Každý človek vníma plynutie času. To, ako rýchlo plynie, môže byť ovplyvnené rôznymi faktormi, a to vekom, miestom, kde sa práve nachádzate a udalosťami, ktoré práve prežívate. Aj deti vnímajú čas a najšťastnejšie sú, keď čo najviac času môžu prežívať s rodičmi. No nie vždy tento pocit majú. Práve naopak. Niekedy preciťujú hlavne to, že si ich rodičia nevšímajú a že nemajú pre ne čas.
O tom, čo deti prežívajú, ak majú dlhodobo pocit, že sú rodičmi odmietané a prečo je kontakt rodiča a dieťaťa dôležitý, porozprávala v Českom rozhlase psychologička Barbora Downes.
Škôlka nie je odlúčenie navždy
Ako pomôcť dieťaťu pochopiť, že ho rodičia majú radi aj vtedy, keď nie sú s ním, ale musí byť v škôlke? Malé deti práve vďaka opakujúcim sa činnostiam začínajú postupne vnímať plynutie času. Napríklad, keď sa dieťa každý večer kúpe, postupne zisťuje, že po kúpaní nasleduje spánok. Vo veku 12-15 mesiacov dieťa začína skúmať nielen logiku vo veciach, ale aj plynutie času. „Dieťa v tomto období ešte nechápe časové pojmy, ale vie predvídať určité veci a situácie. Napríklad vie, že keď sa ozve zvuk kľúča v zámku, že prichádza domov otec. Nevie, že je päť hodín, ale vie, že tie dve veci nejako spolu súvisia,“ upozorňuje Barbora Downes. Dieťa tak dokáže predvídať to, čo sa naučilo sústavným opakovaním. Vo veku okolo dvoch rokov dieťa rozumie pojmu DNES a TERAZ. Ale ešte stále sa u neho čas viaže k určitým činnostiam. Dieťaťu činnosť môžete vysvetliť napríklad takto: „Keď sa naobedujeme, pôjdeme k starkej a potom pôjdeme do zoologickej záhrady. A keď prídeme domov, bude večera.“ Dvojročné dieťa takýto typ informácií dokáže celkom dobre spracovať. Vo veku troch rokov tieto súvislosti dieťa chápe ešte lepšie, a preto v tomto období už celkom jasne rozumie tomu, že napríklad po obede pôjde domov zo škôlky. To, že dieťa týmto súvislostiam rozumie, je možné vhodne využiť napríklad v prípade, keď sa dieťa bojí chodiť do škôlky. Môžete mu presne opísať všetky činnosti, ktoré sa v škôlke uskutočnia počas dňa, kým prídete po neho. To, že dieťa presne vie, čo bude za čím nasledovať, dá mu pocit istoty a nebude v škôlke úplne bezradné, skôr si ju obľúbi a nebude ustavične zápasiť s pocitom, že rodičia ho nemajú radi a nechali ho v cudzom prostredí. Dieťa sa takto necíti akoby v nejakej pasci. Vie, že rodičia čoskoro prídu. Cíti, že ho majú radi, len musia v určitom čase počas dňa pracovať. Poznanie činností, ktoré sa budú počas dňa v škôlke diať, sú pre dieťa obrovskou oporou a dávajú mu veľký pocit istoty. Dieťa postupne nadobúda pocit, že má veci pod kontrolou, a to ho mimoriadne upokojuje. Okolo štvrtého roku začína rozoznávať pojmy VČERA a ZAJTRA, ale často sa stáva, že ich ešte popletie. Tiež rozumie slovám RÁNO a VEČER.
Keď rodičia trávia málo času s dieťaťom, môže nadobudnúť pocit, že ho nemajú radi
„Deti sú veľmi citlivé na množstvo času prežitého s rodičmi. Ak majú pocit, že ho s rodičmi prežívajú málo, nadobudnú pocit, že pre rodičov nie sú dôležité a že im až tak na ňom nezáleží,“ upozorňuje na túto skutočnosť Barbora Downes. Výskumy ukazujú, že v súčasnosti rodičia netrávia s deťmi menej času ako v minulosti. Barbora Downes skôr poukazuje na kvalitu času rodičov s deťmi. Problém súčasnosti podľa psychologičky spočíva v tom, že síce rodičia sú v miestnosti s dieťaťom, ale neustále pozerajú do mobilov, majú zapnutý televízor alebo počítač. Deti sú veľmi citlivé na to, či im rodičia venujú sústredenú pozornosť alebo je ich záujem len povrchný a oni sú rozptýlení. Problém teda nie je v nedostatku času, ale v tom, akými činnosťami je naplnený. V minulosti rodičia robili spoločne domáce práce s deťmi. Či už to bolo v záhrade, na dvore, na poli a podobne. Deti takto mali pocit, že sú neustále s rodičmi. V súčasnosti práve tieto obyčajné činnosti deťom chýbajú, a preto často u nich vzniká dojem, že si ich rodičia nevšímajú. Barbora Downes v relácii uviedla, že k nej často chodia na terapiu deti, ktoré sa chcú hrať na mamu a dieťa. Pri tejto hre často hovoria za rodičov tieto vety: „Teraz ma neotravuj. Nevidíš, že teraz telefonujem? Čo zase chceš. Nevidíš, že som na internete?“Počet týchto detí sa neustále stupňuje, a preto je psychologička presvedčená, že existuje čoraz viac domácností, kde prebiehajú práve takéto dialógy. Nemôžeme byť potom prekvapení, keď čoraz viac detí nadobúda dojem, že sú pre rodičov len príťažou.
