Články: Pre študentov
O projekte


 

Milena Mikulková: Mnohí chlapci na ocenenie od otca čakajú celý život

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: archív MM
Vzťah otec a syn je jedinečný. Ak je zdravý a pevný, môže dať chlapcovi do života mnoho energie a sebavedomia. / Foto: archív MM

MILENA MIKULKOVÁ  je sociálna pedagogička, vzťahová poradkyňa, lektorka a koučka. Najväčšiu časť jej klientely tvoria rodiny po rozvode. Kontakt s dnešnými deťmi a mládežou, ktoré vykazujú problémy v správaní, ju viedli k prepojeniu aktivít v rámci práce s rodinami s oblasťou školstva. Vo svojej praxi sa okrem pomoci rodinám venuje aj zlepšovaniu klímy v školách. Je autorkou metódy „socioklíma“ zameranej na včasné zachytenie a diagnostiku podporných a rizikových faktorov v školách. Napísala knihy „Hlavu hore, rodičia!“ a „Hlavu hore, chlap(c)i!


S Milenou Mikulkovou sme sa rozprávali o rodinách, partnerských vzťahoch, chlapčenskej duši, o dnešných mužoch a ako ich ako ženy a matky môžeme podporovať.

 

Čo sa dnes očakáva od správneho muža? Do akého sveta našich synov vychovávame?

V tom, čo dnes od nich očakávame, vnímam viacero paradoxov. Nosíme v sebe scenáre, ktoré platili po stáročia a potrebujeme ich zasadiť do nových kulís a podmienok života 21. storočia. Lenže niekedy chýbajú vzory, inokedy porozumenie a dosť často sociálne zručnosti, ktorým sa učíme práve v úplnej fungujúcej rodine. Od chlapov chceme mužnosť, silu, a zároveň sebaovládanie, nezlomnosť. Ženy od mužov ako partnerov a otcov navyše očakávame jemnosť, a to je úplný protipól mužskej energie. Chceme v mužoch vidieť bojovníkov, ktorí však budú vzápätí jemní. Očakávame od nich tiež úspešnosť v zmysle spoločenskej prestíže, imidž a peniaze. A v neposlednom rade od nich chceme istotu, rozhodnosť a nezávislosť, ale zároveň dosť často potrebujeme nestratiť nad ich rozhodnutiami kontrolu. V porovnaní s minulosťou sa však nezmenilo to podstatné – aby sa muž nebál ženy.

 

Prečo by sa mal muž báť ženy?

Možno si teraz hovoríte, že to nie je pravda, že sa muži boja žien. Lenže práve stretávanie s dospelými mužmi, s chlapcami a ich príbehmi sú reálnymi svedectvami, že tento strach existuje a snažia sa ho kamuflovať do rôznych prevlekov. Začína to výrazným nesúhlasom medzi rodičmi a pokračuje rozpadom rodiny. Chlapci v tejto súvislosti zažívajú obavy, že strata najbližších ľudí je možná. Obvykle rozvodom prichádzajú o každodenný kontakt s otcom. Jedna životná strata. Jedinou najbližšou bytosťou vo vesmíre sa potom stáva matka a stratiť ju by znamenalo existenčné ohrozenie. A strach z tejto druhej straty ich motivuje jednak k tomu, aby nestratili jej priazeň a paradoxne i k tomu, aby si všemožne overovali, že matka je dostatočne silná na to, aby ich zvládla sama. Práve z toho veľmi často pochádzajú problémy v správaní, ku ktorým som potom prizývaná do školského prostredia. Chlapci hľadajú spôsoby, ako zostať v jej priazni, ale nestratiť pritom svoju mužskosť a identitu. A práve tu začína strach zo žien. Neskôr sa strach objaví v škôlke, v škole a všade sú prítomné ženy.

To sa však presúva do ďalšej roviny – pred rovesníkov a pred partnerky. Neuspieť u žien, byť im na smiech je jedno z najťažších zlyhaní muža. Ich najväčšie obavy sú v tom, že u žien zlyhajú, budú dehonestovaní, pohrdnú nimi, odmietnu ich, lebo nebudú dosť dobrí. Som presvedčená, že to je veľkou podstatou ich strachov.

