Potrebujeme budovať psychickú odolnosť detí aj v školách? Nestačí pri výchove len vplyv rodiny? Aj na tieto otázky v rozhovore odpovedala školská psychologička KORNÉLIA ĎURÍKOVÁ, ktorá sa špecializuje na pozitívnu edukáciu v školách.
V zahraničných školách stále častejšie vídať, ako venujú cez vyučovanie priestor rôznym aktivitám na sebapoznávanie, zvládanie stresu alebo meditačné techniky. Prečo tomu u nás nevenujeme pozornosť?
Ešte stále to ani vo svete nie je úplne bežné, ale stáva sa to niečím, čo sa vo výraznej miere začína v školách aplikovať. Hodiny Mindfullness sú často spomínané. Sú to hodiny, kde sa učia deti ovládať svoje pocity, emócie, dokážu sa skľudniť, dostať sa do stavu, že sa vedia odpojiť od vzruchov, ktoré zažívajú okolo seba a dokážu sa koncentrovať na prácu v škole.
Je to pre deti náročné?
Spočiatku áno. Pretože nie sú na to zvyknuté. Je to niečo úplne iné ako poznajú. No sú to v konečnom dôsledku veľmi jednoduché aktivity. Je to ale všetko o návyku, ktorý musíme deti učiť. Zvyknem hovoriť, že ak zje niekto jednu brokolicu, nestane sa hneď zdravým. Rovnako to platí aj tu. Ak spravíme s deťmi raz relaxačnú aktivitu, neznamená to, že to vieme a bude to mať hneď pozitívny účinok. Ide tu o pravidelnosť a vytvorenie návyku. Hoci aj niekoľkominútovom denne. Ak si ho deti vytvoria, dokážu ho aj v priebehu dňa kdekoľvek a kedykoľvek využiť. Je to vec, ktorá je v dnešnej dobe jedna z top tém. Veľmi to podporuje sebaovládanie a práve sebaovládanie je jedna z vlastností, ktorá v dnešnom svete veľmi chýba a deti s ňou majú problém.
Ako sa nedostatok sebaovládania prejavuje navonok?
Nedokážem ovládať svoje pocity, emócie, správanie, som výbušný voči ostatným, ale neviem sa ovládať ani voči sebe. V škole to môže vyzerať aj tak, že deti skáču do reči, vyskakujú z lavice, nedokážu počkať. Sebaovládanie je ale aj o nedokončení si svojich povinností, neplnení úloh, rýchlom a ľahkom podľahnutí pokušeniam, nedostatku vytrvalosti a rýchlom vzdaní sa.
Nedostatok sebaovládania spôsobuje problémy v medziľudských vzťahoch. Práve aktivity, ktoré súvisia s Mindfullness, pomáhajú deťom učiť sa ovládať samých seba, koncentrovať sa na „tu a teraz“. Obrovský priestor vidím aj v tom, že práve vďaka tomu sa vytvorí priestor na reflexiu, vďaka čomu si môžu uvedomiť, čo robia, ako sa správajú, aký to má dopad na nich samých, ako aj všetko okolo nich.
Minulý rok som bola na medzinárodnej konferencii v Maďarsku, ktorá sa venovala pozitívnej psychológii a pozitívnej edukácii. Prezentovali sa tam rôzne projekty z celej Európy, ktoré sa už v tejto oblasti v školách realizujú. Išlo teda o príklady aplikácie prvkov pozitívnej edukácie do vyučovania. Veľké zastúpenie mali severské krajiny, ktoré ukazovali, ako do ich mimoriadne úspešného vzdelávania vkladajú čoraz viac prvkov mindfullnessu, relaxácie. Zdá sa, že to má mimoriadne dobý dopad na kvalitu nielen prežívania detí – zlepšuje sa ich psychické zdravie, ale že to má výborný dopad aj na výsledky v školách.
Prečo?
