Príčiny detskej agresivity

Čo sa deje s dnešnými deťmi, že sú čoraz viac agresívne, cynické, nezvládnuteľné? Prečo kradnú, klamú, šikanujú?

 

Keď sa narodí dieťa, neprichádza na tento svet horšie ako tisícky detí pred ním v predchádzajúcich rokoch. Ale svet, do ktorého prichádzajú a ktorý ich obklopuje je iný ako pred rokmi.  A dospelí v tomto svete sú tiež iní. A tak deti často svojimi prejavmi len reagujú na to, čo v okolí vidia, v čom žijú a čo prežívajú. Aby dospelí (rodičia, učitelia, vychovávatelia), ktorí s deťmi pracujú, vedeli adekvátne reagovať na ich prejavy, musia poznať príčiny týchto prejavov. Skúsený český psychológ PhDr. Zdeněk  Martínek  príčiny detskej agresivity rozdelil do nasledujúcich kategórií.

 

1. Genetické faktory a kopírovanie správania dospelých

Niektoré pramene uvádzajú, že až 60% agresivity spôsobujú genetické predispozície. Veľmi dôležitým aspektom vo výchove v období detstva ako aj dospievania je aj príklad rodičov. Rodičovské stratégie správania vnímajú deti  už od útleho veku a osvojujú si v tomto duchu modely správania, hodnotový a morálny rebríček ako aj spôsoby presadzovania vlastných záujmov. Ak rodičia  riešia rôzne situácie s agresiou a hnevom a ich deti sútoho svedkom, nie je prekvapivé, že aj ony budú reagovať na podobné situácie rovnakým spôsobom.

 

V spoločnosti sa často vyskytuje názor, že agresívni bývajú hlavne otcovia. Prax však ukazuje, že oveľa väčšie problémy s agresivitou majú deti, ktoré sú vychovávané tzv. skryte agresívnou matkou. Čo sa pod týmto pojmom ukrýva? Tento typ matky pred cudzími ľuďmi kategoricky odmieta, že by trestala svoje deti. Jej výpovede pôsobia veľmi presvedčivo. Pravda je taká, že táto matka na svoje dieťa ruku často nepoloží. Svoje stratégie má však veľmi dobre premyslené hlavne vtedy, keď jej manžel je prudký človek. Matka sa v tomto prípade dieťaťu  vyhráža slovami: „ Veď počkaj, keď sa otec vráti domov! Ten si to s tebou vyrieši!“ Po príchode otca domov mu všetky problémy šťavnato a často aj zveličene vyrozpráva a teší sa z toho, ako otec začne dieťa trestať. Matka sa takto očisťuje sama pred sebou a nahovára si, že ona je dobrá, veď ona dieťa netrestá a že len otec je zlý. Dieťa však vie, ako tento proces trestania prebiehal a matku považuje za zradkyňu a za človeka, ktorému nemôže dôverovať. Dieťa vplyvom tohto prístupu začína považovať svet za nebezpečný, má pocit, že ho nemá kto zachrániť. V školskom prostredí sa tieto deti prejavujú  ako impulzívne a výbušné.

2. Sociálne korene agresivity

Nezanedbateľnou príčinou agresivity u detí bývajú často sociálne problémy v rodine. Ide o týraných a zanedbávaných žiakov. Svojím agresívnym správaním signalizujú, že v rodine nie je niečo v poriadku, že ich rodina je nefunkčná.

3. Hyperkinetická porucha

Na správanie deťaťa má vplyv aj ich neurobiologické vybavenie, jeho mentálna výbava a temperament, prekonané úrazy a choroby, ale aj to, ako matka prekonala graviditu a pôrod. Stáva sa, že sa dieťa narodí ako hyperaktívne, a tak nebude zodpovedné za svoje prejavy agresivity.

4. Agresivita spojená s tzv. „výchovnou slepotou“ rodičov

V tomto prípade  ide o také situácie, pri ktorých rodičia odmietajú akúkoľvek spoluprácu so školou, správanie svojho dieťaťa nepovažujú za problémové a ak sa nejaký problém vyskytne, za všetko vinia školu, spolužiakov, učiteľa a podobne. Tvrdia, že dieťa sa doma správa normálne a že problémy má len v škole a škola je zodpovedná za riešenie problémových situácií. Takto sa vlastne zbavujú zodpovednosti za vlastné dieťa.

Úplná katastrofa vo výchove nastáva  vtedy, keď rodičia k agresivite svoje dieťa nabádajú s tvrdením, že dnešný svet je založený na konkurencii a dobre sa majú len tí, ktorí majú široké lakte. Absolútny zlom v tejto situácii prichádza vtedy, keď sa samotní rodičia stanú terčom agresívnych útokov vlastných detí. Až vtedy vyhľadávajú pomoc odborníkov, ale v týchto prípadoch bežné terapeutické postupy už nepomáhajú, zostáva len určitá forma represie (diagnostický ústav, psychiatria a pod.)

5. Agresivita u detí s neuspokojenou základnou istotou

Pevná väzba medzi matkou a dieťaťom je sociálnym, psychologickým a biologickým základom pre ľudstvo. Táto väzba znamená pre dieťa ochranu, bezpečie, sýtenie podnetov a starostlivosť o základné potreby. Dieťa je od narodenia vývojovo pripravené na hladenie, pospevovanie, pohľad do očí, maznanie a nie na hlasnú hudbu, nepríjemné zvuky, nevšímavosť matky, prenesenie starostlivosti z matky na inú osobu (pestúnky, pomocnice v domácnosti a pod.) Toto spôsobuje u detí úzkosť, neskôr útočnosť i dráždivosť. Vzťah matky a dieťaťa sa evolučne vyvíjal dlhú dobu a pôvodne znamenal ochranu pred dravcami. Malé dieťa nevie, že sa dnes už toto nebezpečenstvo nevyskytuje, má však zakódovanú reakciu na ohrozenie. Vyžaduje pozornosť, kričí, hnevá sa, je nervózne, prestáva skúmať okolie, je hyperaktívne. Význam bazálnej (základnej) potreby potvrdzuje aj Bowlbyho teória väzby, ktorá vychádza z jednoduchého pozorovania – keď sa malé dieťa oddelí od matky, prejavujú sa v jeho správaní všetky prvky stresu a dieťa sa snaží všemožnými prostriedkami získať matku späť. Okrem anglického psychiatra Johna Bowlbyho podobné pokusy robila aj M. Ainsworthová.

Výskumy hovoria jasnou rečou. Deti, ktoré v ranom detstve zažili pevnú väzbu s matkou, sú v školskom prostredí radostnejšie, otvorenejšie, vedia adekvátne požiadať o pomoc, vedia lepšie bojovať so životnými prekážkami.

Deti s neistou a problémovou väzbou často reagujú podráždene, agresívne bez vážneho dôvodu, snažia sa na seba za každú cenu upozorniť, majú problémy so sústredenosťou, hyperaktivitou, ich hry sú väčšinou pasívne.

PhDr. Zdeněk Martínek vo svojich výskumoch predpokladá, že porušenie základnej väzby medzi matkou a dieťaťom je jednou zo základných príčin porúch správania dnešných mladých ľudí, a to v akejkoľvek forme. Či je to už opozičný vzdor, klamstvo, náklonnosť k závislostiam, únik do problémových sociálnych skupín, problémy s komunikáciou a hlavne neschopnosť dodržiavať pravidlá v danej spoločnosti.

 

---

Zdroje: Z. Martínek: Agresivita a kriminalita školskej mládeže / S. Navrátil, J.Mattioli: Problémové správanie detí a mládeže