Takmer štvorročný Adam zavolal na mamu, aby mu priniesla pohár vody do izby. Keď prišla, povedal jej, že vodu nechce pre seba, ale smädného vojaka, ktorý sedí zranený v kúte izby. Bola šokovaná. Adam povedal, že vojak sa musí liečiť a je veľmi unavený, mali by byť obaja ticho. Adam má obrovskú fantáziu, ale nie je toto už príliš? Mala by mu mama vysvetliť realitu alebo ho nechať, veď z toho snáď raz vyrastie? A skutočne vyrastie?
Mať imaginárneho priateľa je u malých detí úplne bežná záležitosť. Vedecká obec sa zhoduje v tom, že je prínosom, ktorý má pozitívny vplyv pretrvávajúci až do dospelosti. Vďaka imaginárnym priateľom sú mladí ľudia kreatívnejší, vhodnejšie sa vyjadrujú a lepšie rozumejú sociálnej interakcii. Navyše, rodičia môžu byť pokojní, skutočne budú doma len dočasne. Zvyčajne sa stratia, kým ide dieťa do školy.
Podľa profesorky Marjorie Taylor z fakulty psychológie na Oregonskej univerzite až 65 % detí do sedem rokov má v istom momente svojho života nejakých imaginárnych priateľov. Prečo však chcú deti tráviť čas s neexistujúcimi kamarátmi namiesto toho, aby sa hrali so súrodencom či susedkou? Škôlkari často nemajú možnosť rozhodovať o veľa veciach, preto si užívajú pocit moci a kontroly nad ich imaginárnymi priateľmi. Ak takýto kamarát robí niečo, čo sa vášmu synovi či dcére nepáči, má moc zmeniť situáciu. Okrem toho je to úžasná zábava, vytvoriť svet fantázie a zaplniť ho podľa vlastných predstáv.
Každý imaginárny priateľ je iný. Môže ním byť ktokoľvek- ľudia, zvieratá alebo fantastické bytosti. Prípadne aj macko, ktorý rozpráva a hrá sa s dieťaťom. Taký kamarát je sám alebo ich je viac. Chlapci majú zvyčajne priateľov mužského rodu, dievčatká mužského, i ženského rodu. Niektorí neexistujúci kamaráti sú s deťmi dlhé roky, iní sa menia každý mesiac. M. Taylor hovorí, že to, čo majú spoločné, je široký prínos pre deti, od toho, že ich učia ako riešiť problémy, až po emocionálnu pohodu.
Zaujímavé je, že deti, ktoré si vytvoria imaginárneho priateľa personifikáciou nejakého objektu/hračky, s ním majú vzťah pripomínajúci rodič – dieťa. Naopak, drobci, ktorí majú neviditeľného priateľa, s ním majú rovnejší vzťah, pripomínajúci skutočné priateľstvo. Nie všetci sú však dobrí a prívetiví kamaráti. M. Taylor zistila, že približne tretina detí s imaginárnym priateľom sa sťažuje, že ten ich nepočúva, nepríde, keď ho zavolajú, je hlučný, nechce požičiavať veci, alebo robí nepríjemnosti, napríklad: „Dáva mi jogurt do vlasov.“
Vedci vyvracajú mýty o imaginárnych priateľoch
Podľa vedeckých záverov sa takáto hra spája so sociálnym pochopením, teda napríklad deti dokážu lepšie porozumieť pohľadu iného človeka. Troj a štvorročné deti si začínajú všímať dôvody činnosti druhých ľudí. Toto je kľúčovým momentom na to, aby pochopili pohľad a perspektívu iného, či už skutočného alebo neexistujúceho človeka. Tak vidia napríklad, že brat v hneve treskol o zem škatuľu od mlieka, pretože mu nechutilo.
Odborníci tiež popierajú klasický stereotyp, že deti si vymyslia kamaráta, pretože sú hanblivé a uzavreté do seba. Naopak, drobci s neexistujúcimi kamarátmi sú otvorení a radi v spoločnosti iných. Nemusíte sa preto obávať, že váš syn, či dcéra bude opustený introvert v kúte, bez kamarátov, ktorý je nútený vymýšľať si priateľov, pretože nemá tých skutočných. Vedci tvrdia, že deti s imaginárnymi priateľmi majú rovnako veľa skutočných kamarátov ako tie bez nich. Navyše, drobci s imaginárnymi kamarátmi sú otvorenejší a priateľskejší.
