Vaše dieťa prišlo zo škôlky alebo zo školy mrzuté. Čosi sa stalo. Možno sa nezhodlo v niečom s inými deťmi. Svet je niekedy náročné miesto nielen pre deti, ale aj pre rodičov. A ako by ste sa snažili, nedajú sa z cesty vždy odstrániť všetky prekážky. A vlastne by ste to ani robiť nemali, lebo vďaka práci na prekonávaní prekážok sa vaše deti stávajú zrelými a nezávislými. Deti však často chodia so svojimi problémami za rodičmi. Ako im vtedy pomôcť? Ako zareagovať? Ako sa s nimi porozprávať? Spôsoby, ktorými v takýchto situáciách rodičia na nich pôsobia, vyvolávajú v nich rôzne reakcie. Môžu vzbudzovať ešte väčšiu dôveru alebo sa môže medzi ne a rodičov postaviť istá bariéra.
Bariéru spôsobujú hlavne nasledujúce tri spôsoby reakcií.
1.OCHRANA
„Ty moje chúďatko. Počkaj! Ja to vyriešim!“ To sú typické vety rodičov ochrancov, ktorí chcú všetko urobiť za dieťa.
2. POUČOVANIE
„No, poviem ti, to si sa ale dostala do poriadneho problému! To nevieš rozmýšľať? Ale ja ti teraz poviem, čo robíš. Poriadne ma počúvaj!“ Po týchto vetách rodič povie niekoľko ponaučení, ktoré potom žiada od dieťaťa urobiť.
3.ODVEDENIE POZORNOSTI
„Ale čo si z toho robíš? Zabudni na to. Poď, ideme si zahrať futbal!“
Tieto tri prístupy majú niekoľko spoločných rysov. Rozpráva iba rodič, rozhovor je rýchlo ukončený, dieťa sa nemá šancu dostať k jadru problému, jeho pocity sa odsúvajú do zabudnutia a problém rieši iba rodič.
Aby mohlo dôjsť k vyriešeniu k problému a aby mohlo byť spokojné dieťa i rodič, je potrebné využívať techniku aktívneho počúvania.
„Ako bolo v škole?“
„Zle.“
„Vyzeráš smutne. Čo sa stalo?“
„ Matiku sme mali s tým novým učiteľom. Ja mu nerozumiem.“
„Ty sa bojíš, že nič nepochopíš a budeš mať zlú známku?“
„Áno, poprosil som ho, aby učivo vysvetlil ešte raz a on povedal, že mám dávať väčší pozor.“
„Ako si sa v tej chvíli cítil?“
„Zle! Všetci sa mi v triede smiali.“
„Hm, Chápem, to je nepríjemné. Ale určite polovica z nich tiež tomu nerozumela. Čo chceš ďalej robiť?“
„Asi za ním zájdem po vyučovaní. Musím sa s ním porozprávať mimo triedy. Nebudem sa cítiť tak trápne.“
„Dobre, budem ti držať palce. Zajtra sa o tom ešte porozprávame.“
„Budem rád. Idem sa ešte učiť.“
Približne takto vyzerá aktívne načúvanie. Nemlčí ani dieťa, ani rodič. Rodič prejavuje záujem a dáva to najavo tým, že potvrdzuje pocity a myšlienky dieťaťa a pomáha mu, aby problém premyslelo. Neuteká hneď do školy riešiť situáciu za dieťa ani hneď večer netelefonuje učiteľovi. Nie, rodič sa takto nevyzúva z problému a nie je mu ľahostajné vlastné dieťa. Pozerá sa na situáciu z dlhodobého hľadiska a dúfa, že ak dieťa vyrieši problém samo, získa z toho pozitívnu skúsenosť do ďalšieho života. Rodič je ten, ktorý situáciu sleduje, súcití s dieťaťom, komunikuje s ním na danú tému a v prípade potreby ukáže možné cesty k vyriešeniu problému. Existujú však prípady, keď rodič zasiahnuť jednoducho musí. Je to vtedy, keď hranica problému je neúnosná a je nad rámec dieťaťa, aby situáciu dokázalo vyriešiť samo. Niekedy aj samotné dieťa cíti, že potrebuje pomoc rodičov. V takomto prípade by malo o ňu otvorene požiadať.
Ak rodič nemá tendenciu v každom prípade radikálne zakročiť a všetky problémy riešiť za dieťa, ak dokáže občas len aktívne počúvať, otvára si do duše svojho dieťaťa cestu, ktorá bude vydláždená úprimnosťou aj v dospelom veku. A nielen to. Ak dovolíte svojim deťom byť samostatnými pri riešení bežných situácií, dáte im šancu vyformovať sa na aktívnych, zodpovedných a čestných dospelých ľudí.
Zdroj: Steve Biddulph: Prečo sú šťastné deti šťastné
