Každé dieťa má v sebe nejaký talent. Najideálnejšie, čo rodičia môžu pre dieťa urobiť, je odhaliť jeho smerovanie a rozvíjať v ňom to najlepšie, čo v ňom je.
O tom, ako rozvíjať v deťoch ich potenciál, ako ich priviesť k úspechu, ale i k šťastiu vo svojej prednáške na podujatí Umenie byť ženou rozprával Jan Mühlfeit a lektorka Kateřina Novotná. Jan Mühlfeit je globálny stratég, kouč a autor viacerých kníh. Za svoje osobné poslanie považuje pomoc jednotlivcom, organizáciám a krajinám na celom svete v tom, aby odomkli svoj ľudský potenciál. Téme detí venoval aj knihu Odomykanie detského potenciálu.
Každé dieťa má talent
Keď sa dieťa narodí, má sto miliárd mozgových buniek. Cez synapsie sa mozgové bunky začínajú prepájať. Synapsie sa prepájajú tým rýchlejšie, čím dieťa robí viac činností, na ktoré má prirodzený talent. Dieťa prirodzene vie, ktoré činnosti mu dávajú energiu a ktoré nie. Preto sa s niektorými hračkami hrá viac a s inými menej. Jan Mühlfeit o talente hovorí, že je to určitá genetická informácia, ktorú dieťa dostáva od predchádzajúcich generácií. To, či sa talent odomkne, záleží od toho, v akom prostredí dieťa vyrastá, čo okolo seba počúva a o čom premýšľa. Ak chceme talent rozvíjať, musíme doň investovať energiu. Gény, ktoré dostávame, sú nezmeniteľné, ale ktorý gén sa zapne alebo vypne, to záleží od prostredia, v ktorom sa dieťa nachádza, tvrdí kouč.
Optimálny výkon a stav flow
Anglický výraz flow používajú psychológovia pre označenie dokonalej koncentrácie, keď sa človek ponorí do vykonávanej činnosti. Ide o zvláštny stav mysle. Do slovenčiny sa najčastejšie prekladá ako plynutie. Flow fenomén právom patrí do smeru tzv. pozitívnej psychológie, ktorá sa zaoberá aspektami, ktoré nám spríjemňujú život a robia nás šťastnými. Pri zážitku flow, teda plynutia, zažívame pocity zmysluplnosti a energizujúcého nadšenia, ktoré môže viesť až k zážitkom extázy. Pri flow môže byť záťaž veľká, ale človek zároveň využíva svoj prirodzený talent. V takomto stave nevnímame čas. Keď dieťa robí v detstve to, čo ho baví, tak pri tom dokáže stráviť oveľa dlhší čas a zároveň sa veľmi rýchlo učí. Psychológovia tiež zistili, že ak dospelí pracujú v stave flow, tak majú o 500 percent väčšiu produktivitu, o 450 percent sa rýchlejšie učia a o 400 percent sa zvyšuje kreativita.
Keď majú deti 6 rokov, sú kreatívne na 98 percent. Keď majú 25 rokov ich kreativita je dvojpercentná. V roku 1968 uskutočnili výskum, v rámci ktorého sa testovala kreativita 1600 detí vo veku od 3 do 5 rokov. Bol to rovnaký test kreativity, ako navrhla NASA na výber vedcov a inžinierov. Tento test bol taký dobrý, že sa ho rozhodli vyskúšať aj na deťoch. Zámerom bolo zistiť, nakoľko je jedinec schopný prichádzať s novými, originálnymi a inovatívnymi riešeniami úloh a problémov.
Theta vlny
Jan Mühlfeit približuje, že deti do 6 rokov majú väčšinou aktivované theta vlny (4 - 8 Hz). U dospelých tento stav nastáva pri hlbokej relaxácii, meditácii a v niektorých fázach spánku. Počas týchto frekvencií dochádza ku skvalitňovaniu dlhodobej pamäti a schopnosti nachádzať neobvyklé riešenia. Deti sú však v tomto stave takmer nepretržite, no práve vďaka tomu sa vedia tak sústredene hrať, nevnímajú realitu a sú nespokojné, keď ich zrazu pri hre vyrušíte a niečo od nich chcete. V takýchto stavov sa hrajú aj so svojimi imaginárnymi kamarátmi a rozprávajú sa s neživými hračkami.