Lebo ak je dieťa pokojné, dokáže sa lepšie koncentrovať, pracovať, kooperovať s učiteľom. Učiteľ zase ľahšie dokáže pracovať s dieťaťom. Celkovo je atmosféra na hodine lepšia. Taktiež to podporuje lepšie medziľudské vzťahy a to má dopad, že aj ich akademické výsledky sú potom lepšie. Napr. vo Švédsku alebo Dánsku to už robia veľmi intenzívne.
Aký veľký priestor tomu v škole venujú?
Niekedy stačí denne aj pár minút. Ak už majú deti vytvorený návyk, ako sa upokojiť a čo počas tejto chvíľky robiť. No podstatné je na začiatku tomu venovať trochu viac času a ako som už viackrát povedala sústrediť sa na pravidelnosť a vytvorenie návyku. Neskôr sa to stáva súčasťou atmosféry, kultúry, celého fungovania školy. Ale je pravda, že štruktúra vyučovacieho procesu je u nich úplne iná ako u nás. Hodiny trvajú dlhšie, sú tam dlhšie prestávky. Alebo majú menej hodín, lebo sú v inej podobe. Majú aj samostatné hodiny ako mentálne zdravie.
Čiže je evidentné, že oni už jasne vnímajú, že podporovať psychickú odolnosť detí je dôležité a má to presah aj mimo školy.
Áno, uvedomujú si to. Dôležité je aj to, že pociťujú výsledky tejto snahy. Ak sa pozrieme na výsledky najšťastnejších krajín, tak severské krajiny sú dlhodobo na vrchole rebríčka. Umenie relaxácie, skľudnenia sa dobre zvládajú. Hoci na druhej strane sú aj rebríčky, ktoré hovoria, že tými top krajinami sú Fidži, či krajiny Latinskej Ameriky. Záleží od toho, aké faktory sa berú do úvahy. Stáva sa, že odborníci, ktorí sa zaoberajú témou šťastia, a zostavujú tieto rebríčky, dostávajú otázku, ako môžu byť tieto krajiny najšťastnejšie, keď je tam najväčšia miera depresií a samovrážd. Na to odpovedajú, že je to mýtus, nie je to pravda a, že miera depresií a úzkostí nie je u nich o nič vyššia ako v iných krajinách. Že sa to proste len nafukuje. Ale je tiež skupina ďalších odborníkov, ktorí hovoria, že je to naozaj tak a že miera depresie je tam vysoká. Myslím si, že to veľmi závisí od faktorov, ktoré sa berú do úvahy.
Faktom ale ostáva to, že tomu, ako byť šťastný, spokojný, venujú veľkú pozornosť a hľadajú na tieto otázky odpovede. Snažia sa o to, aby kvalita života bola dobrá a vysoká a pozerajú sa na to z rôznych pohľadov.
Ale nie je to len horúca téma v severských krajinách.
Nie, kvalite života sa venuje stále viac krajín. Je to téma, ktorá si získava čoraz väčšiu pozornosť. Stále viac si zodpovední ľudia uvedomujú, že kvalitu života netvorí len HDP a ekonomický rast, ale aj iné faktory ako medziľudské vzťahy, životná spokojnosť. To, ako som psychicky odolný, vďačný, aký zmysel vidím v živote, či poznám a dokážem využívať svoje silné stránky.
Ako sme na tom na Slovensku?
Je to stále v plienkach. Ak sa bavíme o školskom prostredí, tak už je tu zopár aktivít, ktoré k tomuto smerujú, ale je ich málo. Byť dobrým učiteľom neznamená len dobre a kvalitne odovzdávať vedomosti, ale je to aj o vzťahu medzi žiakom a učiteľom. Je to o prostredí, kde učitelia a žiaci fungujú. Takisto je dôležitá téma charakteru a má mať svoje miesto v školách. Pomaličky sa jej niektoré začínajú venovať, no napočítame ich na prstoch rúk.
