Keď dieťa niečo nahnevá, môže sa prestať komunikovať s rodičmi. Síce nehovorí vety či slová, ale ukrýva v sebe veľa toho, čo by chcelo povedať, len možno nemá na to silu. V článku sa pozrieme na to, čo deti v takýchto situáciách najviac trápi.
Psychológovia hovoria, že existuje niekoľko kľúčových dôvodov, prečo sa s vami deti nechcú rozprávať, keď sú nahnevané. Možno:
- sú príliš rozrušené na to, aby vložili myšlienky do slov,
- sa snažia zachovať pokoj alebo vás ochrániť pred ich citovým zranením,
- nie sú si isté, ako hnev zvládnuť, vzhľadom na to, ako veľmi vás milujú a sú na vás závislé.
Takže to, že deti nekomunikujú, nie je často ich skutočný cieľ. Väčšinou mlčia, lebo nevedia, ako situáciu vyriešiť a v skutočnosti toho chcú povedať veľmi veľa.
Každý rodič občas zažije situáciu, keď sa v rodine dá napätie krájať a deti sú poriadne nahnevané. V takejto situácii to, ako zareagujete, dokáže premeniť napäté momenty na jedny z najlepších príležitostí na spojenie a vytvorenie silného puta. Z tohto dôvodu je dobré, keď rodič vie vycítiť a dešifrovať, čo svojím mlčaním chce dieťa povedať. Čo si dieťa v procese svojho mlčania môže myslieť?
1. Potrebujem sa s vami rozprávať, aj keď sa vás snažím presvedčiť o opaku
Rodičia sú a vždy budú ľuďmi, od ktorých deti chcú očakávajú povzbudenie a pochopenie. Potrebujú len vhodné podmienky na to, aby sa otvorili. V najťažších časoch sa niektorí rodičia domnievajú, že len odborník môže pomôcť ich dieťaťu. Ale najčastejšie deti túžia hlavne po tom, aby ich rodičia trochu usmernili a aby neustále hľadali spôsob, ako by sa mohli dostať do ich vnútra. Deti sa s rodičmi najradšej rozprávajú vtedy, keď majú pocit, že ich sústredene počúvajú. Na toto sú citlivé hlavne staršie deti. Ony veľmi dobre vedia, kedy ich rodičia počúvajú len na pol ucha alebo len zo slušnosti. Ony však túžia po skutočnej komunikácii, pri ktorej rodičia aktívne vnímajú každé ich slovo. Sústredená pozornosť, očný kontakt a premyslené reakcie dávajú dieťaťu signál, že vám môže veriť a môže sa pred vami otvoriť. Takže, keď nahnevané dieťa mlčí, v kútiku duše veľmi túži po tom, aby takúto krásnu a úprimnú komunikáciu s rodičmi mohlo prežívať.
2. Zaujímajte sa o mňa čo najviac a buďte pri mne čo najdlhšie
Hlavne deti v puberte sa často tvária tak, že rodičov nechcú ani vidieť, ale opak je pravdou. Prvoradou požiadavkou takmer všetkých detí a tínedžerov je, aby rodičia trávili čo najviac času počúvaním toho, čo sa s nimi deje. V prvom momente netúžia po vašich radách, tie ich v prvých minútach dialógu skôr blokujú. Túžia po tom, aby ste boli aktívnymi poslucháčmi. Keď rodičia počúvajú dieťa, preukazujú mu tým, že im záleží na tom, čo si myslí. To, že počúvate skutočne, dokážete tým, že prestanete robiť to, čo práve robíte a venujete sa len dieťaťu. Prejavte nadšenie z toho, o čom diskutujete, a to aj vtedy, keď vás téma až tak veľmi nezaujíma. Ak nemôžete odložiť to, čo robíte, oznámte to svojmu dieťaťu a určite sa k rozhovoru vráťte neskôr, keď mu budete môcť venovať plnú pozornosť. Uľahčite dieťaťu, aby sa vám mohlo zveriť s čímkoľvek. Rodičia to môžu robiť tak, že dieťa vždy vypočujú bez toho, aby ho súdili alebo nejak hodnotili, čo je obzvlášť dôležité počas dospievania. Snažte sa viac počúvať, ako rozprávať a tiež sa nesnažte hneď poskytovať rady. Vyhnite sa tiež unáhlenej kritike. Ak deti cítia, že máte tendenciu ich odsudzovať, môžu hľadať rovesníka, ktorému sa budú radšej zdôverovať ako vám. Samozrejme, deti potrebujú vaše rady a usmerňovanie, no najlepšie je byť najprv skvelým poslucháčom a až po určitej dobe poskytovať rady, čo ďalej v živote robiť. Pri takomto rozprávaní si deti samy triedia svoje pocity. Nahlas premýšľajú a hľadajú vlastné riešenia. Keď im venujete pár minút, môže to mať pre ne obrovský význam. Snažte sa predovšetkým formovať silné puto medzi vami a dieťaťom. To je najdôležitejšie. Keď už existuje, dieťa si každú vašu radu s nadšením vypočuje a často ju aj uplatní.