 

Prečo sa to dnes tak intenzívne premieta do ich sebavedomia?

Z môjho pohľadu je dôvodom v porovnaní s minulosťou práve nezávislosť žien. Spoločenská priečka bola kedysi daná profesiou muža, prípadne pôvodom. Ženy boli de facto na mužoch závislé. Dnešnou ich nezávislosťou sa otvorili nožnice a je to markantne vidieť. Muži si hľadajú miesto v živote ženy i v mužskej spoločnosti. Používajú na to silácke stratégie, ktoré však nie sú o sile, ale o neistote. Snažia sa, aby nikto nespoznal, že sú neistí. Niekedy sú to až komicky nápadné symboly moci, spôsoby jednania, ktoré vytvárajú ilúziu sily. Svedčia ale práve o nedostatku sily a sebaistoty.

 

Ale spomínali ste, že ženy očakávajú od muža jemnosť. Tak chceme ju vidieť, či nie?

Ženy obvykle chcú, aby muž dokázal pracovať so svojou silou i jemnosťou. A obzvlášť, aby vedel, čo kedy použiť. Ženy potrebujú odvážneho muža, lebo jeho odvaha sa v ich spoločnom živote premieta do rôznych smerov. Je to napríklad aj to, že dokáže uniesť jej nesympatie, nerúca sa pri akomkoľvek probléme alebo nie je hrubý. Je to jednoducho túžba po vyváženosti.

V rámci spoločnosti ubudli mužom príležitosti pobiť sa s ich hrubosťou a silou, kde by ju mohli uplatniť úplne prirodzene, napr. pri nejakých „mužských prácach“. Spoločnosť i kultúra sa zmenili a zmenili sa aj pracovné podmienky. Ak ťukajú celý deň do počítačov, tak nevydajú toľko energie ako keď rúbali stromy. Významnou alternatívou je pre nich šport. Práve preto sú dnes mužov plné posilňovne. Je to pre nich akási náhrada toho živočíšneho, o čo prišli.

 

A po čom túžia muži? Čo by ich urobilo šťastných?

Muži majú nevyslovené túžby, nehovoria o nich. Prvou z nich je túžba alebo potreba odpútať sa od matky. Byť tým veľkým chlapom, ktorý dostal dôveru a v živote si poradí. Nie je to o zavrhnutí matky, ale o akejsi dôvere „chlapče, ty to zvládneš“. To je jeden z najdôležitejších bodov. Vtedy muži dostávajú životnú silu a pokiaľ je to celé podporené otcom, tak takíto chlapci majú do života raketový štart. Tam, kde sú chlapci pripútaní k matke, z akéhokoľvek dôvodu, a nemajú sebadôveru, že do života dokážu vstúpiť samostatne, tak o to majú ťažší nielen štart, ale aj priebeh partnerských vzťahov. Neukončenie závislého synovského vzťahu mužom v dospelosti strašne komplikuje život. A nielen im, ale aj celej ich novej rodine – partnerke a deťom.

 

Čo je potrebné k tomu, aby sa chlapci, resp. muži od matiek odpútali?

Rodičovstvo je jediný vzťah, ktorého cieľom je rozdelenie. Na rozdelenie od matky nepotrebujete mačetu, ani letenku na druhý koniec sveta. Odpútanie je zmena postoja. Proces, ktorý často bolí, obzvlášť vtedy, ak sa máme vzdať niečoho, čo sme nikdy nedostali.