Vy sa na Slovensku tejto téme nejak hlbšie venujete?
Už tretí rok spolupracujem so Štátnou školskou inšpekciou na jednom projekte, ktorého cieľom je, aby sa priniesli myšlienky pozitívnej edukácie a kvality vzťahov do škôl. Snažím sa poskytnúť školskej inšpekcii a školám iný uhol pohľadu na fungovanie školy. Nazvala som to psychológia školy – charakter a jej vnútro. Je to o tom, že zmyslom školy nie je vypúšťať do dnešného sveta deti, ktoré len zvládajú učivo, majú veľa vedomostí, ale aby z nich vyrástli silné psychicky odolné osobnosti, poznali svoje silné stránky, mali charakter a dokázali uspieť v dnešnej dobe. K tomu, aby sme sa dopracovali k tejto myšlienke, musíme vedieť uchopiť kultúru, klímu a medziľudské vzťahy, pretože to je najsilnejší faktor, ktorý vplýva na kvalitu vzdelávania aj na výsledky testovaní a schopnosť učiť sa.
Ako vnímajú riaditelia u nás takýto posun škôl? S pár školami ste už na tom pracovali. Nepovažujú to za niečo, čo je nemerateľné, a preto tomu nechcú venovať čas?
Záleží od školy. Sú školy, kde to prijmú, páči sa im to, iným nie, alebo je to pre ne priveľmi inovatívne. Myslím si, že tu ešte nie je vytvorená atmosféra na tieto témy. Chce to asi viac času, diskusií. Taktiež mám pocit, že učitelia sa bránia tejto téme, lebo to považujú za niečo navyše a už aj tak toho majú toho dosť.
A naozaj by si to vyžadovalo veľa času?
Prvoplánovo sa zdá, že sú to ľahké témy. Človek si pomyslí, že o vytrvalosti, vďačnosti, sebaovládaní, láske k učeniu... toho vie veľa. Je to niečo, čo musí byť predsa každému jasné. Prečo by sme tomu mali venovať priestor? A navyše je to súčasť výchovy doma. Ukazuje sa ale, že to vôbec nie sú ľahké témy. Nie je o tom ľahké rozprávať a poskytovať zrozumiteľný a zároveň odborný výklad, ktorý je prijateľný. Keď hovoríme o charaktere, silných stránkach a pod. tak je dôležité držať sa jedného zlatého pravidla: Hoci hovoríme o morálke, nesmieme moralizovať.
Prečo?
Ak hovoríme o charaktere, hovoríme o morálnych, etických hodnotách. Ak si zoberieme odvahu, tak človek by mal byť odvážny. Nemali by sme mu ale diktovať, že odvaha vyzerá takto. Môžeme mať predstavu, ako vyzerá odvážny človek. Ak sa škola rozhodne, že si vyberie niektoré charakterové vlastnosti, ktoré sa stanú súčasťou jej hodnôt, tak je dôležité, aby terminológii rovnako rozumeli učitelia, deti i rodičia. Tam ale môžu nastať rôzne rozdiely vo vnímaní odvahy - kultúrne, generačné... Netreba zabúdať na to, že každá silná stránka má svoju odvrátenú stranu. Je dobré byť odvážny - vedieť povedať si svoj názor, ísť si za svojím, nebáť sa zastať iných..., ale pozor na jej odvrátenú stranu. Odvrátená strana odvahy je napr. ak sa rútim autom 220 km/h po ceste, popri tom telefonujem alebo som on-line na sociálnej sieti. Deti to môžu považovať za odvážne, no to už je nezodpovedné, riskantné a vôbec nie odvážne. Preto treba pomenovať hranice. Netreba očakávať, že to vedia automaticky. V školách sa často spoliehajú na to, že o týchto témach sa má hovoriť len doma. Mali by sme prekročiť bariéru, že je to čisto v rukách rodičov.
Je to chybné myslenie očakávať to len od rodičov?
