Prečo sa dnes čoraz častejšie ľudia stretávajú so syndrómom vyhorenia? Lekárka Jarmila Klímová pomenovala dôvody, ktoré nás často dovedú k tomuto problému a hovorí, ako takémuto stavu predchádzať.
Dnes sa o syndróme vyhorenia veľmi často hovorí, pretože je to čoraz viac sa rozširujúci problém. Syndróm vyhorenia sa prejavuje ako fyzická a duševná únava až vyčerpanosť, skľúčenosť, beznádej, nechuť k akejkoľvek činnosti, popudlivosť, nesústredenosť,vrátane rôznych fyzických príznakov ako nespavosť či vysoký tlak. Je to vlastne vyprázdnenie, strata energetického zdroja, strata zmyslu bytia. A keď nemáme zmysel bytia, tak nemáme energiu na to, aby sme ráno vstali a niečo robili. Vyskytuje sa najčastejšie pri tých profesiách, v ktorých je potrebné pracovať s ľuďmi.
Viac o syndróme vyhorenia, ale i o ďalších problémoch dnešnej doby v českej relácii Kupředu do minulosti porozprávala MUDr. Jarmila Klímová, ktorá sa venuje psychiatrii, psychosomatike, individuálnemu a rodinnému poradenstvu.
Nemáme čas na zastavenie
Lekárka Jarmila Klímová hovorí: „Jednou z príčin vytrácania zmyslu života je to, že v dnešnej spoločnosti narastá stále väčší tlak na výkon a na porovnávanie sa v parametroch úspešnosti. To znamená, že jedinec chce byť vnímaný ako úspešný, a preto tlačí sám na seba a neustále prekračuje limity, aby bol stále lepší a lepší. A spoločnosť mu predkladá akúsi spätnú väzbu, že vďaka tomu bude úspešnejší, lepšie platený a viac milovaný.“ Dodáva, že jeden z parametrov úspešnosti je aj „byť v pohode“. Podľa tohto tvrdenia kto nie je v pohode, nemôže byť úspešný. Ľudia si stále viac a viac všímajú sami seba, či sú dosť veselí, výkonní a spokojní. Často však prichádzajú na to, že nie sú, ba niektorí si zakazujú byť aj smutní i vtedy, keď je smútok prirodzenou reakciou na vzniknutú situáciu. Ľudia sa nechávajú týmto tlakom ničiť. Syndróm vyhorenia v podstate len zrkadlí spoločnosť, v ktorej si nedovolíme odpočinok, nesmieme si priznať porážku, hľadanie nového smeru, nemáme čas na chvíľočku zastavenia a podobne. Niektorí ľudia sa boja správať prirodzene, lebo si myslia, že zlyhali. „A to všetko sa deje kvôli konzumu, pretože čím viac budeme výkonní, čím viac budeme vyrábať, tým viac budeme spotrebovávať a budeme stále rýchlejšie roztáčať vír konzumu. Nemáme čas sa zastaviť a popremýšľať, radšej volíme rýchlejšiu cestu v podobe liekov, o ktorých si myslíme, že nás pred vyhorením zachránia. Niekedy by však najlepším liekom bolo obyčajné spomalenie života,“ upozorňuje odborníčka.
