Vedec Robert Rosenthal uskutočnil niekoľko psychologických experimentov, ktorých zistenia majú významný vplyv na deti pri ich vzdelávaní, výchove i ich osobnom raste. Ako môžete chtiac alebo nechtiac ovplyvniť budúcnosť vášho dieťaťa?
Fenomén Pygmalionovho efektu
Pomenovanie tohto fenoménu vychádza z námetu gréckej mytológie. V Ovidiovom príbehu bol Pygmalion tvorca krásnej ženskej sochy, ktorá silou lásky a božským pričinením ožila a získala vlastnosti, ktoré si u nej Pygmalion vysníval. Známejšia je hra od G.B Shawa Pygmalion, ktorá nesie odkaz, že ak niekomu veríme, venujeme mu trpezlivú pozornosť a podporu, môžeme z neho urobiť nového človeka. A to doslova.
Pygmalioni sme vlastne MY!
Každý z nás o tom vie. My všetci sme sa už s myšlienkou „sebanaplňujúceho proroctva“ stretli. Bežnými príkladmi toho, že si jednoducho predpovedáme svoju budúcnosť sú „placebo pacienti“, vystresovaní študenti pred skúškou vopred presvedčení o svojom neúspechu, ktorý sa aj dostaví, alebo tí, ktorým sa udiala predpovedaná budúcnosť, ktorú očakávali. Veľakrát sa stalo, že ľudia išli na pútnické miesto, aby sa vyliečili a stalo sa. V skutočnosti ich však nevyliečilo samotné miesto. V čom teda spočíva tajomstvo účinku splnených očakávaní?
Najpodivnejší psychologický experiment na škole
Robert Rosenthal bol americký profesor psychológie s nemeckým pôvodom, ktorý dostal ocenenie za celoživotný prínos v psychológii . Píše sa rok 1968. V tejto dobe boli populárne testy inteligencie na základných kalifornských školách. Na začiatku školského roka tím psychológov urobil na škole tzv. „Havard Learning test“, ktorý predpovedá školský výkon a pokrok. Učitelia v škole dostali tipy na obzvlášť šikovné a nadané deti. Na tom by nebolo nič zvláštne. V skutočnosti však išlo o podvod. Žiadne testy sa nekonali. Výber vzorky veľmi nadaných detí bol vybraný náhodne! Išlo o 20% priemerných študentov. Výsledky boli šokujúce. Na konci školského roka sa tejto vzorke detí výrazne zlepšil prospech. Rosenthal vo svojich štúdiách zo skrytých záznamoch experimentátorov zistil, že učitelia sa k vybraným deťom chovali (vedome, ale i nevedome) inak- častejšie ich vyvolávali, viac ich chválili, používali inú neverbálnu komunikáciu, mimiku a gestikuláciu a pod.
Podobná situácia sa konala v Rosenthalových skorších experimentálnych pokusoch s laboratórnymi krysami, špeciálne chovanými na štúdie merania inteligencie u zvierat. Napr. skúmali zvieracie schopnosti, ako rýchlo dokážu prejsť bludiskom atď. Svojim študentom povedal, že do skupiny A patria krysy označené ako „múdre“, skupinu B tvoria „hlúpe“ myši. Výber do skupín bol fingovaný a náhodný. Študenti, ktorí pracovali so vzorkou múdrejších krýs sa im viac venovali, podporovali a a povzbudzovali a vďaka očakávaniam študentov skutočne preukazovali excelentné výkony. Preto sa Rosenthal rozhodol skúmať tento jav na ľuďoch.
Očakávania učiteľov a ich dopad na študentov
Rosenthal dokázal, že očakávania môžu skresliť výsledky empirických vied. Predpovedal, že učitelia základných škôl sa môžu podvedome chovať spôsobom, ktorý uľahčí a prirodzene podporí úspech študentov a to bez zmeny vyučovacej metódy. Ak sa pedagóg správa k žiakovi tak, že je talentovaný, vytvorí z neho talentovaného žiaka. Ide o koreláciu medzi pozitívnymi očakávaniami učiteľa a výkonom žiaka. Venovanie väčšej pozornosti, viac šancí, dôvery spôsobí, že žiak sa s tým začne stotožňovať a viac sa snaží. Ak sa učiteľ rozhodne, že žiak je trojkár, umiestni dieťa do kategórie si priemerný študent a dieťa tomu uverí.