Nenazvala by som ho chybným, no škola by sa mala stať komunitou, kde sa stretávajú žiaci, učitelia a rodičia. Prioritne musí byť výchova jednoznačne v rodine, ona je základ. Ale v dnešnej dobe to nie je už len o rodine. Rodičia dlho pracujú, sú večer vyčerpaní, majú často sami so sebou problémy zvládať každodenný tlak. Nie je tam taký priestor na výchovu ako to bolo kedysi, keď rodičia chodili domov o štvrtej a rozprávali sa s deťmi, pracovali spolu, trávili spolu čas. Bol tam priestor na komunikáciu a reflexiu. Dnes nemáme na nič čas. Žijeme tak rýchlo, v takom pretlaku, že sa priestor na veľa potrebných vecí zužuje. Školy ale žijú stále v predstave, že čo sa týka výchovy detí, malo by to byť tak ako kedysi. Odmietajú akceptovať názor, že sa musíme prispôsobiť dobe a faktorom, ktoré dnešnú dobu vytvárajú. Jednoducho škola musí prijať, že niektoré výchovné aspekty by mali mať priestor aj v školách.
Ono to ale možno nie je ani tak, že by to školy odmietali, ale učitelia sú naozaj tak vyťažení, že v rámci kurikula sa musia venovať učivu a informáciám, ktoré aj sami považujú zbytočné a nemajú tak priestor na výchovné aktivity. Nestačila by zmena kurikula?
Mohli by sme ho upraviť a vytvoriť hodinu psychického zdravia alebo hodinu charakteru. A budeme očakávať, že prísunom hodín túto tému obsiahneme. Budeme vychovávať deti a hovoriť s nimi na tieto témy. Vo svete, kde sa tomu už venujú sa ale ukazuje, že toto je neefektívny spôsob. My neformujeme človeka počas 45 minút na hodine, ale formujeme ho vzormi, komplexným prístupom - tým, akú atmosféru, kultúru, hodnoty vytvárame, podobne ako v rodine. Ani v rodine nemáme vyčlenené, že sa v sobotu ráno o pol desiatej budeme baviť o vytrvalosti. Tieto myšlienky by sa mali stať súčasťou atmosféry školy. Môžeme mať na to vyčlenenú hodinu, ale to by sme mali využiť na zadefinovanie pojmov, diskusiu. Potom je už ale tá praktická časť. A tá je to tom, že učitelia by sami mali byť nositelia týchto hodnôt a prenášať to do spôsobu ich vyučovania.
Môžete uviesť konkrétny príklad?
Ak sa bavíme o spravodlivosti, tak prístup učiteľa by mal byť spravodlivý počas bežnej hodiny, dávať priestor na diskusiu, hovoriť o tom, či hodnotenie bolo spravodlivé. Tými najdrobnejšími každodenným skutkami zdôrazňovať túto črtu pred deťmi. Aj samotných žiakov upozorniť a vyzdvihnúť takéto konanie. To, o čom sa bavíme teda nie je len o tom, aby sme priniesli samostatný predmet a zmenili kurikulum, ale o uhle pohľadu ako učiť, vytvárať kultúru, hodnoty a ako je to vžité vo vnútri školy.
Aby všetky tieto myšlienky boli efektívne, aby vychovávali z detí charakterné, hodnotné deti, ktoré budú schopné uspieť, budú mentálne silné a žili kvalitný život, k tomu je potrebné, aby sme nešli rovno k žiakom. Sú príklady škôl vo svete, ktoré túto myšlienku aplikujú a majú vynikajúce výsledky. Musíme ísť najprv k učiteľom. Vždy, keď sa tento prístup aplikuje, má sa začať od nich.
Ako to vyzerá v praxi?