Niekedy ľudia tiež predpokladajú, že ak je dieťa pohltené hrou s neexistujúcimi bytosťami, nepozná hranicu medzi realitou a fantáziou. No opak je pravdou. Hoci si deti prítomnosť neviditeľného priateľa môžu užívať, je im jasné, že nie je skutočný. Výsledok detskej predstavivosti je totiž niečo úplne iné ako fantázia dospelých pretavená do rozprávok. Pri prepisoch rozhovorov 86 detí s ich neexistujúcimi kamarátmi vedci zistili, že 77 % detí povedalo, že má takéhoto nezvyčajného kamaráta a 40 % počas rozhovoru spontánne uviedlo, že hovoria o imaginárnom priateľovi. Povedali napríklad: „Je to len akože.“ „On normálne neexistuje.“ Iba jedno dieťa bolo presvedčené, že jeho neviditeľný priateľ je skutočný. M. Taylor hovorí, že počas svojho výskumu sa pri rozhovoroch s deťmi vždy dostala do bodu, kedy sa drobec zarazil, pozrel jej uprene do očí a povedal: „Vieš, že je to len akože.“
Imaginárni priatelia pomáhajú deťom
Mať imaginárnych priateľov, prináša množstvo pozitívnych aspektov. Vďaka neexistujúcim priateľom sa môžu drobci lepšie prispôsobovať okoliu a mať nad ním kontrolu. Skutoční priatelia nemusia mať vždy čas na stretnutia, prípadne chcú hrať úplne iné hry, takže tí imaginárni prídu vhod. Sú s deťmi kedykoľvek chcú, nemusia na nich čakať a vždy sa chcú spolu hrať tú hru, ktorú vyberie vaše dieťa.
Ďalším prínosom je, že každé dieťa má nejaké tajomstvá a túži po súkromí, preto sú takíto kamaráti dobrými dôverníkmi, nikomu nič neprezradia. Tiež pomáhajú dieťaťu budovať zmysel pre bezpečnosť a pohodlie, preukázať sebavedomie a odvahu. Pri rozhovoroch s neexistujúcimi priateľmi možno tak započujete aj vaše vlastné rady, ktorými ste sa mu snažili v minulosti pomôcť, napríklad: „Lukáško, neboj sa. Všetko dobre dopadne, uvidíš.“ Takto sa zároveň sami upokoja. Alebo sa dozviete, ako sa vyrovnáva s veľkými zmenami, ako narodením súrodenca, odsťahovaním sa do vlastnej izby, či začiatkom škôlky.
Okrem toho slúžia imaginárni priatelia aj pri učení sa morálke. Deti môžu z nevhodného správania alebo rozbitia cennej vázy viniť svojho neexistujúceho kamaráta Peťka. Vtedy si drobec jasne uvedomuje rozdiel medzi dobrým a zlým, no ešte nie je úplne pripravený prijať plnú zodpovednosť. Rovnako sa mu možno ťažšie vyjadrujú negatívne emócie, napríklad hnev, preto je dobré, že imaginárni priateľ s tým nemá problém. Dieťa vám môže povedať, že: „Bábika Emka neznáša zelené pančušky!“
Vďaka imaginárnym priateľom sa učia rozlišovať medzi dobrým a zlým. Vaša dcéra môže napríklad tvrdiť, že to jej kamarátka Žofia napríklad vyhádzala všetky veci zo skrinky alebo jej schovala topánočky. Prijmite to s kamennou tvárou a pomôžte upratať, prípadne pohľadať obuv, ale pripomeňte jej, ako to u vás chodí. Nerobte okolo jej neviditeľnej kamarátky veľké haló. Neprotirečte jej slovami: „Ale prosím ťa. Prestaň s tými hrami.“ Ale ani nevyzvedajte, ani netlačte, že sa chcete so Žofiou stretnúť a porozprávať. Nezosmiešňujte ju, ale prijmite jej fantáziu a budete si môcť užívať prítomnosť nového člena rodiny, kým sa jej nezunuje.