Nestačí fyzická prítomnosť rodičov, deti potrebujú hlavne psychickú prítomnosť
V minulosti, keď dieťa s rodičom natieralo plot, v pokoji spolu diskutovali, nikde sa neponáhľali, deň plynul v pohode a v pokoji. Dnes sú v rodine takmer všetky činnosti na minútu naplánované, každý rodič sa snaží vyplniť rodine program veľmi zmysluplne a práve preto je tých činností príliš veľa, a to je často viac na škodu ako na úžitok. Keď do toho prirátame neustále napojenie na sociálne siete a zvoniaci mobil, často je rodina v chaose, v nervozite a v pocite uponáhľanosti. A tak rodičia sú síce fyzicky spolu s deťmi v miestnosti, ale psychicky nie. V mnohých rodinách chýbajú spoločné body, témy, rituály, ktoré by jej členov spájali. Veď určite aj vy poznáte rodiny, kde sa už spolu ani neobeduje a každý jej člen je s mobilom zavretý vo vlastnej izbe. „Pohoda dieťaťa sa nezvyšuje množstvom času, ktorý prežíva s rodičmi. Pohoda dieťaťa súvisí s tým, ako kvalitne prežíva čas so svojimi rodičmi,“ hovorí Barbora Downes. Rodičia počas tohto času nemusia ho vždy len v nejakej oblasti vzdelávať, ako si to často myslia. Deti sú najšťastnejšie, keď sa môžu s rodičmi voľne a v radostnej atmosfére voľne porozprávať na bežné témy. Učia sa takto správne komunikovať, aktívne počúvať a spoznávajú aj svet dospelých.
Pomôcť môže aj presne stanovený časový limit
Rodičom, ktorí sa nevedia odpútať od povinností, Barbora Downes odporúča, aby si stanovili presný časový limit, napríklad 30 minút a počas tejto doby sa maximálne venovali dieťaťu. Počas tejto doby by mali vypnúť mobil, tablet, počítač... Vhodné je tento čas vyplniť aktivitou, ktorú sú dieťa praje. Počas spoločných činností s rodičmi sa v dieťati formuje pocit MY - RODINA a tento pocit následne vplýva aj na formovanie pocitu bezpečia.
Nezabúdajte na spoločné stolovanie
Taktiež sa zistilo, že čím viac času deti prežívajú pri spoločnom stolovaní s rodinou, tým menej v neskoršom veku podlehajú drogám alebo iným závislostiam. Tieto deti majú pocit, že niekam patria, a preto nepotrebujú nikde inde utekať. Napríklad aj k drogám. Pri spoločnom stolovaní sa rodič dozvedá nenásilným spôsobom veľmi veľa zaujímavostí zo života svojich detí. Zisťuje to mimovoľne a nemusí sa nasilu pýtať, čo bolo v škole a podobne.
Aj domáce práce pomáhajú kvalitne prežiť spoločný čas
Mnohí rodičia si zakladajú na tom, aby dieťa malo len dobré známky, chodilo na množstvo krúžkov a doma nemusí nič robiť. Barbora Downes však upozorňuje na to, že toto nie je správny postoj. Keď dieťa doma rodičom pomáha, jednak s nimi trávi čas, komunikuje, ale formuje si aj také vlastnosti, ako sú vytrvalosť, dôslednosť, sebazaprenie a podobne. „Dieťa takto zisťuje, že je užiteočné, a to je pre jeho sebavedomie oveľa dôležitejšie ako to, aké má známky,“ upozorňuje rodičov Barbora Downes.
Ak rodičia nevenujú dostatočnú pozornosť svojim deťom, dieťa si nedokáže vytvoriť vzťah so svojou rodinou, neustále hľadá svoje miesto na zemi, akési zázemie, ktoré nemusí byť vždy pre neho najvhodnejšie a čo je najhoršie, ťažko si potom v dospelosti buduje aj vzťah s partnerom alebo partnerkou.
