Známky nesmú byť pri učení detí alfou a omegou. Pomôžte im na ich význam nazerať zdravo.
Prvý ročník prináša so sebou nielen učenie, domáce úlohy, nový denný režim, ale deti, rodičia, babičky či iní členovia rodiny si musia zvykať aj na hodnotenie a známky. V niektorých školách totiž už aj v prvom ročníku sa známkuje. To, že to nie je najšťastnejšie riešenie zistilo už veľa odborníkov, väčšinou to však nemá na život v škole väčší vplyv a všetko pokračuje v zabehnutých stereotypoch. A tak malý prváčik okrem toho, že sa musí naučiť písať, čítať, počítať, musí neustále odpovedať na množstvo otázok zo strany príbuzných. Všetci by najradšej chceli absolútne dokonalé deti so samými jednotkmi. V dnešnej dobe zameranej na výkon väčšina rodičov ani iným spôsobom totiž vzdelávanie nedokáže vnímať. Nemôžeme im to mať za zlé, veď nič iné vlastne okolo seba ani nevidia, len neustále súperenie. A tak chtiac – nechtiac tento pocit prenášajú aj na svoje deti. Česť výnimkám. Hlavne vychovávateľky v školských kluboch sú svedkami takýchto a podobných dialógov rodičov s deťmi: „Ahoj! Čo si dnes dostal?“ „Dvojku!“ „Dvojku? Ako je to možné! Neštvi ma! Čo si zase robil!“ Málokedy sa rodič opýta dieťaťa, ako sa cíti, čo nové sa naučilo, akú hru sa s kamarátmi hralo. Deti väčšinou kvôli týmto výčitkám a otázkam rodičov zosmutnejú, lebo majú pocit, že rodičov nedokážu potešiť. Takáto je realita. Nie vždy, ale veľmi často. Fenomén známka jednoducho stále vládne v školách! A popri tom by malo ísť hlavne o to, aby sa dieťa niečo naučilo, aby sa do školy tešilo, aby malo chuť napredovať. No kvôli takto nastaveným prístupom už v treťom, štvrtom ročníku mnohé deti už nemajú chuť učiť sa a neznášajú školu. Niektorí učitelia, aby zachránili, čo sa dá, dávajú zámerne lepšie známky, len aby úplne nepotlačili posledné zvyšky detskej motivácie a záujem o školu. A rodičia žijú v ilúzii, v akejsi ružovej bubline a neustále sa pýšia jednotkmi svojho dieťaťa pred celou rodinou.
Vytriezvenie často prichádza na druhom stupni. Ale kto je potom ten najhorší? No predsa učiatelia na druhom stupni! Vždy je ľahšie nájsť vinníka, ako sa pozrieť pravde do očí. Popri tom by stačilo málo, a to pochopiť, že známka je len číslo a podstatné sú vedomosti a skutočná chuť učiť sa. Veď práve cieľavedomosť a chuť niečo spoznávať, niečo dosiahnuť je skutočný hnací motor pre študentov. Veď vysokú školu skôr dokončia tí, ktorým nechýba odhodlanie, túžba vzdelávať sa a vytrvalosť. Mnoho jednotkárov vyhorelo skôr, ako zmaturovalo, a to je na škodu. Možno je to práve tým, že už v detstve boli na nich kladené obrovské nároky a keď dovŕšili dospelosť, prvá radikálna vzbura mala podobu toho, že už nechceli ďalej študovať.
Stereotypy a predsudky majú silnú moc. Veď neustále v nás drieme červík, ktorý nám našepkáva, že čo povedia ľudia. Je ťažké odolávať niečomu takémuto silnému. No aj napriek tomu, že je to ťažké, niektorí rodičia už začínajú učenie a tým aj svoje dieťa vnímať iným spôsobom. To znamená, že sa zameriavajú na to, čo dieťa naozaj vie a v čom ešte robí chyby, ktoré je potrebné odstrániť. Vnímajú to, čo ho naozaj baví a snažia sa ho v tom podporovať. Známku vnímajú ako signál, ktorý je vlastne len prechodný jav, ktorý o pár dní môže mať úplne inú hodnotu. A zbytočne sa nestresujú, ale snažia sa aktívne dieťaťu pomôcť. Najdôležitejšie predsa je, aby dieťa malo chuť učiť sa, aby bolo šťastné a aby celá rodina bola v pohode. Preto už v prvom ročníku je potrebné sa rozprávať aj o význame známok, o ich skutočnej hodnote a výpovedi a nenútiť dieťa len k tomu, aby neustále nosilo jednotky. Nič proti tomu, keď tie jednotky neustále nosí, ale preventívne ho pripravujte aj na to, že nič sa nestane, ak by náhodou v budúcnosti dostalo aj trojku. Totiž, ak si prvák počas školského roka zvykne len na jednotky, berie ich ako samozrejmosť a keď sa v ďalšom školskom roku objkaví zlá známky, znáša to veľmi ťažko, lebo na túto situáciu nie je vôbec pripravený.
Vo vyšších ročníkoch je to rovnaké
Existujú deti, ktoré aj vo vyšších ročníkoch nepoznajú inú známku ako jednotku. Z jednotiek sa u nich rokmi vytvára ešte silnejší zvyk a automatické očakávanie. Aj u nich sa s veľkou pravdepodobnosťou objaví raz tá horšia známka. Na túto alternatívu je potrebné dieťa pripraviť. Poznáme jednotkárov, ktorí tak lipli na najlepších známkach, že pri prvej päťke takmer skolabovali. Rozprávajte sa v rodine aj o tom, že keby náhodou dieťa dostalo horšiu známku, nič sa nedeje. Deti musia vedieť, že nebyť vždy 100-percentný je v poriadku. Život ide ďalej. Chyby predsa do života patria a ani ten najšikovnejší človek nie je neomylný. Nie sme stroje. Ide predovšetkým o to, aby si dieťa aj pri horšej známke dokázalo zachovať optimizmus a sebaúctu.
