Rodičia to vôbec nemajú jednoduché. Neustále sa musia vyrovnávať s pocitmi frustrácie, zlosti, napätia, ktoré sa na nich tlačia nielen zo strany detí, ale i práce a pod. Mnoho energie denne rodičom uberajú i banálne rutinné činnosti dňa, ktoré musia s deťmi absolvovať a deti ich odmietajú plniť. ( „Obleč si pyžamo. Umy si zuby. Choď do postele...“ ). Toto všetko je potrebné zvládať a mnohí rodičia si uvedomujú, že kričanie, bitky či zatváranie detí do svojej izby veľa úspechu v ich výchovnom snažení neprináša.
Ak chcete pokračovať v týchto šľapajách, je to na vás. Ak však máte odvahu vystúpiť z tohto bludného kruhu výchovy staršej generácie a hľadať nové cesty k zblíženiu s vašimi deťmi, smelo do toho.
Tou najzákladnejšou cestou je používanie vhodenej formy komunikácie. Otvára dvere nielen k srdciam dospelých, ale i detí. Tu je niekoľko pravidiel, ktoré môžete uplatňovať pri rešpektujúcej komunikácii:
1) Nadviažte spojenie
Predtým ako začnete hovoriť a dávať dieťaťu inštrukcie, priblížte sa k nemu a získajte s ním očný kontakt. Tým sa uistíte, že máte 100%-ne jeho pozornosť. Nie vždy je to možné, ale v mnohých prípadoch sa tým vyhnete nepríjemnému konfliktu, kedy vás dieťa „skutočne nepočulo.“
2) Počúvajte a pochopte deti, čo cítia a vyjadrite im svoju podporu
Ak budete prejavovať záujem o pocity vašich detí, budú oni venovať pozornosť zase vám. Budú sa chcieť s vami deliť o svoje zážitky i pocity. Budujte si vzájomnú dôveru. Ak ju stratíte v úvode, len veľmi ťažko ju získate späť.
Dieťa: „Je to nefér, že ma chalani nikdy nechcú vziať do tímu pri futbale! Nikdy viac do školy nepôjdem. Neznášam to tam! “
Rodič: „A prečo ťa tam nechcú? Čo sa stalo?...Áno, musí to byť veľmi zlý pocit zostať stáť bokom. Tiež by som tam nechcela viac ísť. Ale možno sa s tým dá niečo urobiť...“
3) Hovorte na deti čo najjednoduchšie
Mnohokrát nás to zvádza, aby sme deťom vysvetľovali, zahŕňali ich množstvom informácií. Ale nie je to potrebné. Jednoduché vety si deti ( bez ohľadu na ich vek ) zapamätajú lepšie ako nekonečné príbehy. V úvode vety povedzte, čo potrebujete. Váš čas, počas ktorého sú deti schopné venovať vám svoju pozornosť, je skutočne limitovaný.
„Marek, prosím vynes smeti.“
4) Požiadajte o zopakovanie svojej požiadavky
Ak to dieťa nedokáže, bolo to príliš dlhé alebo komplikované.
5) Snažte sa vždy vety formulovať pozitívne
„Nebež, lebo spadneš!“>>„Kráčaj vedľa mňa pomaly.“
6) Začínajte inštrukcie s „Bola by som rada...“
Takýto úvod funguje hlavne u detí, ktoré odmietajú byť ovládané. „Okamžite sa ukľudni!“ >> „Bola by som rada, keby si sa trošku stíšil a ukľudnil.“
7) Pokúste sa o spoluprácu s deťmi
Skúste sa zamyslieť, ako vyžadujete od svojich detí spoluprácu. Spolupracovali by ste ochotne vy ak by s vami niekto takto komunikoval?
