Agresivita u detí nevzniká z ničoho nič sama o sebe. Akosi sme si už zvykli na to, že dieťa, ktoré sa prejavuje agresívne, logicky pochádza z prostredia, kde je násilie a agresivita na dennom poriadku. Áno, je takých detí veľa, ale agresívne prostredie nepredstavuje jediný faktor, ktorý ich priviedol k agresivite. Dôležitým spúšťačom detskej agresivity je napríklad i neprimeraný tlak, ktorý je na dieťa vyvíjaný. Existuje veľa rodičov, ktorí na dieťa pôsobia v tom zmysle, že chcú, aby ich dieťa bolo v triede najlepšie, malo dobré známky, dosahovalo športové či iné úspechy. Tieto deti často doma počujú vetu: „Musíš byť najlepší!“ A keď dieťa nedokáže splniť očakávania rodičov, často počuje aj toto: „Si zlý! Budem ťa mať rada, keď prinesieš samé jednotky!“ Ak dieťa toto doma počúva často, môže sa skôr či neskôr dostať do problémov.
Agresivitu môže spôsobiť aj to, keď dieťa nútime do maximálneho výkonu
Psychologička Mgr. Lucia Jurová v Českom rozhlase zdôraznila: „ Každé dieťa chce byť vo svojej rodine prijímané také, aké je. A keď to tak nie je, v dieťati vzniká napätie a neskôr agresia.“ Neprijatie nemusí byť sprevádzané len tým, že rodičia do dieťaťa kričia, nadávajú mu alebo ho bijú. Neprijatie sa prejavuje aj tým, že rodič chce od dieťaťa, aby bolo iným, ako v skutočnosti môže byť. Aj z tohto prístupu vzniká u neho silné napätie. Potom sú rodičia prekvapení, že ich dieťa je agresívne, keď sa v ich rodine typické prejavy agresivity nepraktizujú. Dieťa je v napätí preto, lebo bojuje medzi tým, aké ono v skutočnosti chce byť a aké ho rodičia chcú mať. Sú na neho kladené vysoké nároky, ktoré ono nemôže zvládnuť. A tak cíti v sebe rôzne tlaky, úzkosť a frustráciu. „V súčasnosti je v spoločnosti veľmi preferovaný model, že všetci musíme byť úspešní, musíme sa presadzovať. Treba si však uvedomiť, že všetci nemôžeme byť najlepší, a tak keď niekto chce alebo musí byť najlepší, často musí niekoho iného ponížiť alebo zhodiť, aby sa mohol povýšiť nad neho alebo aby sa mohol dostať na vyššiu úroveň,“ upozorňuje Lucia Jurová. A takto vzniká aj zdroj šikany. Práve deti, ktoré sa cítia menejcenné alebo neprijímané, deti, ktoré majú narušené vzťahy s inými deťmi, svoj pocit sebavedomia získavajú tak, že ponížia niekoho iného.
Dôležitejšie ako sebavedomie, je sebaprijatie
Lucia Jurová upozorňuje rodičov na to, že nie je ani tak dôležité budovať v dieťati sebavedomie ako sebaprijatie. Keď dieťa dokáže mať rado samo seba, keď sa vie prijať aj s nedostatkami, tým skôr prijme aj svojich spolužiakov takých, akí sú. „ Keď rodičia dlhodobo vyvíjajú na dieťa tlak, jeho mozog je zaplavovaný kortizolom a adrenalínom a v takomto rozpoložení nemôže produkovať adekvátny výkon. Najkreatívnejší sme vtedy, keď uvoľníme myseľ, keď sa cítime dobre a príjemne. Až v tomto momente sa dokážeme skutočne vnútorne rozvíjať,“ podotkla Lucia Jurová.
Dôležitejšia ako známka je chuť učiť sa
Ešte stále si mnoho rodičov myslí, že cieľom vzdelávania je len nasávanie veľkého množstva vedomostí, ktoré často deti rýchlo zabudnú. Záleží im na jednotkách, ktoré často považujú za jediný činiteľ úspechu. Základom by malo byť vybudovanie pozitívneho vzťahu ku vzdelávaniu, pociťovať radosť z učenia a zo získavania vedomostí. Len takto sa dá vychovať človek, ktorý sa bude vzdelávať celý život. A preto by sa žiaci mali rozvíjať hlavne v tom, čo ich naozaj baví a zaujíma. Často sa zabúda aj na to, že cieľom výchovy a vzdelávania v škole by malo byť aj formovanie vzťahov medzi spolužiakmi, pretože len v radostnom a šťastnom prostredí sa dá skutočne učiť. Dôležitejšie ako jednotky, sú určité zručnosti, schopnosti, ktoré môže človek využívať celý život. A tiež je dôležité, aby dieťa malo podmienky na to, aby mohlo v priebehu školskej dochádzky zisťovať, čo ho najviac baví. Dôležité je tiež to, aby sme mali čoraz viac deviatakov , ktorí si vedia vybrať takú strednú školu, ktorá ich naozaj baví a ktorá ich pripraví na reálny život.
Vďaka chybám sa dieťa posúva ďalej
Chyba by mala byť výzvou na zdokonalenie sa v tom, čo dieťaťu ešte nejde. Ale často sa to takto nevníma. Je to spôsobené hlavne tým, že starší ľudia učia deti, že chyby sú zlé. Učitelia a niekedy aj rodičia za chyby trestajú. Učitelia trestajú zlou známkou a rodičia zákazmi. A tak sa dieťa naučí cítiť previnilo za svoje omyly. A práve tento pocit nás potom ešte aj v dospelosti privádza k opatrnosti a k strachu podniknúť určité veci. A tak dieťa uverí tejto „pravde“, že chyby sú zlé. A s touto „ pravdou“ často žije ešte aj v dospelosti.
Čím viac detí bude bezpodmienečne prijímaných, čím viac detí bude mať možnosť prejaviť sa v tom, čo ich naozaj baví a zaujíma, tým viac detí bude šťastnejších. A šťastné deti nemajú potrebu šikanovať alebo týrať iných.