Zdravé odpútanie si vyžaduje mať odvahu svojím odpútaním premeniť doterajší vzťah medzi rodičom a dieťaťom, určitým spôsobom si svojím osamostatnením dovoliť rodičovi aj „ublížiť“. Prichádza čas, dať to prvé miesto niekomu či niečomu inému. Mať odvahu ísť do neznámeho a uzavrieť svoj príbeh závislého dieťaťa s nerovnováhou práv a povinností. A v neposlednom rade uzavrieť akési nepísané účtovníctvo – nároky a požiadavky na rodičov – „má dať – dal“ či dokonca „mal dať a nedal“. S plným vedomím prijať všetko dobré aj zlé, čo sme dostali a oslobodiť sa od čakania na to, čo sme nikdy nedostali. Nastáva čas pochopiť, že rodičia už dali čo mohli a dokázali, či už v rovine materiálnej alebo citovej či výchovnej a už nie sú povinní „splácať svoj dlh“ – dávať niečo, čo dovtedy nestihli dať.

 

Kedy býva pre chlapca odpútanie komplikované?

Ak má odchádzať z prostredia, kde pôsobil ako katalyzátor. Mal rolu tlmiča, ochrancu alebo vyjednávača. Alebo kde bol ubezpečovaný, že bez neho by si mama neporadila. „Ešteže ťa mám. Čo by som si bez teba počala!“ alebo „ Som na svete len kvôli tebe a inak by som už nemala prečo žiť!“ Dieťa, ktoré prevzalo na seba zodpovednosť rodiča, len ťažko odchádza s dôverou, že to mama zvládne. V takomto prípade má mama prednostné postavenie a keď príde do života syna partnerka, súťaží s matkou o prvenstvo. Je ale správne, ak si syn obháji, že jeho žena má pred mamou prednosť. V tom sa práve prejaví jeho odvaha a odpútanie.

 

Prepustenie a opustenie je obojstranný proces. Aj rodičia potrebujú prejsť procesom prepustenia svojich detí. Vrcholom je sloboda. 

- Milena Mikulková

 

Po čom ešte muži túžia?

Všetci túžia po ocenení od otca. Je to jedna z najcitlivejších tém v živote mužov – byť dosť dobrý pre svojho otca. Každý chlap si jednoducho potrebuje zaslúžiť ocenenie od otca. Je to kvalitatívne čosi celkom iné, ako keď ho dostane od maminky. Maminka pochváli čokoľvek, akéhokoľvek hlavonožca na papieri. Muži však majú iné kritériá. Sú náročnejší a len málokedy zo svojich nárokov zľavia. Preto mnoho chlapcov netrpezlivo čaká, kedy otec uzná, že sú dosť dobrí. Chcú v jeho očiach uspieť.

 

A dostáva sa im tohto ocenenia?

Stále je veľa otcov, ktorí sú skúpi na pochvalu a ocenenie a ich synovia to nosia v sebe celý život. Ja sa stretávam práve s takými, ktorým sa toho ocenenia od otcov dostalo veľmi málo. Nechcem to však úplne generalizovať, lebo ku mne do poradne sa nedostávajú ľudia, ktorí žijú v pohode.

 

Ako ten deficit ocenenia od otca môže v živote chlapca neskôr vyzerať?

Ak syn nepočuje na vlastné uši ocenenie od otca, nevidí úprimnosť v jeho očiach a naozajstný záujem, zostáva po ňom hladný celý život. Každý syn potrebuje od otca počuť, že je na neho hrdý. Túži počuť, že ho má rád, že mu na ňom záleží a fandí mu. Muž, ktorý nezažil ocenenie od otca, nedostal tú najdôležitejšiu pohonnú látku pre svoj život. Ocenenie od otca chlapcov vybaví ľahkosťou, sebavedomím a odvahou.

Deficit ocenenia od otca sa môže vyvinúť dvoma smermi. Prvý je, že chlapci alebo už i dospelí muži urobia čokoľvek na svete, lebo túžia po ocenení, ktorého sa im nedostalo. Idú na vysoký výkon a aj uspejú, no aj tak môžu zažívať opakovane frustráciu. Ich túžba po uznaní sa stane posadnutosťou bez konca.

Potom je druhá skupina ľudí, ktorí nie sú až tak nastavení na pracovný výkon, ale niekde sa túžia ukázať, aby zažili pocit, že sú dobrí.  Možno sú príliš ochotní, príliš poddajní, príliš slušní. A ich sloganom sa stane: „Za trochu ocenenia a lásky by som šiel aj na kraj sveta...“

No a potom je skupina tých, ktorí rezignujú úplne na všetko a hovoria si, že je úplne jedno, akí sú, pretože neocenenie u nich predstavuje ich životný základ a nemajú dostatok síl pretransformovať sa. Nesnažia sa, stratili nádej, že sa niekedy dočkajú.