„Zase si zašpinil špinavými topánkami celú chodbu! Dokedy ti mám opakovať, že sa máš vyzuť na rohožke? Problém je, že ma nikdy nepočúvaš! Ešte raz sa dotkni toho skla a už ti naozaj strelím! Okamžite si uprac izbu! Vidíš tie šediny? Tie sú kvôli tebe. Znesieš ma zo sveta! Prečo nemôžeš byť taký poriadny ako Paľko? Nevieš nič urobiť poriadne?“
Ako sa cíti dieťa?
„Nejaká podlaha je dôležitejšia ako ja. Som prasa.“.. „Už aby som bol preč. Desíš ma, keď si taká hysterická.“ ... „ Dotknem sa toho, kedy budem chcieť.“... „Skús ma prinútiť. Neznášam to tu.“ ... „Mám strach. Čo ak zomrie.“...“ Má pravdu, nikdy asi nebudem nič vedieť poriadne.“
Spoluprácu môžete dosahovať týmito 5 spôsobmi:
1) Opisujte
Opíšte, čo vidíte alebo popíšte daný problém. S faktom, že deti budú vždy zabúdať na veci, ktoré sú pre nich nepodstatné sa musíte zmieriť. Nemalo by to však byť dôvodom na narušenie vzťahov medzi vami.
„Si taký nezodpovedný! Neustále nechávaš všade zapálené svetlo. Už mi tá tvoja ľahostajnosť poriadne lezie na nervy. >> „Peťko, nechal si zapálené svetlo na WC aj v tvojej izbe.“
Namiesto venovaniu priestoru popisovaniu, aké je dieťa neschopné, sústreďte energiu na popis problému a dieťa sa samé rozhodne, čo urobí. Je viac ako isté, že svetlo zhasne, no váš vzťah sa nebude pri takejto banalite otriasať v základoch.
2) Poskytujte informácie
Ak deťom poskytnete informáciu, samé pochopia, čo majú robiť.
„Ešte raz ťa uvidím čmárať po stene, tak ti jednu strelím!“ >>Po stene sa nečmára. Na to máš predsa papier.“
„Nikdy ti nenapadne, aby si mi niečo pomohla?“ >>„Veľmi by mi pomohlo, ak by si nachystala stôl na večeru.“
3) Povedzte to pár slovami
Deti nemajú rady zdĺhavé vysvetľovania, prednášky, kázania. V niektorých prípadoch je však menej slov naozaj efektívnejších a pre rodičov i menej vysilujúcich.
„Už som vám asi 100x hovorila, aby ste si dali pyžamá! Namiesto toho, aby ste si obliekli pyžamá, tu jačíte, skáčete a nevidím, že by ste svoj sľub dodržali....“ >>„Deti pyžamo!“
„Pokým sme ti nekúpili psa, sľubovali si hory doly, že sa o neho budeš starať. Pozri sa teraz na to!....Nemôžeme sa starať o všetko...“ >>„Vilko, pes!“
4) Hovorte o svojich pocitoch
Deti by mali čo najčastejšie počuť pocity svojich rodičov. Keď im objasníme, čo sa odohráva v nás, dokážu nás lepšie pochopiť a navyše ich nemusíme zraňovať.
„Marek, okamžite s tým prestaň, lebo ti už dám po zadku!“ >>„Marek, veľmi sa mi nepáči, keď ma trháš za ruku a kričíš, keď telefonujem. Navyše je to veľmi nezdvorilé voči mne i babke. Mal by si slušne počkať pokým dohovoríme.“
„Vôbec sa nevieš správať, stále mi skáčeš do reči!“ >>„Je mi veľmi nepríjemné, keď ma neustále prerušuješ a nemôžem dokončiť svoju myšlienku. Naozaj ma to veľmi hnevá.“
5) Napíšte odkaz
V niektorých prípadoch pri starších deťoch môže byť najefektívnejšou cestou písané slovo.
