Autorka, Kornélia Ďuríková, je školská psychologička a predsedníčka Inštitútu duševného zdravia a pozitívnej edukácie KONVALINKA.
________________________________
V poslednom roku sa v súvislosti so školou začali objavovať slová, ktoré sme dovtedy nepoznali. Streľba, útok, fyzická likvidácia, zbrane, brutálna šikana. Nedokázali sme si predstaviť, že by sa niečo také mohlo udiať v našich školách. Školy sú predsa bezpečným miestom, deti nemajú vážne problémy, či starosti a v školách sa predsa iba učí. Takže nemusíme sa ničoho obávať. Všetko je ale inak. Realita nám ukazuje niečo úplne iné a my sme šokovaní. Nechápeme, ako je niečo také možné. Dôvodov, prečo sa tieto veci v školách dejú, je určite viacero, no dôležitými sú tieto tri faktory:
- Škola je najslabším článkom duševnej pohody detí a dospievajúcich.
- Pribúdajú deti so scitlivenou reakciou na stres.
- Duševná nepohoda a vyčerpanie učiteľov.
Škola je najslabším článkom duševnej pohody detí a dospievajúcich
Liga za duševné zdravie ponúka školám zadarmo nástroj na meranie duševnej pohody/wellbeingu žiakov a učiteľov pod názvom Pohodomer. Je to súbor dotazníkov, ktoré sú určené pre deti na prvom stupni ZŠ (3. a 4. ročník), pre 2. stupeň ZŠ, pre stredné školy, ako aj pre učiteľov. Dotazníky sú prebraté z Anglicka z renomovanej organizácie, ktorá sa venuje duševnému zdraviu a pohode detí, Anna Freud National Centre for children and families a sú prispôsobené na slovenské podmienky. Dotazníky sú jednoduché a môžu ich administrovať aj učitelia. Výsledky Pohodomera dostáva škola v PDF formáte s grafmi, vyhodnoteniami a je im poskytnutá aj konzultácia, ak má škola o ňu záujem.
Aktuálne má Koalícia škôl za duševné zdravie, čo je platforma v rámci Ligy za duševné zdravie, ktorá sa venuje duševnému zdraviu v školách, zozbieraných cez 4000 odpovedí od detí a viac ako 500 odpovedí od učiteľov z celého Slovenska. Dáta naznačujú, že najslabším článkom duševnej pohody detí je škola. Pohodomer zisťuje okrem iného aj protektívne faktory v živote detí, ktoré mapujú niekoľko oblastí života detí. Ide o rodinné vzťahy, vzťahy v škole, rovesnícke vzťahy, mimoškolské aktivity, participácia v komunite, zapojenie do rodinného a školského života, schopnosť riešiť problémy, empatia a to, či deti majú nejaké plány a ciele do budúcnosti.
Pohodomer poskytuje mnoho zaujímavých, komplexných dát pre každú jednu školu, ktorá ho zrealizuje. Celoslovenské dáta sú tiež veľmi zaujímavé a zatiaľ jasne ukazujú, že najslabšími položkami na druhých stupňoch ZŠ a na stredných školách sú:
- vzťahy v škole
- zapojenie do života komunity
- zapojenie do rodinného a školského života
Položka vzťahy v škole sa venuje oblasti podpory a pochopenia detí zo strany dospelého. To, či deti majú v škole dospelú osobu, ktorá sa o nich zaujíma, verí, že budú mať úspech, počúva ich a aj pochváli. Deti na druhom stupni ZŠ, ako aj na stredných školách uvádzajú, že na škole majú len málokedy dospelého človeka, ktorý im rozumie, verí v nich a vie ich podporiť. Chýba im blízka, dospelá osoba, ktorá by ich pochopila a verila v nich.
Položka zapojenie do života komunity hovorí o tom, či sú deti členmi klubov, krúžkov alebo či sa niečomu systematicky venujú. Tak druhý stupeň ZŠ, ale aj stredné školy ukazujú, že deti viac-menej nemajú mimoškolské aktivity. Na základných školách vychádza táto položka o čosi lepšie ako na stredných školách. Znamená to, že deti na druhom stupni ZŠ ešte navštevujú krúžky, kluby, no pri stredoškolákoch to už nefunguje.
