Bigstock
Pri výchove detí sa často zameriavame na chyby, ináč povedané, všímame si ich hlavne vtedy, keď urobia niečo zlé. Často je to tak, že keď vykonávajú pekné a správne veci, tak si ich nevšímame, dlhé hodiny osamote žijú len vo svojom svete. Niekedy to naozaj vyzerá tak, že sme ochotní sa im venovať len vtedy, keď robia niečo zlé a nevhodné. Hrozí však riziko, že čoskoro zistia, že im je pozornosť venovaná len vtedy, keď kričia, plačú, trucujú alebo kopú okolo seba. Keď si zvyknú, že práve vtedy rodičia utekajú za nimi a všetko ostatné nechávajú bokom, práve tieto negatívne prejavy správania využívajú čo najčastejšie. A preto, ak chceme, aby deti boli viac pokojné a ak chceme ich pozornosť usmerňovať pozitívnym smerom, mali by sme zmeniť našu taktiku v komunikácii a v prístupe k nim.
Niektorí dnešní rodičia pomerne málo verbálne komunikujú s deťmi. Výskumy zistili, že napríklad otec s dieťaťom hovorí priemerne iba deväť minút denne a obsah komunikácie je len formálny, nejde do hĺbky duše. Rodičia nerozvíjajú slovnú zásobu, hoci to dieťa veľmi potrebuje. Naučiť dieťa hovoriť, je naučiť ho byť samým sebou, byť osobnosťou. Reč rozvíja myslenie a naopak. Pritom je veľmi dôležitá aj funkcia citového odreagovania sa napríklad prostredníctvom rozprávania zážitkov, ktoré počas dňa dieťa prežilo. Prostredníctvom tohto rozprávania sa dieťa učí vyjadriť svoje názory a formulovať svoje potreby. Rodičia, ktorí tejto skutočnosti pripisujú určitú význam, deťom umožňujú slobodu vyjadrenia svojich názorov a potrieb, poskytujú priestor, aby mohli hovoriť čo najčastejšie a vytvárajú prostredie, kde deti hovoria úprimne a otvorene, čo ich spätne vedie k otvorenosti a zodpovednosti v správaní. Naopak, poruchy v rodinnej komunikácii majú aj vážne celospoločenské dôsledky. Významným predpokladom úspešnej komunikácie je schopnosť aktívneho počúvania dieťaťa.
Čo je aktívne počúvanie?
Schopnosť aktívneho počúvania znamená prijímanie informácie od dieťaťa tak, aby ono cítilo, že rodič ho chápe, zdieľa s ním jeho problém a má záujem pomôcť mu ho riešiť. Pri nácviku schopnosti rodičov počúvať svoje deti môžeme využiť najmä niektoré zo zásad efektívnej komunikácie:
Technika odzbrojenia
Rodič je inštruovaný, aby v tom, čo dieťa hovorí, našiel istú pravdu, aj keď je presvedčený o tom, že to, čo dieťa hovorí, je úplne nesprávne, nerozumné, iracionálne alebo nespravodlivé.
Technika empatie
Rodič sa má pokúsiť vžiť do prežívania svojho dieťaťa, to znamená:
- vidieť svet jeho očami,
- myslieť empaticky, teda parafrázovať slová dieťaťa,
- preciťovať , teda uvedomiť si, ako sa dieťa cíti, podľa toho, čo mu hovorí .
Technika otázky
Rodič sa mal pýtať ohľaduplne a opatrne, aby sa dozvedel, čo si dieťa myslí a ako sa cíti.
Znaky efektívnej komunikácie s deťmi
Základné znaky efektívnej komunikácie predstavujú nasledovné prístupy.
1. Ochota komunikovať. Znamená to dať deťom jasne najavo, že sú pre nás rovnocennými partnermi v dialógu, že nás ich názory, postoje, úspechy i neúspechy zaujímajú.
2. Vedieť si nájsť čas a miesto na komunikáciu. Napriek svojim pracovným povinnostiam by si rodičia mali nájsť čas na to, aby s dieťaťom riešili jeho problém.
3. Starostlivo, dôkladne a aktívne počúvať. Okrem zásad uvedených vyššie je dôležité pripomenúť, že dieťa by sme nemali prerušovať alebo inak mu brániť vo výpovedi.
4. Byť schopní prijať a rešpektovať city detí. Napríklad: „Viem, že si na mňa nahnevaná. Sľúbil som ti, že spolu pôjdeme do kina a ja som dnes popoludní mala v práci dlhú poradu.“
5. Prevziať zodpovednosť za vlastné city k danej otázke bez toho, aby sme dieťa obviňovali alebo útočili naň. „Bála som sa, či sa ti niečo nestalo, keď si neprišla z diskotéky do 21.00 domov.“ Nikdy by sme situáciu nemali riešiť výčitkou: „Kde si bola? Ty nevieš prísť domov načas?“ Po takýchto nepriateľských otázkach sa dieťa pravdepodobne uzavrie, odmlčí alebo si hľadá výhovorky.
6.Využívať humor v komunikácii s dieťaťom. Humora úsmevpomáhajú preklenúť napäté situácie mlčania pri pretrvávajúcom konflikte a dokáže navodiť pozitívnu emocionálnu klímu v celej rodine.
Nevedieť počúvať je oveľa častejším problémom, ako by sa nám mohlo zdať na prvý pohľad. V umení počúvať, rovnako ako v každej tvorivej činnosti, nikdy nevystačíme s intuíciou či inšpiráciou. Musíme si osvojiť techniky umožňujúce prenikať do hĺbky a dôkladne rozumieť nielen vysloveným, ale aj zamlčaným posolstvám. Počúvanie nie je ľahké, pretože znamená omnoho viac ako vnímať slová. Poslucháč musí venovať pozornosť a rozlišovať mimiku hovoriaceho, udržať pozornosť či kontakt očí, adekvátne formulovať otázky a nachádzať vhodné odpovede a vedieť tiež, kedy a s akým výrazom ostať ticho. Hoci si to, ako všetko dobré, vyžaduje určitú námahu, stojí to za to, veď odmenou bude citeľné zlepšenie vzťahov s našimi deťmi.
ZDROJ: Nancy van Peltová: Umenie komunikovať bez zábran