Rodič pripevní na TV list papiera s textom:
„Už som si dnes urobil domáce úlohy? Naučil som sa na zajtra všetko?“
Alebo lístok papiera či symbol na dvere spálne, aby si rodičia mohli aspoň počas víkendu dlhšie pospať:
„PSSST, mamička a otecko spia.“ / „Dobré ránko, vitajte, mamička a otecko sú už hore.“
8) Vyhnite sa zmenám svojich názorov a pevne trvajte na svojom
Mnoho rodičov prichádza do vyhrotených konfliktných situácií s deťmi práve po neustálom doprosovaní svojich detí. Každý z nás to pozná. Dokážu sa pýtať, pýtať a pýtať, lebo čo ak by ste na poslednú chvíľu predsa len zmenili názor.
„Môžeš mi to kúpiť? Prosííím....“...Môžem ísť k Miškovi ? Prosíííím..." „Môžem ešte zmrzlinu?“
Lynn Lott spoluautor série kníh o pozitívnej disciplíne ponúka na to riešenie v podobe troch jednoduchých slov: „Spýtané a zodpovedané“.
Koncept je jednoduchý. Ak sa vaše dieťa po tridsiaty krát bude pýtať, či si môže dať dnes zmrzlinu napriek tomu, že má choré hrdlo, skúste sa riadiť nasledovným:
1) Spýtajte sa: „ Počula si už niekedy o „Spýtanom a zodpovedanom?“ ( Pravdepodobne povie nie.)
2) Spýtajte sa: „ Pýtala si sa ma dnes, či by si si už mohla dať zmrzlinu? ( Odpovie, áno. )
3) Spýtajte sa: „Odpovedal som ti?“ ( Pravdepodobne povie: „Áno, ale ja fakt...“)
4) Spýtajte sa: Skutočne vyzerám ako mama/otec/učiteľ, ktorý mení svoje rozhodnutia, ak sa ma budeš pýtať znova a znova? ( Je veľká šanca, že dieťa frustrované odíde a začne sa zaoberať niečím iným.)
5) Ak sa znova príde dieťa spýtať na to isté, jednoducho povedzte: „Spýtané a zodpovedané“. Nič viac k tomu nedodávajte! Ak raz túto techniku zavediete, dieťa si musí zvyknúť, že nepovolíte a toto sú jediné slová, ktoré z vás dostane.
Dôslednosť je kľúčom. Ak raz začnete túto techniku používať, dieťa nadobudne istotu, že nič sa nezmení. Chce to samozrejme ako všetko trochu času, aby dieťa pochopilo, že vaše rozhodnutie je nemenné a toto „heslo“ znamená pre jeho vyjednávanie na danú tému konečnú. Túto techniku odporúča rečová patologička Stacy Pulley napríklad aj pre deti s autizmom. Odporúča na to použiť zošit alebo tabuľku, kde si napíšete otázku ( prípadne nakreslíte obrázok ), ktorú sa už dieťa pýtalo viac krát a napíšete vašu odpoveď. Ak sa dieťa opakovane spýta, iba ukážte v tabuľke či zošite na časť, kde je „spýtané“ a „zodpovedané“.
Tento krok znižuje neustále vyjednávanie detí na akékoľvek témy.
9) Používajte „Ak“ ...“tak“...
„Ak si umyješ zúbky, môžeme začať čítať rozprávku...“
„Keď“ vyjadruje vašu túžbu o určitom poriadku a „tak“ zase dáva dieťaťu možnosť výberu, čo bude nasledovať.
Čítať o pozitívnych prístupoch k deťom môže každý z nás. No nie každý dokáže skúšať, hľadať a vytrvať do momentu, keď začne vidieť výsledky. Ako ktosi povedal: „Výchova nie je šprint. Výchova je maratón.“ Tak aj vy buďte pripravení na to, že každá zmena potrebuje svoj čas, aby priniesla úspechy a vytrvajte. Ako vo vzťahoch s dospelými, tak i vo vzťahoch s deťmi, je rešpektujúca komunikácia dôležitou súčasťou pevných, láskavých a ničím nenearušiteľných celoživotných vzťahov.
Zdroj: A.Faber, E.Mazlish: Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Ako počúvať, aby nám deti dôverovali