Austrálska škola Geelong Grammar School je v tom priekopníkom a je v tom veľmi úspešná. Začali tak, že pripravili intenzívny 2-týždňový kurz pre učiteľov, kde sa im téma pozitívnej edukácie a psychológie predstavila. V prvom rade oni sami museli pochopiť, ako im to vo vlastnom živote pomáha. Sami museli pocítiť, čo to znamená vďačnosť, tímová práca, kreativita, niektorí opäť objaviť zmysel v práci, živote, spoznávali svoje silné stránky a učili sa ich aplikovať v dennodennom živote. Je to aj o tom, že učiteľ musí byť vyrovnaný, nie frustrovaný a musí vedieť prežívať pozitívne emócie. Mal by vidieť nádej aj tam, kde možno nie je. Snažili sa tieto prístupy na nich aplikovať, vyškoliť ich, aby ich v reálnom živote využívali a aby videli prínos v ich živote. Ak to prijali, až potom dokázali ľahšie pracovať aj s deťmi. Ak sa ale ide rovno k žiakom a učitelia nemajú túto tému osvojenú, tak je to dva kroky dopredu a jeden späť.
Osobne som sa s týmto riaditeľom školy stretla v Budapešti a najviac ma na ňom zaujalo, že priznáva, že aj oni urobili veľmi veľa chýb. Hovoria, že aj oni majú problémových žiakov, rodičov či učiteľov. Čo im ale pomáha je práve pozitívna edukácia. Je nástroj k tomu, aby dokázali akékoľvek situácie zvládať a posúvať sa ďalej.
Čo je vlastne presne tá pozitívna edukácia, o ktorej hovoríte?
Je to vzdelávanie, kde hrá rovnocennú rolu odovzdávanie faktov a do rovnakej roviny sa dáva aj rozvoj charakteru a učenie psychickej odolnosti, osobnostné zručnosti, zdravý životný štýl - z angličtiny wellbeing. Oba elementy sú v rovnováhe. Vedomosti ako aj psychika človeka a jej rozvoj.
U nás sú v školách len vedomosti.
Bohužiaľ, myslím, že áno. Stále s tým nevieme pracovať. Z časti to chápem. Je to úplne iné uvažovanie o podstate školy, na aké sme zvyknutí. Stále fungujeme v modeli, že máme naučiť deti matematiku, fyziku, ... a pripraviť ich do pracovného života, aby si našli prácu. Dnešný svet ale takýto nie je. Najväčšou istotou sveta je to, že je neistý. Možno si tú prácu hneď nenájde, a preto je dôležité, aby si vedel poradiť, neprepadol panike, neopustil sa, vedel, čo robiť. A to mnoho detí nikto neučí a možno z rodiny podporu nedostanú.
Žijeme pod obrovským tlakom. Často počúvam o tom, že „my sme kedysi zvládali tlak lepšie ako dnešné deti“. Áno, je fakt, že dnešné deti majú so zvládaním tlaku veľké problémy. Práve preto je obrovský nárast úzkostí, depresií, ale aj samovrážd. Alebo registrujeme nárast psychosomatických problémov ako bolesti brucha, hlavy a výrazný je aj nárast onkologických ochorení. Myslím, že aj tam je veľká súvislosť.
V čom je medzi týmito generáciami rozdiel v tej psychickej odolnosti?
My sme sa zmenám prispôsobovali postupne. Máme v sebe zručnosti, ako sa rozprávať, uchovali sme si radosť z rodinných osláv, kde sme sa všetci stretli. Zažívali sme obrovský príval pozitívnych emócií. Je to aj v dnešnej dobe, ale je toho neporovnateľne menej. My dokážeme čerpať silu z našej minulosti a silných vzťahov. Dnešné deti vpadli do tejto šialenej doby. Sú častokrát veľmi zmätené a chýbajú im zručnosti, ktoré sme my prirodzeným vývojom získali. Ony ich nemajú, prípadne ich majú veľmi slabé. Je povinnosťou spoločnosti a škôl tieto zručnosti učiť. Ak to nebudeme robiť, dopracujeme sa k veľmi veľkým problémom. Pozrite sa len do škôl. Deti sa boja odpovedať na hodine pred tabuľou, majú panický strach z obyčajných vecí. Nevedia zvládať stres. Perfekcionizmus je strašne silný, hlavne u dievčat. Diskusie o tom, čo je zdravé, hlavne v školách chýbajú. Doma často rodičia nemajú na to čas a mnohí možno ani nevedia, ako uchopiť niektoré témy. Deti musia mať na to priestor v škole. Je to niečo, čo im pomáha vo svete uspieť, nájsť si neskôr prácu a jednoducho prežiť. Ak nemajú potrebné zručnosti, majú to veľmi ťažké. Sú rodiny, kde to aj dnes funguje, ale je toho veľmi málo.