 

Premieta sa nedostatok ocenenia nejak aj do partnerských vzťahov?

Pokiaľ je muž partnerkou v úvode vzťahu obdivovaný, chválený, tak s ňou je. Ak to upadne a žena voči nemu stratí obdiv, ozýva sa hlad po ocenení a vzťah sa rozpadne. Hľadá toto naplnenie opakovane inde. Hovoria o tom desiatky príbehov mužov, ktorí nie sú schopní zakotviť v nejakom vzťahu dlhodobo, prípadne navždy.

 

Aký vplyv má na sebavedomie chlapca partia rovesníkov?

Muži túžia už od detstva obstáť hlavne medzi mužmi. To je veľmi zreteľné už v školských triedach. Je evidentné, že akonáhle chlapci uznajú, že je chlapec dosť dobrý, tak sa mu darí. Ak mu dajú najavo, že je nula, tak je to pre neho hrozný trest. Problém tiež je, ak sa chlapcovi darí len u dievčat a u chlapcov nie. Zvolil si tú ľahšiu cestu, no mužom jednoducho námaha pristane, pretože skrze ňu rastú. Potrebujú výzvy, pri ktorých sa nadrú, aby zistili, že sú schopní.

 

A nie sú dnes práveže chlapci veľmi pohodlní, aby sa chceli nadrieť?

V rámci porozvodovej opatery, kedy majú zväčša synov zverené matky, pravidelne vidím, že sa mamy snažia synov šetriť. Sú veľmi často preťažené a nedávajú synom príležitosti na námahu. Chcú, aby sa hlavne učili a nerobili problémy. To, čo sa však chlapci týmto učia do života je to, že mamka zvládne všetko.  Je to všemocná žena. Mám v poradni dokonca mamičku, ktorá synovi hovorí, aby bol „chlap po nej“. To je však irónia, ktorá sa vždy vypomstí, pretože dostane informáciu, že aj toto jeho mama zvládla. Ale nevie, ako to má robiť on ako muž. To jednoducho potrebuje vedieť od muža. Ak nie od otca, tak iného mužského vzoru.

 

S akými nezdravými javmi vo vzťahoch otec – syn sa stretávate?

Prvé, čo vnímam ako veľmi zaťažujúce, je akési uväznenie mužov, ktoré sa deje aj niekoľko generácií. Mala som včera v poradni muža, ktorý je už štvrtou generáciou narušeného vzťahu medzi otcom a synom. Všetci zažívajú to isté a to je neprijatie. „Nikdy som pre svojho otca nebol dosť dobrý, pretože som bol iný, ako chcel.“ Je to akási dedičnosť nevyriešených vzťahov medzi otcom a synom. To, čo otec vysiela  –  nie si pre mňa dosť dobrý – má celoživotné následky. Chlapci, a neskôr muži, investujú neuveriteľné množstvo energie na svoju obhajobu.

Druhý znevýhodňujúci jav je, keď syn prevezme znevažujúci postoj k ženám. Možno práve ako demonštráciu sily, ktorá by mala zakryť vlastnú zraniteľnosť, oslabenú istotu. Podobne škodlivý vplyv má opačný jav, a to je nápadná ľahostajnosť a nerozhodnosť, prípadne naopak podriadenosť až poddajnosť s heslom: „Hlavne, nech mám pokoj.“

A ďalší model, čo poškodzuje muža je, ak otec neukáže synovi schopnosť viesť, ukázať nejaký smer, prevziať zodpovednosť za rodinu. Jungman hovorí, že odvaha znamená sebaobetu, teda schopnosť niečo prekonať. V tomto majú súčasní chlapci veľký deficit, lebo sa obetujú pre vlastné blaho, ale málokedy pre nejakú správnu vec alebo pre druhých ľudí. Vo svojej knihe píšem o potrebe zažiť oslobodenie. To je však až výsledok procesu, kde je istý zámer, vynaložené úsilie a námaha, vybudenie až na hranicu možností, dosiahnutia cieľa a následné uvoľnenie. A tak muž funguje v mnohých oblastiach života - od sexuálnej aktivity, cez šport až po pracovné výkony.

