromír Jágr, Karolína Plíšková či Petr Mrázek, majú. Títo ľudia milujú to, čo robia a chcú od toho čo najviac. Problém je ten, že my často chceme najviac, ale nemáme takú silnú lásku k danej činnosti. Potom to vedie k tomu, že máme náš subjektívny svet zle nastavený. V tejto súvislosti ma napadá jeden krásny citát, čo má na dverách akadémia mládeže FC Barcelona: „Nevychovávame futbalistov, ale deti, ktoré milujú futbal.“

 

Sú podľa vás predurčení na úspech vždy len tí, čo robia niečo navyše ako ostatní? O Jaromírovi Jágrovi či mnohých iných hviezdach je známe, že trénovali navyše veľmi veľa.

Ak dvaja ľudia robia niečo naviac, nie je vždy to isté. Ak napríklad robíte niečo z donútenia, alebo len preto, že chcete byť víťazom, nemá to ten efekt. Efekt to má vo chvíli, ak vás baví to, čo robíte naviac. Vtedy má ten tréningový proces ďaleko väčší efekt a športovec má reálne oproti ostatným náskok. Problém je, že sa mýlime v tom, že často hovoríme „musíš robiť naviac, aby si získal náskok“.  To je pravda, ale pokiaľ to naviac nerobí s vnútorným nastavením plným túžby, vášne, nadšenia, tak „to naviac“ mu už nedá ten pomyselný stupienok naviac voči ostatným.

Pokiaľ nemáte zapálenie, žiadny talent vám nestačí, v ničom. Talent je len určitá potencia, no pokiaľ do činnosti nevložíte úsilie, potom vám talent nie je nič platný. Predurčení k úspechu sú teda tí, čo robia naviac, lebo chcú robiť naviac a sú preto zapálení.

 

Rodičia sa často na hriskách dohadujú, aký by mal byť dobrý detský tréner – benevolentný či prísny?

Neexistuje na to jednoduchý manuál, záleží aj o aký šport ide, či ide tiež o chlapcov alebo dievčatá, o akej vekovej kategórii sa bavíme. To je všetko pri tomto veľmi dôležité. Primárne by malo byť cieľom trénera zaujať deti a vtiahnuť ich do tréningového procesu, aby ich to bavilo. Ak ich vtiahne v deň, keď veľmi neposlúchajú tým, že zdvihne prst a hlas, tak je to v poriadku.  Ak sú deti v ten deň v pohode a vtiahne ich tým, že sa s nimi smeje a je zábavný, tak to je tiež v poriadku. Trénerská práca je krásna v tom, že musíte neustále vhodne reagovať na to, v akom stave subjektívne svety detí sú a podporovať ich nadšenie.

 

Spomínali ste, že radosť z hry je síce absolútne najpodstatnejšia aj v dospelosti, od nejakého času sú ale podstatné i výsledky. Kedy je prirodzené začať na deti tlačiť aj s výsledkami?

Do 7 rokov určite na výsledky netlačiť. Potom postupne pridávať percentá tlaku. V hokeji napr. okolo 12-13 rokov už musíme začať výsledky riešiť. Ak ale hovoríme o gymnastike, tak je to ďaleko skôr. Toto sa ale stále bavíme o tom, ak chceme vytvoriť vrcholového športovca. Ak chcem mať dieťa, ktoré má iba milovať šport a pohyb, tak na výsledky tlačiť nepotrebujeme nikdy. Prvoradá musí byť  u všetkých detí vždy láska k športu, tlak na výsledky môže byť až nadstavba.

 

Čo sa týka kolektívnych športov, mali by tréneri po zápasoch dávať feedback deťom aj individuálne?

To je neustále prepínanie medzi individuálnym prístupom a prístupom k celku. Primárne hodnotenie je tímové, ale ak sú tam nejaké kľúčové body, tak riešim správanie hráčov aj individuálne. Vždy to je však na trénerovi alebo koučovi. Na to nenájdete presný návod, je to situácia od situácie.

 

Mentálny tréning je aj u malých športovcov v zahraničných kluboch niečo bežné. U nás sa s tým stále nestretávame. Čo taký tréning obnáša?

Máte pravdu a my sa tomu v Čechách a na Slovensku až toľko nevenujeme, hoci v zahraničí je to bežná prax. Myslím si, že je to jeden z veľkých deficitov, prečo vrcholový šport u nás i u vás, teraz hovorím o hokeji, lebo v tom sa vyznám, išiel do ústrania. Je to dôvod, že my sa nevenujeme mentálnemu prístupu. Mali by sme sa mentálnej príprave venovať úplne rovnako, ako sa venujeme fyzickému rozvoju dieťaťa alebo taktike.

 

Ako môže rodič pomôcť dieťaťu, aby v športe vrcholovo uspelo?

Hlavne nemyslieť na to, že z dieťaťa raz môže byť vrcholový športovec. Rodič sa tak potom správa a je celý kŕčovitý. Mal by dieťaťu s láskou vytvárať podmienky tak, aby ho šport extrémne bavil. Až niekedy neskôr môže uvažovať o tom, že by sa tým raz mohlo živiť, dostať sa na olympiádu. Určite by som s týmto vedomím nepristupoval k malému 7-ročnému dieťaťu.