Zapojenie do rodinného a školského života je položka, ktorá hovorí o tom, či deti dokážu doma alebo v škole meniť veci k lepšiemu, a či sa podieľajú na rozhodnutiach v rodine a v škole. Deti tvrdia, že doma sa im to občas darí, no v škole je ich názor viac-menej nepodstatný. Nemajú možnosť vstupovať do tvorby pravidiel, triednych aktivít a neveria, že dokážu meniť veci k lepšiemu.
Hlasy zo škôl tvrdia, že v školách máme demotivované a neangažované deti. Ako ich ale motivujeme my sami dospelí? Ako s nimi pracujeme, ako ich podporujeme a ako im rozumieme? Veríme v ich schopnosti? Veríme v ich budúcnosť? V nich? Motivovanie detí je náročná vec. No nie nemožná. Jedna z najrešpektovanejších teórií, ktorá sa venuje motivácii Teória sebaurčenia hovorí o tom, že ak chceme podporiť motiváciu musíme naplniť tri základné potreby: potreba autonómie, potreba vzťahovosti a potreba kompetencie. Práve potreba autonómie hovorí o spolurozhodovaní, participácii, zodpovednosti. Nie je to ale bezbrehá sloboda, či „diktát detí“. Bez rešpektu, pravidiel, úcty a hraníc nie je možné vytvoriť bezpečné a zdravé prostredie. Ak sú ale pravidlá stanovené tak, že majú iba kontrolovať, obmedzovať a dieťa na nich neparticipuje, nerozumie im, tak v konečnom dôsledku škodia. Ak ale majú deti možnosť voľby, pravidlá považujú za zmysluplné a vytvárajú sa spoločne s nimi, prináša to efekt a zlepšuje celkovú pohodu. Potreba autonómie vekom rastie, a preto by práve na stredných školách mala byť participácia tínedžerov na dianí a fungovaní školy jednou z dôležitých bodov budovania bezpečného, zdravého prostredia školy, ako aj osobnosti človeka.
Deti so scitlivenou reakciou na stres
Pod scitlivenou reakciou na stres rozumieme prehnanú, nečakanú alebo neštandardnú reakciu na podnet. Ide o stresovú reakciu dieťaťa na nejaký vnútorný alebo vonkajší podnet. Napríklad, učiteľ dôraznejšie dieťaťu niečo povie, no reakcia dieťaťa je neštandardná oproti jeho rovesníkom. Napríklad, dieťa sa hneď rozplače alebo drzo učiteľovi odpapuľuje. Môže sa ale stať aj to, že sa dieťa začne správať zvláštne bez toho, aby učiteľ urobil nejaký krok, ktorý by dieťa viditeľne rozrušil. Ibaže za každým správaním či reakciou dieťaťa treba hľadať príčinu. Žiaden človek sa nespráva bezdôvodne. Deti dvojnásobne. Americký psychiater Bruce Perry hovorí, že to, ako sa človek správa, závisí od toho, v akom stave reakcie na stres sa nachádza. A keďže našim riadiacim centrom je mozog, všetko závisí od neho. Všetky funkcie mozgu závisia od stavu, v ktorom sa nachádzame. B. Perry rozlišuje päť stavov:
- Pokoj
- Pohotovosť
- Poplach
- Strach
- Hrôza
STAV | POKOJ | POHOTOVOSŤ | POPLACH | STRACH | HRÔZA |
| Dominantné mozgové oblasti | Mozgová kôra | Mozgová kôra a limbický systém | Limbický systém a medzimozog | Medzimozog a mozgový kmeň | Mozgový kmeň |
| POJEM O ČASE | Budúcnosť | Dni/hodiny | Hodiny/minúty | Minúty/sekundy | Strata pojmu o čase |
| IQ | 120-100 | 110-90 | 100-80 | 90-70 | 70-60 |
| KOGNÍCIA | abstraktná, kreatívna | konkrétna | emocionálna | reaktívna | reflektívna |