Spomínate, že sú dôležité vzťahy. Keď sa pozrieme na detské priateľstvá, vnímate ich tiež inak?
Jednoznačne. Deti sa dnes v triedach poriadne ani nepoznajú. My sme ako sídliskové deti trávili po škole čas spolu ešte vonku, hrali sme sa, spoznávali. V škole na to nie je priestor. Cez hodinu nemôžu hovoriť a následne sa už nestretnú, lebo odchádzajú na krúžky alebo domov. Všetko stojí a padá na medziľudských vzťahoch a komunikácii. Je to aj o empatii – vedieť sa vcítiť do toho druhého a keď to netrénujeme, nemôžeme to v sebe mať.
Pozitívna edukácia práve využíva model wellbeingu, kde patrí 5 pilierov. Má to skratku PERMA.
Schopnosť prežívať pozitívne emócie - deti musia vedieť, aká je batéria pozitívnych emócií a vedieť ich aj prežívať.
Schopnosť poznať a využívať silné charakterové stránky.
Pozitívne vzťahy – vedieť ich vytvárať a udržiavať si ich. To sú presne tie priateľstvá.
Zmysel v práci, živote – vidieť zmysel, prečo tu som a čo robím.
Zažívanie úspechu – prežívanie toho, že sa dokážemm prekonať a zažiť vďaka tomu úspech.
My sme tieto piliere využívali?
Presne tak. Mnohé výskumy ukazujú, že najväčším prediktorom dlhovekosti a kvalitného života sú medziľudské vzťahy. Bodka. Nič iné tam nie je. Ak ich pestujeme, tvoríme dobrú atmosféru, a to nám dáva najviac. Ak hovoríme o batérii spomienok a pozitívnych emócií, odolnosti, naša generácia si tú odolnosť budovala postupne a prispôsobovali sme sa životu, čo priniesol. Stále sme mali plnú studnicu, odkiaľ sme mohli čerpať pozitívnu energiu. Preto sa tak radi všetci vraciame k tomu, aké úžasné to bolo, keď sme boli deti, alebo mladí. K tomu, aby sme mohli žiť kvalitný pozitívny život, je dôležité, aby sme boli pozitívne naladení. Ak sme negatívne naladení, nie sme schopní sa ani učiť. Vieme prežívať pozitívne emócie, keď je v triede dobrá atmosféra, vzťahy, vtedy sa nám aj oveľa ľahšie učí. Otvára to myseľ. Celý tento prístup je postavený na Broaden and Build teórii (Teória otvorenia a rastu) Barbary Frederikson. Pozitívne emócie rozširujú naše vnímanie, negatívne ho naopak zužujú. Ona tvrdí, že potrebujeme 3 pozitívne emócie na vyváženie 1 negatívnej emócie. Ak sme teda zažili krásne detstvo, máme silnú zásobáreň toho, z čoho môžeme čerpať, aby sme dokázali zvládať náročné obdobia. Práve preto by sme deťom mali dopriať čo najviac pozitívnych emócií. Prostredníctvom toho ich učíme psychickej odolnosti. Mali by sme si uvedomiť, že doba sa zmenila a len rodina toto deťom dnes poskytnúť nedokáže. O tom som presvedčená.