 

Ako mu teda konkrétne tie pozitívne podmienky môžeme vytvárať?

Vytvárať podmienky, aby dieťa milovalo pohyb. Ak dieťa vidí rodičov, že ich pohyb teší, že sa pri tom smejú, motivujú ho vlastným príkladom. Ak vyrastá v podmienkach alkoholu, cigariet, hádok, stupídnych seriálov, to mu určite nepomáha. Musíme si uvedomiť našu spoluzodpovednosť, ktorú ako rodičia máme. Rodičia to nechcú neraz počuť a hovoria, že zodpovednosť má skôr škola, tréner. Ale zodpovednosť za dieťa máme my všetci. Ak bude vyrastať v prostredí vulgarity, korupcie, tam, kde otec prestupuje zákony, čo i len na diaľnici, tak tu je predpoklad, že vytvárame podmienky, že sa bude dieťa správať rovnako. To si musíme uvedomiť.

 

Je teda podľa vás k úspechu športovca dôležitý aj dobrý charakter?

Presne tak. To je všetko ich subjektívny svet, v ktorom je napríklad charakter, temperament, pracovné úsilie i fair play správanie a mnoho ďalších vecí. To všetko sú veci, od ktorých závisia aj reakcie pri športe.

 

Vrátim sa ešte k podpore rodičmi. Každé dieťa sa raz dostane do bodu krízy, ako by mal rodič vhodne reagovať, aby dieťa so športom neskončilo?

Krízové fázy sú realita. Dieťa má vtedy k športu nižšiu emočnú väzbu a prestáva ho to baviť. Vždy je hrozne dôležité nájsť príčinu, čo sa stalo. Zamiloval sa? Má partiu, čo ho ťahá od športu? Alebo ho to baví viac pri počítači, lebo je to ďaleko pohodlnejšie ako trénovanie? Vždy treba myslieť na to, že niekde sa niečo stalo. Nevzniklo to len tak. Musíte zistiť, prečo sa to deje. Neriešiť len dôsledok. Často zisťujem v rozhovoroch s deťmi, že napríklad práve otcovia sú na vine, prečo chcú deti so športom skoncovať. Na tréningoch na nich neustále kričia. Dieťa to otcovi nepovie, ale mne áno. To, prečo dieťa prestane baviť šport, nebýva šport samotný, ale nejaká sprievodná činnosť, tréner, rodič, prípadne šikana.

 

Spomínate šikanu, stretávate sa s ňou v praxi?

Často majú ľudia nesprávne predstavy o tom, čo šikana vlastne je a nazývajú tým už čokoľvek. Aj to, čo za šikanu považovať nemožno. Prestali sme vnímať život vo svorke, hierarchiu mladší – starší... a myslím si, že nám to ubližuje. V tímoch potom vládne akési bezvládie, chýba tam implicitné riadenie. Voľakedy chalani išli sami hrať na ihrisko futbal a nikto sa im do toho neplietol. Sami sa rozhodli, kto bude kapitán. Museli sa pohádať, určiť, kto má kde svoje miesto. Kto si svoje top miesto nevybojoval, musel sa z toho otriasť. Nikto to vtedy ale šikanou nenazýval. Frustračná tolerancia kvôli blahobytu klesá a vytvárame jedincov, ktorí sú príliš citliví a neodolní voči úplne bežným veciam. Pribúda antidepresív aj u veľmi veľa mladých ľudí. Natíska sa otázka, či je dnešná doba naozaj taká stresujúca, alebo len my vychovávame stále menej odolného človeka. Každopádne reálnu šikanu podceňovať nemožno ani v športe a tam musia zasiahnuť dospelí. To nijako nespochybňujem.

 

Ako by mal teda rodič reagovať, aby so športom neskončilo, nech je už dôvod akýkoľvek?

Ak ide o šikanu, určite sa poradiť s psychológom, ako najvhodnejšie postupovať. Ak sa dostanete len do bodu, že to prestáva dieťa baviť, odporúčam vziať si čas. Dohodnúť sa, nech vydrží napríklad do konca školského roka a robiť všetko preto, aby dieťa znova „naskočilo“. Ak nenájdete príčinu, tá tam zostane a dieťa nenaskočí. Je dôležité s ním hovoriť. Po tréningu by sa mali rodičia v aute rozprávať s deťmi presne preto, aby predchádzali týmto veciam, aby vnímali, čo sa tam deje, prečo má zlú náladu, teda zaujímať sa o dieťa. Tomu sa hovorí „car coaching“.

 

Ako vnímate, ak rodičia hovoria trénerom do ich tréningového procesu či taktiky?

Ak raz svoje dieťa zverím do nejakého klubu, mal by som trénerovi plne dôverovať. Nikto nerozpráva chirurgovi do toho, ako má operovať. Ak máme napriek tomu akékoľvek pochybnosti, mali by sme radšej dieťa vziať do iného klubu.

 

Mali by rodičia po zápasoch hovoriť s deťmi o ich výkonoch alebo to nechať len na tréneroch? Mali chváliť alebo kritizovať?