Ľudia však nechcú prijímať straty a zodpovednosť za utrpenie, ktorým musia niekedy prejsť, aby bolo možné úspešne prejsť zmenou. To by však muselo dôjsť k tomu, že sa človek zastaví a povie si, že z toho kolotoča vystúpi, pretože sa dlhodobo necíti dobre. To by si ale musel zobrať dlhšiu dovolenku alebo neplatené voľno, a to si môže málokto dovoliť, pretože platenie účtov nepočká. A tak sa človek dostáva do začarovaného kruhu, z ktorého sa len málokedy dá vystúpiť. Lieky síce na chvíľu od bolesti pomôžu, ale neskôr staré problémy aj tak vyplávajú napovrch. Existujú určité cesty, ako vyriešiť problém aj bez liekov, ale reálne sa väčšinou nedajú uskutočniť. Musíme si však uvedomiť, že východisko je aj napriek všetkému len jediné: spoznanie seba samého, spoznanie skutočných príčin problémov, hľadanie novej cesty. Toto je jediné a skutočné riešenie. Iné cesty len zakrývajú skutočnú podstatu straty chuti do života. Lenže dnešný človek okrem toho, že nemá čas, nemá ani náladu trpieť bolesť. „A popri tom bolesť nie je informácia o tom, že sa deje niečo zlé, ale v priamej úmere len ukazuje, že sa v našom živote deje niečo dôležité, čomu by sme mali venovať pozornosť,“ upozorňuje Jarmila Klímová.
Nevieme odpočívať
Napríklad psychicky pracujúci človek by sa mal venovať fyzickým aktivitám a fyzicky pracujúci by si mal nájsť čas na pokojné aktivity, napríklad by si mohol prečítať knihu. Spôsob oddychu závisí aj od toho, akú má človek povahu a či je sangvinik, cholerik, melancholik alebo flegmatik. Ľudia by sa tiež mali naučiť neprenášať problémy z domu do práce a z práce domov. To tiež veľmi pomáha proti vyhoreniu. Medzi ďalšie nepriaznivé okolnosti patrí aj strata životnej orientácie, citová prázdnota, nedostatok života v spoločenstve a odcudzenie.
Súčasťou životnej rovnováhy by malo byť aj rozvíjanie spirituality
Jarmila Klímová tiež upozorňuje na to, že okrem toho, že sa nemôžeme alebo nechceme zastaviť, vytratila sa z nás aj spiritulaita. Takmer nikto o nej nerozpráva, nikde sa o nej neučí, nikto na ňu neupozorňuje. Keď človek premýšľa aj nad tým, čo ho presahuje, ľahšie chápe i príčiny svojho vyhorenia. On totiž vycíti, že niekde robí chybu, že niečo nie je v poriadku vo vzťahoch alebo v práci, ktorú robí. Kto všetko vníma čisto konzumne, nedokáže premýšľať nad vyhorením ako určitým signálom na zmenu. A preto je potrebné nachádzať radosť aj vo veciach, ktoré nás presahujú. Čiže je potrebné si všímať aj duchovné hodnoty: kultúru, umenie, dobro, krásu, vieru, lásku, nádej.
K strate zmyslu života prispieva aj zmena pracovných činností
V minulosti remeselník vyrobil celý výrobok. Takáto práca mu dávala zmysel. Dnes často vyrába jeden človek len určitú časť výrobku a takáto práca mu veľmi zmysel nedáva. Často sa ľudia vo fabrikách nedostávajú do kontaktu s konečným výrobkom. Aj niekoľko rokov robia len to isté, napríklad striekajú farbou predný blatník auta. Nemôžeme byť potom prekvapení, keď títo ľudia zistia, že takáto práca im nedáva vôbec žiadny zmysel. Celkove sa v dnešnej spoločnosti vytráca akýkoľvek zmysel práce. Často človek robí už len pre peniaze. Aj to je jeden z výrazných dôvodov na vyhorenie.
Jarmila Klímová vymenovala len niekoľko základných dôvodov vyhorenia. Určite existuje aj mnoho ďalších. Každý človek je jedinečný a každý človek najlepšie vie, čo by mu urobili skutočnú radosť a naštartovalo ho do radostného života. K tomu je však potrebné zastavenie v tichu. Ale to dnes mnohí ľudia nedokážu uskutočniť. Aj vtedy, keď majú čas na oddych, radšej sa obklopujú hlasnou hudbou, televízorom, internetom. Nechcú alebo už ani nevedia dokonale vypnúť. A popri tom by stačilo málo. Chvíľočku zostať v absolútnom tichu a samote.
