V dnešnom svete je trendom vychovávať sebavedomé a priebojné dieťa, ktoré sa neskôr dokáže v tomto svete uplatniť. V súčasnosti je známe, že negatívne hodnotenie do výchovy nepatrí. Napriek tomu si však mnohí rodičia neuvedomujú, že ani chválenie nie je najvhodnejší spôsob výchovy. Teraz si poviete, „čo je ta zase za špekuláciu?“, veď každé dieťa to očakáva. Niečo sa mu podarí, pochválime ho a za zlé ho potrestáme. Dôležité je, ako to robíte denodenne.
Chválenie ako závislosť na vonkajšom zdroji
Hoci sa pochvala sústreďuje na pozitívne správanie, patrí do hodnotenia, ktoré vychádza zvonku a nie zvnútra dieťaťa. Ide teda o iniciatívu zo strany rodiča, ktorý popisuje správanie dieťaťa. Jednoduchšie povedané, pochvala podporuje závislosť dieťaťa tým, že ho učí spoliehať sa na vonkajší zdroj kontroly a motivácie, nie na sebakontrolu a vnútornú motiváciu. Je to istá forma odmeny. Vo veľkej miere však popisuje len konečný stav (napríklad krásny obrázok, pekne uprataná izba...) a neodzrkadľuje proces a hlavne snahu, čo sú v tomto prípade najdôležitejšie. Dieťa môže začať veriť tomu, že má hodnotu len vtedy, ak má úspechy. Koniec koncov motiváciou jeho činov sa stane uspokojenie potrieb iných, spočiatku hlavne rodičov. Ako to môže vnímať dieťa?
Rodič povie: „Ty si také dobré dievčatko“ a dieťa si pomyslí: „majú ma radi, len keď som dobrá?“
Rodič: „Dostala si jednotku, si šikovná, to je dobré!“ a dieťa si myslí: „mám hodnotu len vtedy, ak dostávam jednotky?“
Povzbudenie ako budovanie sebadôvery a sebaúcty
Povzbudenie je proces, ktorý sa sústreďuje na úspechy a schopnosti dieťaťa s cieľom vybudovať u neho sebadôveru a sebaúctu. Táto forma hodnotenia sa zameriava na vnútorné hodnotenie a účasť dieťaťa, tým podporuje rozvoj vlastnej motivácie a sebakontroly. Povzbudzujúci rodič učí svoje dieťa prijať aj nedostatky, učiť sa z vlastných chýb, učia ho dôverovať si a cítiť sa užitočné v tom, čo robia. Buduje vedomie o vlastnej hodnote, ktoré je základom pre orientáciu a rozlúsknutie mnohých zložitých životných situácií.
Frázy povzbudenia môžu vyzerať takto:
- „Tvrdo si na tom pracovala.“
- „Podarilo sa ti to.“
- „Zvládla si to.“
- „Nevzdala si sa, až kým sa ti to nepodarilo.“
- „Už to vieš urobiť aj sama.“
- „Môžeš byť hrdá, ako sa ti to podarilo.“
Čo všetko je dôležité si uvedomiť?
- Prijať svoje dieťa také, aké je.
- Dôverovať mu, aby neskôr mohlo dôverovať samo sebe.
- Dávať mu najavo jeho hodnotu.
- Rešpektovať ho – základ k sebaúcte.
- Nedávať príliš vysoké méty, pretože môžu byť následkom neúspechu a nedostatku sebadôvery.
- Neporovnávať ho ani s vlastným súrodencom.
V rámci motivácie, okrem pochvaly a povzbudenia, hrá veľmi dôležitú úlohu aj trest. Zmysel trestu, ako následok určitého správania dieťaťa, spočíva v tom, že sa bude výskyt tohto správania znižovať. Základnou funkciou trestu je teda zabrániť opakovaniu nežiaduceho správania.
Trest ako motivácia?
Z hľadiska motivačného pôsobenia môže mať primerané množstvo trestov pozitívny účinok. Dôležité je však dodržať niekoľko zásad, aby sa dosiahol tento efekt.
- Presné stanovenie kritérií, za čo má byť dieťa potrestané a následné dôsledné dodržiavanie.
- Úmernosť trestu miere nevhodného správania. Niekedy sa stáva, že dieťa je potrestané aj za to, za čo by potrestané nemalo byť (za neúmyselné vyliatie vody, za nadávky a pod.)
- Forma trestu - psychické tresty (odobratie lásky, chladné správanie..) môžu viesť k pocitom úzkosti a viny. Naopak fyzické tresty sú ponižujúce a môžu viesť k zvýšenej agresivite detí. Dôležité je uvedomiť si, že oba tieto prístupy vedú k strachu, agresii a poškodzujú vzťahy k druhým ľuďom.
Najvhodnejšou formou trestu je metóda prirodzených dôsledkov správania dieťaťa. Napríklad tým, že je dieťa nútené učiniť nápravu, pociťuje na sebe negatívny dôsledok činu a pochopí tak lepšie dôvod, prečo nemalo takýmto spôsobom konať.
Príklad: 10-rocný Martin ešte nemal dokončené domáce úlohy a dve hodiny sa hral na mobile. Nasledujúci deň dostal v škole päťku, keďže úloha nebola splnená.
Prirodzenou reakciou rodiča by asi bolo: „Prečo si dostal päťku? Prečo si neurobil domáce úlohy?“ Prečo, prečo a prečo... Za trest by dostal zákaz hrania sa na mobile, prípadne aj chodenia vonku. Účinnejšíe riešenie je hľadanie prirodzeného dôsledku. Prirodzený dôsledok by mohol vyzerať takto: „Vidím, že si dostal päťku, čo sa stalo?“ Dieťa dostane iný pohľad na vec, vidí, že ho neobviňujete, nehneváte sa a je pravdepodobné, že celú situáciu vysvetlí (Bol som unavený, zabudol som, dlho som sa hral a potom sa mi už nechcelo...). Dieťa postupne samo pochopí, že niečo podcenilo, a preto sa TO stalo. Následne je na mieste sa opýtať aj to, čo by mal urobiť, aby sa to nabudúce nestalo, resp. ako si môže päťku najbližšie opraviť a čo musí preto urobiť. Preneste zodpovednosť za jeho konanie na jeho plecia. Dieťa na to dokáže samo odpovedať a nájsť aj riešenie.
Pochvala, ocenenie alebo trest môžu byť teda dobrým motivátorom pre dieťa. Podstatné je ich motivovať múdro, tak aby sme ich povzbudzovali konať lepšie ako doteraz. Prvým krokom je zistiť dôvod, prečo danú vec chce a od toho sa odraziť ďalej. Nie je najideálnejšie dieťa kritizovať za chyby, ale hľadať aj v tom zlom niečo pozitívne a podporovať ho k činnosti.