Určite by s deťmi mali hovoriť po zápasoch, ale opäť záleží, ako s nim hovoria. Ako som už spomínal tzv. car coaching je pre dieťa dôležitý, ale môže aj negatívne ovplyvniť psychiku hráča, ak to robíme zle.

 

Ako to teda v aute cestou domov hneď nepokaziť?

Ak dieťa napríklad po prehratom zápase v aute podrobí rodič silnej kritike, ovplyvní to negatívne náladu celej rodiny počas víkendu, je to asi ten najčastejší dôvod straty motivácie u detí. Pre dieťa je strašne dôležité vedieť, že aj keď to dnes v zápase pokazilo, že doma to bude v pohode. Potrebuje cítiť, že domá má bezpečné prostredie. Nesmie si myslieť: „Vyhral som, otec má radosť a miluje ma; prehral som, otec je naštvaný, nemá ma rád.“

Ak hovoríme o chybách musíme hovoriť, ako o zdroji informácií, ako v budúcnosti urobiť niečo lepšie, nie vyvolávať strach z chýb. Ak sa hráč bude báť chýb, vždy bude uvažovať, ako sa vyhnúť čo možno najväčšej strate namiesto toho, aby uvažoval, ako čo najviac získať pre tím. Musíme si vážiť, že dieťa niečo skúsilo, aj keď výsledkom bola chyba. Dôležité je, že sa o niečo pokúsilo.

 

Ako deti chváliť, aby to pre ne bolo motivujúce?

Pochvala je dobrá, ale musíme uvažovať o tom, za čo deti chválime. Tu vnímam problém. Významný švajčiarsky pedagóg a edukačný reformátor povedal, že by sme mali deti chváliť oproti kritike 3:1. Rodičia to ale začali robiť extrémne. Začali deti chváliť hlavne za cieľ – za jednotku, za 3 góly kúpime novú hokejku. Pochvala za úsilie do športového procesu je veľmi pozitívna. Pochvala za víťazstvo, gól, tak pozitívna nie je a výskumy ukazujú, že to má negatívne dopady. Vytvárame deti, ktoré sa boja riskovať. Vo chvíli, ak si uvedomia, že prekážka je vyššie ako by možno mohli dosiahnuť, tak to vyhodnotia tak, že radšej do toho nepôjdu. Prišli by o pochvalu. Vďaka prílišnému chváleniu vytvárame v dieťati akési „feťáctvo“, závislosť na pochvale. Ak sa mu tá výzva zdá priveľmi ťažká, radšej do toho nejde. To potom vytvára športovcov s fixným alebo rastovým nastavením mysle.

 

Aký je medzi nimi rozdiel?

Športovec s fixným nastavením mysle je taký, čo nerieši seba, ale všetko okolo seba. Neúspech hľadá v zlých loptičkách, antuke, počasí, hokejke, ... Myslí si, že on sa meniť nemusí, ale veci okolo neho áno. Tým, že sa zaoberá vecami, ktoré nemá pod kontrolou, teda nemôže ich meniť, tým sa vlastne nemôže zlepšovať. Zmeniť všetky aspekty okolo seba, které nemám pod kontrolou, je proste nemožné. Takýto športovec verí, že buď je v niečom dobrý, má talent alebo nie.

 

Toto je teda to zlé nastavenie mysle. Ako vyzerá rastové nastavenie mysle?

Na vonkajšie impulzy reaguje primerane. Uvedomuje si, že často vonkajšie impulzy nemá pod kontrolou, ale vždy má pod kontrolou, ako na  ne zareaguje a na najlepšiu možnú reakciu sa sústredí! Nevieme napríklad ovplyvniť, že niekto o nás napíše na Facebooku niečo negatívne alebo že ma niekto obleje pivom na striedačke. To, čo mám mať ale pod kontrolou, sú vnútorné reakcie na tieto vonkajšie prvky. Rastovo nastavený športovec napríklad pri prehre rieši, čo mal robiť preto, aby neprehral. Mal som dávať dlhšie loptičky, mal som servírovať do backendu,... Fixne nastavený obviňuje z porážky všetko okolo seba. Rastovo nastavený športovec verí, že sa môže naučiť čokoľvek. Ak je frustrovaný, tak vydrží bojovať ďalej, nevzdáva sa, má rád výzvy, z každej prehry si niečo odnáša a úspechom druhých sa inšpiruje. Fixný hľadá dôvody, rastový hľadá spôsoby.

 

Ak by sme to zhrnuli, čo je teda to najdôležitejšie, čo deti učiť?

Učiť dieťa byť spoluzodpovedné za to, čo má vo svojej moci. Vo svojej moci má úsilie vložené do zápasu, do striedania, tréningu. Nemá vo svojej moci výsledok. Nemám dokonca často vo svojej moci ani to, že loptu spracujem, ale to, čo mám vo svojej moci je 100-percentná snaha, že som ju chcel spracovať. To sú tie najdôležitejšie podmienky pre ďalší rast dieťaťa.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Rozhovory, Úspech, Šport
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.