Johariho okno pomáha spoznávať talent dieťaťa
Johariho okno je metóda sebapoznávania. Obsahuje 4 priestory. Otvorený priestor predstavuje vlastnosti a talenty, ktoré vidia všetci, teda rodičia, učitelia, okolie aj deti. Slepé miesto predstavuje vlastnosti, ktoré si dieťa neuvedomuje, ale všetci ostatní to vidia. Skrytý priestor predstavuje vlastnosti, ktoré si uvedomuje dieťa, ale nikto ďalší ich nevidí. Neznámy priestor predstavuje nerozvinutý potenciál. Sú to vlastnosti a talenty, ktoré nevidí nikto. Teda ani dieťa, ani rodičia, ani nikto v okolí. Táto metóda sebapoznávania sa realizuje prostredníctvom testov. Jan Mühlfeit upozorňuje rodičov, že je potrebné mať s deťmi otvorené vzťahy, lebo im môžu o sebe a o svojich talentoch samy veľa prezradiť a rodič nemusí pomocou náročných ciest pátrať, čo sa v dieťati skrýva. Pri rozhovore s rodičom by si dieťa malo vedieť odpovedať na tieto otázky: „V čom som dobrý a čo mám robiť ďalej? Čo by som mal prestať robiť? Čo by som mal začať robiť?“
Ako pracovať s nerozvinutým potenciálom?
Ak metóda Johariho okno ukáže, že dieťa má značný nerozvinutý potenciál, tak jeho talenty sa dajú odhaliť pomocou psychometrických testov, vysvetľuje Mühlfeit. Pomocou testov sa dá zistiť, ako sú synapsie prepojené a tiež to, čo dieťa baví a čo nie. Dá sa to tiež zistiť koučingom. Kouč je človek, ktorý pomáha iný ľuďom so sebapoznaním. Správny kouč sa iba pýta a nevnáša do rozhovoru svoje názory a vychádza z predpokladu, že koučovaný človek má dostatok vlastných zdrojov na riešenie problémov. Rodič by mal byť nielen kouč, ale aj mentor. Mentor prináša riešenia a zároveň robí kvalifikovaného oponenta svojimi názormi a riešeniami. Mentor využíva svoje skúsenosti z minulosti na to, aby pomohol mentorovanému s jeho problémami.
Mať talent nestačí
Keď už rodič vie, aký talent jeho dieťa má, musí ho upozorniť i na to, že len talent nestačí. Dieťa si musí uvedomiť, že musí v oblasti, ktorá ho zaujíma, neustále nasávať nové informácie, musí začať robiť to, čo ho naozaj zaujíma a tiež je dôležité vizualizácia. „Dieťa si musí uvedomiť, že je potrebné mať sen a musí sa ho naučiť aj vizualizovať. Aj vďaka tomuto sa skôr môže stať realitou,“ hovorí Kateřina Novotná. Tiež je potrebné deti upozorniť na to, aby sa nezľakli pri prvej chybe. Často sa stáva, že dieťa niečo robí, urobí chybu a vzdá sa, lebo si myslí, že nemá na danú vec skutočný talent. Niekedy sa takto prejavuje strach z prehry a strach zo zlyhania. Deti by mali vedieť, že chyby sú samozrejmou súčasťou určitej cesty.
V čom spočíva prístup založený na silných stránkach?
Človek sa často zameriva na svoje slabé stránky, lebo sa bojí, aby nezlyhal. Dôležité je však zamerať sa hlavne na svoje silné stránky, pretože vďaka nim môžeme byť v živote nielen úspešní, ale aj šťastní. Veľmi dôležité je vedieť budovať sebadôveru dieťaťa. To sa vám môže podariť vďaka tomu, že nebudete používať zovšeobecňujúce súdy. Napríklad: „Ty nikdy nič nedosiahneš. Ty si úplne hlúpy. Tebe sa aj tak nikdy nič nepodarí!“ Ďalej sa vyhýbajte porovnávaniu dieťaťa s inými deťmi. Je potrebné si čo najčastejšie uvedomovať, že každé dieťa je jedinečné. Tiež je potrebné vytvárať také situácie, aby dieťa vedelo byť spokojné samo so sebou. Pýtajte sa často detí, či sú ony spokojné s tým, čo robia a ako sa im to páči. Snažte sa tiež aktívne počúvať svoje dieťa a rešpektovať ho.