Keď sme v stave pokoja, tak je náš mozog v kľude, je uvoľnený. Máme prístup k tým častiam mozgu, ktoré nám umožňujú učiť sa, byť kreatívni, rozmýšľať abstraktne. Akonáhle prichádza podnet, ktorý náš mozog vyhodnotí ako mierne ohrozenie, dostávame sa do stavu pohotovosti. Stále sme schopní efektívne sa učiť, používať „inteligentné“ časti mozgu, no už viac reagujeme na rôzne neverbálne signály. Napríklad, ako sa človek na nás pozrie, aký má tón hlasu, aký má výraz tváre. Keď sa človek, dieťa dokáže dobre regulovať, má vo svojom živote viac pozitívnych podnetov ako negatívnych, keď nezažíva chronický stres alebo nemá za sebou, prípadne sa nachádza v náročnom období, tak vie dni prežiť hlavne v týchto dvoch stavoch. Môže sa stať, že ho príležitostne niečo viac vyruší a dostane sa do stavu poplachu. No dokáže sa zregulovať a dostať do rovnováhy. V stave poplachu už človek reaguje výrazne emotívne. Naše fungovanie preberajú tie časti mozgu, ktoré majú na starosti emocionálne funkcie a „inteligentný mozog“ je odstavený od funkcie. Reagujeme teda emotívne, častokrát prchko, naše rozhovory sú plné hádok, logika našich argumentov poklesne na emocionálne alebo osobné útoky. Konáme menej zrelo a často hovoríme či robíme veci, ktoré potom ľutujeme. Nevieme sa ani učiť, reprodukovať vedomosti (odpovedať pred tabuľou). V tejto fáze už dokáže dieťa zregulovať iba pokojný dospelý. Ak stres pretrváva, prípadne je podnet veľmi intenzívny, prejdeme do stavu strachu. Tu sa zhoršuje naša schopnosť riešiť problémy a sústredíme sa na momentálnu situáciu. Ak sme v stave hrôzy, tak už len bojujeme o prežitie troma reakciami: útek, útok, zamrznutie.
Dnešný mimoriadne hektický svet, plný rýchlych zmien, náročných životných situácií, strata pocitov bezpečia a istoty, pretlaku informácií, intenzívneho stresu spôsobujú, že veľké percento súčasnej generácie detí a dospievajúcich má scitlivenú reakciu na stres. Znamená to, že deti reagujú prchkejšie, citlivejšie, nezvyčajnejšie na stresové podnety a vyrovnávanie sa so stresom je pre nich náročnejšie a vyčerpávajúce. Deti ale nie sú precitlivené a slabošské. Oni len reagujú na podnety. Reagujú presne tak, ako v tých chvíľach dokážu. Čo im dovolí ich organizmus. Ich reakcie majú biologický podklad. Keď sa človek cíti v ohrození, aktivuje sa u neho obranný mechanizmus a spustia sa komplexné mechanizmy prežitia. Deti niečo také nedokážu ovládať. Vie ich zregulovať jedine pokojný dospelý.
Príčiny scitlivenej reakcie na stres môžu byť rôzne. Základom je nenapĺňanie základných ľudských potrieb ako fyziologické potreby (spánok, strava, zdravá životospráva, pohyb, vyhnutie sa bolesti), potreba bezpečia (potreba istoty, stálosti, oslobodenie od prílišného strachu, úzkosti a chaosu, potreba štruktúry, poriadku, predvídateľných a jasne čitateľných pravidiel), potreba prijatia a lásky (láska, prijatie, akceptácia, potreba niekam patriť a byť súčasťou medziľudských vzťahov), potreba uznania (ocenenie druhými, sebadôvera, sebaúcta), potreba sebarealizácie (potreba naplniť svoj potenciál). Ak tieto potreby napĺňané nemáme, spúšťa sa stres.