Priznajme pred deťmi aj niektoré vlastné chyby
Každý človek robí chyby a rodičia tiež nie sú úplne bezchybní. Vďaka tomu, že dieťaťu porozprávate aj o vlastných zlyhaniach, dáte mu silu na prekonávanie vlastných prekážok. Veď človek musí niekedy jednu vec skúšať aj viackrát, kým sa mu ju podarí zvládnuť. Porozprávajte deťom aj o vašom prekonávaní prekážok, dá im to silu ísť ďalej. Veď vždy je lepšie, keď dieťa nazbiera silu a snaží sa niečo zvládnuť, ako keď len rozmýšľa nad tým, ako by podvodom dosiahlo dobrú známku. Keď dieťa získa jednotku podovodom, nemôže mať k sebe úctu.
S učiteľmi sa väčšinou dá dohodnúť
Ak má vaše dieťa väčší problém, je dobré požiadať o pomoc učiteľov. Väčšinou vždy pomôžu. Vždy je lepšie, keď dieťa vidí, že rodič mu chce spolu s učiteľkou pomôcť. Keď dieťa niečomu nerozumie, je potrebné mu to ešte raz vysvetliť a učivo precvičovať. Ak sa dieťa takto snaží a objaví sa zlá známka, treba ju vnímať ako signál, že je potrebné niečo sa ešte doučiť. Keď dieťa potom vidí, že sa známka zlepšuje, je to pre neho signál, že učiť sa oplatí. Rodič by mal naučiť svoje dieťa radovať sa aj z horšej známky, nielen z jednotky. Veď ak si opraví päťku na trojku aj to je obrovský úspech. Najhoršie je, keď rodič nadáva na učiteľov pred dieťaťom. V takomto prípade už nemá zmysel, aby dieťa školu navštevovalo ďalej. Lepšie je, keď ho preradíte na inú. Dieťa si už nikdy nebude vážiť človeka, na ktorého nadáva alebo ho ohovára jeho mama alebo otec.
Pri výchove detí sa držte realistických očakávaní
Rodič najlepšie vie a cíti, či sa dieťa snaží v rámci svojich možností a predpokladov, kedy sa ulieva a kedy to už lepšie nemôže byť. Pri výchove detí je najideálnejšie držať sa realistických očakávaní. Predídete tak zbytočnému sklamaniu, smútku alebo hnevu. Nie sú dobré priveľmi vysoké nároky, ale ani zase nízke očakávania. Najideálnejšie je snažiť sa dokonale spoznať svoje dieťa a výchovu a proces učenia prispôsobovať jeho reálnym možnostiam. Dnes je dosť moderné preťažovať deti mnohými aktivitami. Poznám matky, ktoré často neberú ohľad na možnosti a talent svojich detí a jednoducho ich prihlásia na množstvo krúžkov. A tak sa veľa detí bez talentu musí roky venovať hre na hudobný nástroj, spievať, učiť sa aj tri jazyky a popri tom stihnúť nejaký šport, lebo to tak už dnes jednoducho chodí. Niektoré mamičky sa totiž veľmi rady pýšia tým, čo všetko ich dieťa stíha. Realita je však taká, že ak je dieťa preťažené, ničomu sa poriadne nevenuje, je apatické, nechce chodiť na súťaže a čo je najhoršie, nevenuje sa ani základným povinnostiam v škole. Jednou z úloh rodičov teda je aj to, aby nepreťažovali svoje deti a neočakávali nemožné.
Ak majú rodičia aspoň základné znalosti o rozdielnych možnostiach detí v rôznom veku, pomáha im to vytvárať si realistické očakávania, stanovovať jasné pravidlá a hranice, ktoré zamedzujú mnohým konfliktom a napätým situáciám v rodine, pretože zodpovedajú schopnostiam a možnostiam ich dieťaťa. Ak rodič dokáže odhadnúť reálne možnosti, spokojné je dieťa aj on. Najdôležitejšie zo všetkého je, aby rodičia pomohli dieťaťu nájsť to, čo ho v živote naozaj baví a potom sa bude cítiť spokojne celá rodina. Keď sa dieťa venuje niečomu, čo ho naozaj baví a v čom bez väčšej námahy dosahuje úspechy, cíti sa veľmi spokojne. Vtedy sa dokáže podľa svojich možností pripraviť aj na predmety, ktoré ho až tak nebavia, ale urobí to, lebo cíti v živote radosť, ktorá mu na toto všetko dáva silu.
Ak dieťa v sebe neobjaví nič, čo by ho v škole tešilo, zatrpkne, prestane sa učiť úplne a tam je potom každá motivácia ťažká.
Obdobie školskej dochádzky by sa malo začať chápať ako obdobie hľadania talentu a nadšenia a nielen ako obdobie zbierania známok. Ak dieťa objaví svoje nadšenie a vášeň pre nejakú vec, vyučovací predmet, činnosť alebo aktivitu, bude u neho prevládať radosť a optimizmus a vďaka týmto pocitom bude vnímať školu pozitívne. Nebude mať problémy s učením ani v neskoršom období.