Ako sa naučiť dlhodobo podávať dobrý výkon?
Ak chcete dieťa naučiť dlhodobej výkonnosti, musíte ho naučiť mentálnej odolnosti. „V tomto smere veľmi dobre pomáha interný dialóg, čiže akési rozprávanie samého so sebou. Rodičia interný dialóg môžu podporovať spätnou väzbou prostredníctvom dialógu s dieťaťom,“ odporúča Jan Mühlfeit. Upozorňuje tiež na to, že rodičia nemajú dieťa chváliť len za výkon alebo dobrú znamku, ale majú sa zaujímať aj o to, čo počas cesty k cieľu prežilo, čo sa naučilo, čo ho tešilo alebo zarmútilo. Dieťa musí nadobudnúť pocit, že rodičov nezaujíma len vtedy, keď je úspešné, ale aj vtedy, keď urobí chybu, keď sa pokúša hľadať nové cesty a podobne. Absolútne nevhodné je aj to, keď dieťa najprv za niečo skritizujeme a potom chceme rýchlo situáciu zachrániť a hľadáme niečo, za čo by sme dieťa pochválili. „Nech činnosť dopadne akokoľvek, vždy je potrebné nájsť aspoň niečo maličké, čo na tej činnosti bolo správne, za čo môžete dieťa pochváliť. Po pochvale sa v mozgu vylúči serotonín, hormón šťastia. V takomto štádiu je potom dieťa pripravené na korektívnu spätnú väzbu, v rámci ktorej mu vytknete, čo dobré nebolo. Musíte však oddeliť dieťa od tej činnosti. Nekritizujete dieťa, len činnosť, ktorú urobilo nesprávne,“ radí rodičom Jan Mühlfeit. Dieťaťu je potrebné vyjadriť aj dôveru do budúcnosti. Je vhodné mu povedať, že ak splní to a to, tak môže dosiahnuť to, po čom túži. Je dobré sa ho pritom aj dotknúť, pretože sa vtedy vylúči oxytocín, hormón dôvery.
Kedy má dieťa sebadôveru?
Sebadôvera pramení zo sebapoznania. Čím sa dieťa lepšie pozná, tým viac si dôveruje. Človek nemôže ovplyvniť stimul, teda to, čo sa mu stane, ale môže ovplyvniť reakciu na tento stimul. V tomto smere môžu rodičia deťom pomôcť tak, že ich dostatočne motivujú a nepodceňujú ich. „Dobré je hovoriť deťom, že patria do prvej ligy, a to sa netýka len športu, ale akejkoľvek činnosti alebo povolania. Nezáleží na tom, z akého prostredia dieťa pochádza, záleží len na tom, či chce, alebo nechce niečo dokázať,“ hovorí Jan Mühlfeit. Pozor si dávajte aj na ľútosť alebo sebaľútosť. Tieto dva prístupy veľmi blokujú človeka v jeho rozlete. Sebadôveru dieťa nadobúda vtedy, keď môže robiť to, čo ho naozaj baví. Vtedy zažíva aj pocit šťastia, úspech a autentickosť. Keď takto žije, často je v stave flow a prežíva prítomné okamihy.
Ako naučiť dieťa bojovať proti stresu?
Či už v škole, na súťažiach alebo pri športe dieťa sa dostáva odmalička aj do stresu. Niekedy práve stres brzdí činnosť mozgu a znižuje výkonnosť. Jan Mühlfeit odporúča rodičom, aby svoje deti naučili tieto jednoduché techniky, s ktorými môžu poraziť trému a stres.
1. Práca s dychom
Dieťa sa nadychuje tak, že ráta do 4, zadrží dych a tiež ráta do 4, vydychuje a ráta v mysli do 4. Potom to zopakuje šyrikrát.
2. Postoj víťaza
Napríklad pri športe, keď prehráva, má sa na chvíľku zastaviť a v duchu si trikrát povedať: „To zvládnem! To zvládnem! To zvládnem!“
