Psychologička Barbora Downes hovorí: „Porozumenie medzi rodičmi a deťmi je potrebné osvojovať si už od detstva. Vďaka porozumeniu sa v rodine všetkým lepšie žije, stráca sa napätie a neistota.“ Keď deti vedia, že sa môžu s rodičmi rozprávať na akúkoľvek tému, neuzatvárajú sa do seba, často s rodičmi komunikajú, vytvárajú si blízkosť, dôveru a mnoho problémov aj v puberte neriešia s rovesníkmi, ale s rodičmi.
Mnohí rodičia však nechcú s deťmi komunikovať na určité témy a nechcú im odpovedať na niektoré otázky. V takomto prípade sa môže dieťa uzavrieť do seba a pýta sa stále menej a menej. Barbora Downes upozorňuje na to, že dieťa má právo na informácie a aj na to, aby rodič po vlastnom uvážení určitým spôsobom odpovedal aj na chúlostivé otázky a zachovával k vlastnému dieťaťu patričnú úctu. Často sa totiž stáva, že keď sa dieťa opýta na problémovú vec, rodič do neho nakričí, pošle ho preč a povie, že nebude odpovedať na jeho otázky. Väčšinou sú to otázky týkajúce sa ľudského tela, vzťahov medzi chlapcami a dievčatami, problémy a napätie v rodine a podobne. Keď rodič v takejto situácii dieťaťu odmieta odpovedať, dieťa prestáva rodičom dôverovať. Ak naozaj nemôže odpovedať práve v tej chvíli alebo si musí odpoveď premyslieť, môže dieťaťu povedať: „Teraz sa mi o tom nechce rozprávať, musím si to premyslieť a potom sa k téme vrátime.“ Takúto odpoveď dieťa vie pochopiť.
Rodičia by si tiež mali uvedomiť, že predovšetkým malé deti vnímajú neverbálne prejavy v komunikácii výraznejšie ako slová. Mnohým slovám možno ani nerozumejú, ale podľa mimiky zistia ľahklo, či konajú správne alebo nesprávne.
Prečo si rodičia s deťmi v komunikácii nerozumejú?
Barbora Downes uviedla niekoľko základných dôvodov, prečo dochádza k nedorozumeniu medzi rodičmi a deťmi. Medzi tie najzákladnejšie patria:
- rodičia nepoznajú dobre kontext toho, čo nám niekto druhý hovorí,
- dosadzujú si domnienky a zakrývajú tak skutočnú realitu,
- nevedia aktívne počúvať,
- nevedia si nájsť čas na úprimný rozhovor (za každým problémom sa skrýva množstvo ďalších skutočností, ktoré sa dajú pri rozhovore odhaliť),
- nevyužívajú empatiu pri počúvaní (tá spočíva v tom, že zopakujeme po dieťati to, čo povedalo),
- rodičia nepomáhajú deťom pomenovať pocity, ktoré prežívajú.
„Z dlhodobého hľadiska je vo výchove najpodstatnejšie budovať, empatiu, aktívne počúvanie, dôveru a porozumenie medzi rodičom a dieťaťom. Rozvíjanie spomínaných prístupov vo výraznej miere znižuje problémy medzi rodičmi a deťmi v puberte,“ upozorňuje Barbora Downes. Psychologička tiež dodala, že ak rodičia sa dostanú do situácie, v ktorej priveľmi kričia, nadávajú alebo iným spôsobom prejavujú agresivitu, mali by sa vedieť aj ospravedlniť. A to aj deťom. Práve týmto prístupom dávajú jasne najavo, že im na výchove a rodine veľmi záleží a že vlastne všetci, dospelí aj deti, celý život na sebe pracujeme a chceme sa stávať stále lepšími.
Najlepšou prevenciou pred nedorozumením je aktívne počúvanie. Vždy je dobré sa uistiť v tom, či sme naozaj dobre rozumeli tomu, čo dieťa hovorí.
Príklad na aktívne počúvanie:
„Ako bolo v škole?“
„Zle.“
„Vyzeráš smutne. Čo sa stalo?“
„ Matiku sme mali s tým novým učiteľom. Ja mu nerozumiem.“
„Ty sa bojíš, že nič nepochopíš a budeš mať zlú známku?“
„Áno, poprosil som ho, aby učivo vysvetlil ešte raz a on povedal, že mám dávať väčší pozor.“
„Ako si sa v tej chvíli cítil?“
„Zle! Všetci sa mi v triede smiali.“
„Hm, Chápem, to je nepríjemné. Ale určite polovica z nich tiež tomu nerozumela. Čo chceš ďalej robiť?“
„Asi za ním zájdem po vyučovaní. Musím sa s ním porozprávať mimo triedy. Nebudem sa cítiť tak trápne.“
„Dobre, budem ti držať palce. Zajtra sa o tom ešte porozprávame.“
„Budem rád. Idem sa ešte učiť.“