 

Ako môžu chlapci podľa vás zdravo dozrieť?

Všetci muži túžia byť v očiach žien hrdinami, no najprv sa musia niekde pobiť so svojou pohodlnosťou, strachom, natrénovať a overiť svoju silu a odolnosť. A potom to použiť.

Muži odjakživa dozrievali mimo zraku žien. V tomto bol ešte nedávno odchod na vojnu veľký fenomén. Na vojnu išli 19-roční chlapci, ale vracali sa 21-roční muži, ktorí boli schopní prevziať zodpovednosť. Nerobím si ilúzie, že to bola prechádzka ružovou záhradou. Stačí mi svedectvo mužov z môjho okolia, ktorí boli vystavení rôznej miere nepohodlia, krutosti a mnohokrát i bezprávia. Ale zvládli to. Siahli si až na dno, nezradili seba samých, svoje zásady, nezhrbili sa zo strachu, vytrvali a zvíťazili sami nad sebou. Dnes je najväčšou skúškou zvládnuť nadmieru ponuky a možností, pohodlia a náhrad. Pohodlie, v ktorom synovia žijú, sa dnes predĺžilo, lebo je tu nestály dohľad maminiek, žien. Chceme im vytvárať pohodu a bezpečie, no oni paradoxne dozrievajú práve cez námahu a ohrozenie. Mali by sme im preto vytvárať príležitosti, aby sa dostávali do náročných situácií.

 

Aby dnešní chlapci dozreli, nie je asi také jednoduché, keďže ich vychovávame ďaleko viac ochranársky. Vychovávame ich napriek tomu tak, aby v dnešnom svete uspeli?

Myslím, že áno, no zacyklili sme sa maximálne v dosahu jednej generácie. Uvažujeme o veciach, čo z toho budem mať ja, maximálne moje deti. To, čo riešim najčastejšie je, že máme všetko, ale vlastne sa nepoznáme, lebo robíme všetko preto, aby sme mali všetko. Chýbajú nám vzťahy, ukotvenie, záujem jeden o druhého. Čas je tá devíza, ktorá nám hovorí, že „si pre mňa dôležitý.“ Ak tam toto neexistuje, tak to ide cez materiálne veci a to je neuspokojivá náhrada.

 

A ako sú na tom muži so sebavedomím?

Napriek tomu, že sa hovorí, že dnešní ľudia sú veľmi sebavedomí, ja si to nemyslím. Z môjho pohľadu tu vnímam skôr absenciu zdravého sebavedomia. Sú opovážliví. Ich ambície sa nezakladajú na pravde a na faktoch. Existuje nejaká úcta ku starším, hierarchia, postupnosť, ale opovážlivosť pracuje s konceptom „ja to risknem a uvidím“. Súčasné poňatie sebavedomia je viac egoistické a zameriava sa na osobný profit. Nie je za tým sebavedomie, ale nedostatok ľudskosti. Ideme v akomsi individualistickom smere, kde nevnímame druhých ľudí, ich zásluhy, postoje a prínos.

 

Prečo dnes tak často dochádza k rozpadom partnerských vzťahov? Je za tým tiež tento postoj, že sme opovážliví založiť si rodinu a neberieme to dosť vážne?