3. Dôverujte mi, že problém začnem riešiť a ponúknite mi len toľko pomoci, koľko potrebujem
Deti v puberte túžia po samostatnosti a často chcú riešiť problémové situácie samy. Je to súčasť rozvoja zdravej nezávislosti a množstvo pomoci, ktorú dieťa potrebuje, sa môže časom vyvíjať. Aby rodičia našli to najsprávnejšie množstvo, môžu dieťaťu skúsiť ponúknuť niekoľko možností. A potom povzbudzujte svoje dieťa, aby si niečo vybralo alebo prišlo s vlastným nápadom.
4. Neobviňujte ma, keď som nahnevaný/á
Keďže deti nadmieru milujú svojich rodičov, môže byť pre ne veľmi ťažké zvládnuť situáciu, do ktorej sa dostali a zároveň uniesť ešte aj obviňovanie zo strany rodičov. Vo vyhrotenej situácii je najlepšie chvíľu mlčať, kým vypäté emócie opadnú.
5. Dajte mi najavo, keď ste naozaj zo mňa smutní
Nervový systém vášho dieťaťa je prepojený s vaším, takže ak budete predstierať, že sa nič nedeje, dieťa môže pociťovať úzkosť, pretože cíti, že sa niečo deje a vy reagujete neadekvátnym spôsobom. Dieťa sa cíti zmätené, čo môže spôsobiť, že stratí dôveru vo svoje inštinkty. Deťom a tínedžerom pomáha, keď vedia, že aj dospelí majú ťažké časy a že zlé pocity sú súčasťou života. Je správne, keď presne vedia, že rodičia môžu byť smutní, ba dokonca nahnevaní kvôli deťom. Dôležité je však ubezpečenie, že časom sa všetky rany vyliečia, len je potrebné hľadať správnu cestu k náprave.
6. Nevzdávajte to so mnou
Ak cítite, že je vaše dieťa na niečo nahnevané, ale nič nehovorí, to neznamená, že netúži po tom, aby ste sa nevzdávali a naďalej hľadali spôsob, ktorý by vás spojil. Dieťa čaká, že nájdete nejakú cestu či slová. Môžete napríklad povedať niečo ako: „Chápem ťa, že sa so mnou práve teraz nechceš rozprávať. Možno je to spôsobené tým, že v minulosti som ti rýchlo ponúkol riešenia, a tak mi možno nedôveruješ. Myslím, že to, čo by si mohol teraz potrebovať, je to, aby som ťa počúval a snažil sa pochopiť tvoj uhol pohľadu." Možno to v tejto konkrétnej situácii opäť nevyjde, ale o mesiac to môže byť už ináč. Dôležité je, že dieťa vidí vašu snahu komunikovať s ním zvládať v pokoji náročné situácie.
7. Budem rád/rada, keď budete vo mne vidieť aj to dobré
Deti sa často obviňujú, aj keď sa tvária, že ich vlastné správanie nezaujíma. Môžu sa dokonca obávať, že sú „zlé deti“, ak sa im nedarí splniť všetky očakávania v škole alebo doma. Keď rodičia stále vidia to dobré vo svojich deťoch a neustále o tom hovoria, deti si s väčšou pravdepodobnosťou zapamätajú o sebe dobré veci. Rozvíjajú tiež schopnosť prijať zdravú zodpovednosť alebo v prípade potreby dokážu urobiť nápravu. Ak to tak nie je, majú o sebe pochybnosti a často aj nechuť pohnúť sa iným smerom.
Nie vždy je možné prísť na to, čo vaše dieťa rozčuľuje. Ale záujem o svet dieťaťa, aktívne počúvanie či úprimná komunikácia vám v tom môžu pomôcť. A keď aj niekedy rôzne situácie nevyriešite, dôležité je, že vďaka premyslenému prístupu nadviažete s dieťaťom silné puto, ktoré v konečnom dôsledku pomôže celej rodine prežívať väčšiu spokojnosť a radosť.