K tejto základnej príčine je dobré priložiť aj rozličné intenzívne situácie, či dokonca traumatické zážitky, ktoré dnes mnoho detí a dospievajúcich zažíva. K traume treba povedať jednu vec. Nie je podstatný rozsah udalosti, ale to, ako človek udalosť prežíva a interpretuje si ju. Vôbec to nemusia byť iba tragédie obrovského rozmeru ako úmrtie, havárie, katastrofy. Vždy je podstatná reakcia organizmu na udalosť. Pod traumatickú udalosť môžeme zahrnúť napríklad aj rozvod rodičov. Pričom dvaja súrodenci môžu mať úplne odlišnú reakciu na ňu. Jeden to môže zvládnuť v pohode, no pre druhého to môže veľmi náročné. Do traumy môžeme zahrnúť aj chorobu blízkeho, úmrtie blízkeho, narušenú vzťahovú väzbu v rodine, týranie, závislosti blízkych, šikanu, vojnu, či covid a dva roky narušených sociálnych vzťahov. Prípadne mnoho iných udalostí.
Deti môžu mať scitlivenú reakciu na stres aj vtedy, ak sa im nahromadia rôzne povinnosti, starosti, či záťažové udalosti a je to na nich v jednom okamihu príliš veľa. Scitlivenú reakciu na stres môžu mať aj deti, ktoré zažívajú intenzívny dlhodobý tlak na výkon. Môže to byť akademický tlak na výkon, napríklad zo strany rodičov, ale môže to byť aj tlak na športový výkon. Deti, ktoré športujú a sú tlačené do výkonov v športe, môžu mať tiež scitlivené reakcie na stres. Scitlivenú reakciu na stres môžu mať ale aj deti, ktoré majú veľké vedomostné nedostatky, nestíhajú a hromadenie učiva u nich jednoducho spôsobuje napätie.
Dôležitým faktom v celej tejto problematike je to, že veľmi veľa detí a dospievajúcich nepozná svoje zdravé regulačné mechanizmy. Nikto ich tomu neučí. V školách sa tomu takmer vôbec nevenuje systematická pozornosť. Nevedia ako pravidelne a systematicky uvoľňovať stres. Častokrát volia nezdravé formy zvládania stresu (sebapoškodzovanie, užívanie návykových látok, násilie,...). A zároveň si treba uvedomiť, že deti ešte nemajú zručnosti, životné skúsenosti ako dospelí. Nevedia vyhodnocovať a filtrovať množstvo podnetov, informácií alebo jednoducho stres, ktorý je v ich životoch.
Skúsme si teraz predstaviť, koľko takýchto detí sedí v našich triedach. Predpokladám, že dnes je to minimálne každé štvrté, piate dieťa. Ak teda máte v triede 24 detí, tak detí so scitlivenou reakciou na stres je minimálne 6. A to je naozaj dosť.
Zvládať to všetko je pre učiteľa nesmierne vyčerpávajúce. Rozumieť celej problematike o tom, ako funguje náš mozog v rozličných situáciách, ako môžu deti reagovať v záťaži, prečo mnoho detí reaguje „nepochopiteľne či drzo“, prečo sa správajú tak, ako sa správajú a vedieť zvládať reagovať v náročných situáciách by malo patriť základnej výbave učiteľa. Pravdou ale je aj to, že učiteľ musí mať na to všetko kapacitu. Nesmie byť chronicky vyčerpaný a jeho potreby nesmú byť nevypočuté. Zvládať dnešnú školu si totiž vyžaduje vyrovnaného, otvoreného, láskou a zvedavosťou naplneného učiteľa, ktorý je ochotný deťom dávať zo seba viac ako kedysi.