Existujú rôzne úspešné modely vzdelávania, o ktorých počúvame, že ich stačí prebrať a využívajú aj pozitívnu edukáciu. Čo si o tom myslíte?
Som hlboko presvedčená, že napr. fínsky model nikdy u nás fungovať nebude. Dôvodom je práve to, že ich kultúra a nastavenie ľudí je úplne iné ako u nás. Pozitívna edukácia okrem iného hovorí o tom, že hoci je to koncept, ktorý vznikol v USA a má presah už do iných krajín, nemožno ho len tak kdekoľvek rovnako aplikovať.
Veľkým priekopníkom v tomto smere sú aj Arabské emiráty. Oni majú vytvorené Ministerstvo šťastia, ktoré bolo svetu na smiech, ale to vôbec nie je nič povrchné. Zameriava sa na koncept kvality života a wellbeingu. Stalo sa to ústrednou myšlienkou, ako funguje štát, vláda, školstvo a to presúvajú všade. A ukazujú sa vynikajúce výsledky, hlavne v Dubaji. Oni sú nositeľmi mnohých pokrokových myšlienok vo vzdelávaní. V Dubaji prišli aj s celosvetovou súťažou na oceňovanie učiteľov Global Teacher Prize. Chcú vzdelávaniu a učiteľom venovať veľkú pozornosť. Zdôrazňujú, že je veľmi dôležité vsadiť kultúrny rozmer do modelu pozitívnej edukácie a nepreberať len slepo niečo z iných krajín. Nositeľom myšlienky pozitívnej edukácie je Alejandro Adler. Robil výskum na niekoľko miliónoch detí. Svojou prácou dokazuje, že tento prístup má dlhotrvajúci a zmysluplný dopad na ich život a tiež akademické výsledky žiakov. Hovorí prakticky o tom, že vzdelávanie treba postaviť na hlavu. Ak chceme dosiahnuť štandardné výsledky, musím klásť dôraz na kultúru, klímu, medziľudské vzťahy, pozitívne emócie, charakter, hodnoty. Na všetky nehmatateľné veci. Efekt v podobe lepších známok príde až ako následok tejto zmeny.
Akú úlohu zohráva pri klíme školy školský psychológ?
Školských psychológov pribúda, no je ich stále málo. Často ale školy nechápu správne ich postavenie v škole. Myslia si, že psychológ je tam na to, aby pomohol s problematickými žiakmi. Jeho úloha by mala byť aj preventívna. Mal by sa snažiť byť pomocníkom pre vedenie, učiteľov, pomáhal, radil, ako tvoriť dobrú atmosféru v škole, aby tam bolo jednoducho každému lepšie. Je ale mýtus, že školský psychológ jednou aktivitou vyrieši problém. Chce to čas a prácu. Neexistujú zázračné riešenia. Je to o systematickej dlhodobej práci a spolupráci.
Ak by chcela nejaká škola začať pracovať na pozitívnej edukácii, čo by mala robiť?
Ak by sa učitelia o túto cestu zaujímali, budem rada, ak mi napíšu a rada im s tým pomôžem. Zatiaľ na Slovensku na toto nie sú zdroje. Pokojne nech ma kontaktujú na e-maily [email protected].
Je to v súčasnej nepriaznivej situácii na školách podľa vás možné úspešne aplikovať?
Ja si myslím, že áno. Dobré školy netvoria interaktívne tabule, plastové okná, ani geniálne vymaľovaná škola, ale je to hlavne o ľuďoch. Tam, kde sú učitelia a riaditelia, ktorí majú reálne záujem o deti, tak je to určite možné. Materiálne vybavenie škôl sa veľmi zlepšilo, teraz musíme začať pracovať na vzťahoch. Narušené medziľudské vzťahy, nepochopenie a neprepájanie svetov žiakov, učiteľov a rodičov - s tým si mnohí nevedia dnes rady.