Je to súhrn mnohých faktorov. Okrem tých, čo som už spomenula, myslím si, že sme podľahli tlaku doby, že je jednoduchšie veci vymieňať ako opravovať. Je to dôsledok konzumného spôsobu života, ktorý sa prejavuje v mnohých oblastiach života. Žijeme v blahobyte, mieri a bezpečí, ktoré nedokážeme oceniť, považujeme to za samozrejmosť. Zameriavame sa na nepodstatné veci a tie zásadné nám unikajú. A ten najbolestivejší dôvod, prečo sa mnoho partnerstiev rozpadne, je skúsenosť, že láska bolí. Či je to už skúsenosť z vlastného detstva alebo zo života blízkych. Dokonca aj vo filmoch až príliš často vidieť sexuálnu promiskuitu a stráca sa bytostná potreba párovej identity s názvom „my“. Dokonca prichádzam k poznaniu, že človek rezignoval na zamilovanosť, na romantické splynutie s druhým a už nemá silu tento vzťah budovať, obetovať sa, rozvíjať ho navzdory strate ilúzií, očakávaní a vzťahového komfortu.

 

Hovorí sa, že slabí muži majú milenky a silní muži sú ženatí a majú rodiny. Tento výrok veľa vypovedá nielen o charaktere muža, ale tiež o jeho sebadisciplíne, zodpovednosti a odvahe. Mať rodinu znamená dívať sa dopredu, plánovať, vedieť prečo a hľadať spôsoby ako.

- Milena Mikulková

 

Má na tom podiel aj samostatnosť žien?

Tá tiež udržaniu rodiny nepomáha. Je dnes taká veľká, že muži si tam nenachádzajú svoj priestor. Svet sebestačných žien zobral mužom miesto. A teraz sme v situácii, kedy čakáme, kto začne. Či muži alebo ženy. Či to bude súhra a vzájomné dopĺňanie alebo boj o to, kto je dôležitejší, schopnejší alebo potrebnejší. Lenže muži a ženy sú ako puzzle. Fungujú len, ak sa vzájomne dopĺňajú a vtedy sú dokonalí.

Druhá vec je, že ak muž nespĺňa ženské nároky, tak ženy sa už nemusia báť o svoju existenciu. Nezhody v manželstvách boli aj v minulosti, ale partneri boli na sebe viac ekonomicky závislí a mali o dôvod viac sa snažiť rodinu udržať.

 

Čo by ste poradili, aby to manželom fungovalo a netrápili sme deti v rozpadnutých manželstvách?

Pred časom som písala článok Recept na spokojné manželstvo. Univerzálny neexistuje, ale nadchla ma paralela veľmi dôverného a trvalého vzťahu, ktorý postupne vytlačil vzťah medzi ľuďmi v manželstve, dokonca i rodičovstve. Niekoľko rokov som sledovala pár, ktorý bol vytrvalý v tom, že spolu deň čo deň chodili na prechádzku. Skoro stále rovnakou trasou. A často neboli úplne vo vzájomnej pohode a zhode. Ale skrátka išli. Občas niečo prehodili, alebo sa fakt dobre bavili. Zabudla som podotknúť, že išlo o človeka a psa. A tak ma napadlo, že by to mohol byť dobrý model pre fungovanie a obnovu manželstva. Jednoducho spolu chodiť. Nevzdávať to spolu, i keď nemáme práve náladu. Zladiť náš krok, tešiť sa na seba. Znovu a znovu toho druhého prijímať ako svojho najlepšieho priateľa.

Iný obraz ponúka model, ak žena využíva úplne vedome svoj dar zraniteľnosti. Potrebuje a chce byť chránená mužom a vytvára tak priestor pre jeho prednosti a nenahraditeľnosť. Používam prirovnanie: „Ak je žena pol kroku za mužom, vtedy je kráľovnou.“ Je chránená, ale je i rešpektovaná, dáva úplne vedome miesto svojmu mužovi, ale nedobieha ho. V dnešnej dobe nezávislosti žien je to vedomé rozhodnutie ženy, že chce dať mužovi priestor a chce sa cítiť krehká, aby muž mohol byť v ich dvojici ten silný. Ak žena všetko zvláda sama a partnerovi zostáva 10 percent, nebude tlačiť na viac, pretože je to pohodlné. Zároveň ale muž bude hľadať uplatnenie inde. Pôjde tam, kde ho budú potrebovať a bude vítaný.


Čítajte viac o téme: Oteckovia, Synovia, Rozhovory
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.