Duševná nepohoda a vyčerpanie učiteľov
Duševnému zdraviu a pohode učiteľov sa dlho nevenovala žiadna pozornosť. Prvou väčšou štúdiou bol prieskum duševného zdravia a wellbeingu učiteľov, Teacher Wellbeing Index 2021, Inštitútu duševného zdravia a pozitívnej edukácie, Konvalinka . Ten ku koncu pandémie jasne poukázal na vyčerpanie učiteľov, duševnú nepohodu, záťaž učiteľov, zdroje stresu, ale aj na otvorené úvahy učiteľov o odchode z profesie. V tom čase uvažovalo o odchode približne 50% učiteľov. K zdrojom stresu patril nedostatok uznania a rešpektu, ale aj zlé vzťahy v zborovniach či komunikácia s rodičmi. Za posledné dva roky vzniklo viacero výskumov, ktoré sa venujú duševnému zdraviu učiteľov. Takmer všetky hovoria o podobných výsledkoch. Únava, vyčerpanie, frustrácia, slabá podpora a nezáujem, náročné vzťahy v škole, vyčerpávajúca komunikácia s rodičmi.
Budovať zdravé a bezpečné prostredie školy, seriózne sa venovať duševnému zdraviu žiakov sa nedá bez toho, aby sa venovala náležitá pozornosť duševnému zdraviu a pohode učiteľov. „V centre pozornosti dieťa“ je dobré heslo ale nie je úplne správne. Bez vyrovnaného a spokojného učiteľa to jednoducho nejde. V škole by mala byť prioritná pozornosť venovaná dieťaťu, no vážna pozornosť by mala byť daná aj učiteľovi. Preto by heslo malo byť správne, „V centre pozornosti vzdelávania - dieťa a učiteľ“.
Pohodomer meria nie len duševnú pohodu žiakov, ale aj učiteľov. Koalícia škôl za duševné zdravie zozbierala doposiaľ viac ako 500 odpovedí učiteľov z celého Slovenska. Dáta potvrdzujú dlhodobé trendy a teda, že k najväčším zdrojom pocitov stresu učiteľov patrí pracovná záťaž, administratíva a pocit zodpovednosti. Až 78% učiteľov sa zhoduje v tom, že školy nemajú usmernenie alebo plán, ako sa venovať duševnému zdraviu a pohode na škole, ktorý by zahŕňal aj učiteľov.
Na otázku, aké iniciatívy by pedagógovia ocenili k zlepšeniu duševnej pohody na pracovisku, 52% odpovedalo, vzájomná podpora medzi zamestnancami. 45% pedagógov uviedlo zníženie pracovnej záťaže a 41% viac voľna a flexibilný pracovný čas. Až 66% učiteľov ale tvrdí, že zdrojom podpory v škole sú kolegovia.
Ak chceme zo škôl vytvárať bezpečné a zdravé miesta a ak chceme zlepšovať duševné zdravie detí, mali by sme sa sústrediť na tieto oblasti v školstve:
- Masívne podporiť vstup školských psychológov a ďalších odborných zamestnancov do škôl (mať v školách ľudí, ktorí sa dokážu na deti „napojiť“ a podporiť ich sociálny, emocionálny rozvoj a duševné zdravie).
- Vytvoriť učiteľom priestor, aby sa mohli deťom venovať viac aj z pohľadu rozvoja sociálno-emocionálnych zručností a duševného zdravia (triednické hodiny, ranné kruhy, ale aj „obyčajný čas“ počas dňa v škole).
- V školách a komunite masívne podporiť pestré mimoškolské aktivity.
- Dať deťom hlas. Hlavne na stredných školách podporiť participáciu a angažovanie detí v živote školy. Dať im priestor aby spolutvorili školský poriadok, pravidlá, normy, hodnoty....
- Učiteľom znížiť administratívnu zaťaž. Odbremeniť ich rôznych výkazov, vyhodnotení, správ, papierov.
- Zvážiť úpravu úväzkov učiteľov, podporiť ich regeneráciu a pokoj.
- Podporiť vzdelávanie učiteľov v oblasti modernej psychológie ako napríklad náročné správanie detí a neuropsychológia.
Treba dúfať, že školy sa tak postupne stanú najsilnejším článkom duševnej pohody detí, ale aj učiteľov.