Ako môže ovplyvniť postoj učiteľov výsledky študentov?
Presne ako sa Rosenthal a Jacobson domnieval na základe svojich predchádzajúcich výskumov, očakávania od žiakov na strane učiteľov sa stali akousi predpoveďou, ktorá sa sama od seba napĺňala. „Keď učitelia očakávali od niektorých detí preukázanie vyššieho stupňa inteligenčného vývoja, naozaj sa tak stalo a deti preukázali vyššiu inteligenciu.“ Nemožno zabudnúť, že uvedené údaje predstavujú priemer z troch tried od troch učiteľov z každého ročníka. Ťažko tu hovoriť o iných možných vysvetleniach ohľadom výšky IQ než o očakávaniach učiteľov.
Avšak Rosenthal cítil potrebu vysvetliť, prečo tento fenomén predpovede, ktorá sa sama napĺňa, nebol zistený u žiakov vyšších ročníkov.
- Menšie deti sa vo všeobecnosti považujú za prispôsobivejšie a poddajnejšie. Ak je to pravda, potom si mladšie deti v štúdii prešli väčšou zmenou, pretože je jednoduchšie ich zmeniť ako staršie deti. S tým je spojená aj možnosť, že ak by aj mladšie deti neboli prispôsobivejšie, učitelia si mysleli, že sú. Iba samotné toto presvedčenie bolo dostatočné, aby vyvolalo rozdielne zaobchádzanie a spôsobilo uvedené výsledky.
- Mladší žiaci na základnej škole zvyknú mať menej pevne stanovené renomé. Inými slovami, učitelia si ešte nestihli vytvoriť názor na schopnosti dieťaťa, očakávania výskumníkov tak mohli mať väčšiu váhu.
- Mladšie deti možno ľahšie ovplyvniť a sú citlivejšie na nepatrné a neúmyselné procesy, ktorými im učitelia zvyknú dávať najavo, aké od nich majú očakávania:
- Učitelia nižších ročníkov sa od učiteľov vyšších ročníkov môžu líšiť v spôsobe, akým deťom komunikujú svoje očakávania. Rosenthal a Jacobson už ďalej presne neanalyzovali o aké rozdiely ide a či vôbec existujú.
Sugescia, motivácia alebo Damoklov meč?
Ak skutočne existuje mechanizmus Pygmalionovho efektu, deti sú projektové plátna, na ktoré premietame naše predstavy o nich. Iste, chceme pre deti len to najlešie, ale v tomto ponímamní držia rodičia nad dieťaťom obrovskú moc. Pozitívnu aj negatívnu. Pygmalionov efekt má totiž aj tienistú stránku. Jeho opakom je Golemov efekt, keď sa jedná o negatívne alebo nízke očakávania. Ak skutočne existuje zhmotnenie rodičovskej dôvery v dieťa, ktoré sa premení na jeho väčšiu snahu, zefektívnenie schopnosti a výsledky dieťaťa, potom sa nám ponúka druhá otázka. Ako sa odzrkadlí rodičovská a učiteľská nedôvera v schopnosti dieťaťa, podhodnotenie, zaškatuľkovanie opisnými imperatívmi: „Si taký...“, či neverbálnym správaním? Dieťa si vytvorí negatívnu identifikáciu, s ktorou sa osobnostne stotožní.
Existuje aj tretia cesta
Kruh sebanaplňujúceho proroctva je možné prelomiť, ak človek opustí počiatočnú definíciu, s ktorou sa stotožnil a presadí novú. Práve vtedy prestane presvedčenie vytvárať realitu. Kráčať po tretej ceste znamená veriť sám vo svoje schopnosti, nadanie a talent. Znamená byť sebe koučom, motivátorom a to isté v roli rodiča učiť aj deti, ktoré nebudú plniť „len“ vybrané očakávania rodičov a učiteľov.
- Nízke očakávania vedú k nízkemu výkonu.
- Kto veľa od seba očakáva, mnoho dosiahne.
- Pozornosť zaisťuje zmenu a záujem oživuje výkon.
- Pozor na reálne očakávania, rodič by mal vediet posúdiť schopnosti dieťaťa.
Zdroj: Rosenthal, R., SL Jacobson, L.: WHAT YOU EXPECT IS WHAT YOU GET
