Články: Pre študentov
O projekte


 
Reklama

Analytička o inklúzii: Ľudia si nevedia predstaviť, čo všetko musia rodičia zdravotne znevýhodnených detí denne riešiť

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Zuzana Gránska
Miroslava Hapalová ako analytička v projekte To dá rozum zbiera na školách dáta, ako fungujú v našom systéme zdravotne znevýhodnené deti. / Foto: Zuzana Gránska

MIROSLAVA HAPALOVÁ je analytička MESA10  v projekte To dá rozum. Od minulého roku spolu s tímom skúma v teréne rôzne problémy slovenského školstva s cieľom pripraviť návrh na zmenu slovenského vzdelávacieho systému. Primárnou témou, ktorej sa pri skúmaní sama venuje, je rôznorodosť potrieb učiacich sa a schopnosť systému na ne reagovať.

Rozprávali sme sa o inklúzii detí v školách, prečo by sme jej mali pomôcť, prečo je zatiaľ problematická a aj to, ako ju vnímajú rodičia, deti i učitelia.

 

Čo je základná filozofia inkluzívneho vzdelávania?

Podstata inkluzívneho vzdelávania spočíva v uznaní rôznorodosti detí ako niečoho, čo je prirodzené a normálne, a to ako v spoločnosti, tak aj v škole a triede. V uznaní toho, že každé dieťa je jedinečné, má svoje silné a slabšie stránky a tým pádom aj jedinečné vzdelávacie potreby. Cieľom inkluzívneho vzdelávania je následne pomôcť všetkým deťom naplniť svoj potenciál a dosiahnuť ich osobné maximum v prirodzene rozmanitej skupine svojich rovesníkov. To znamená, že každé dieťa by malo mať prístup ku kvalitnému vzdelaniu v škole, ktorá mu je najbližšia. Inkluzívne vzdelávanie sa teda vôbec netýka iba detí so znevýhodnením či detí s nadaním, týka sa všetkých detí. Ide o posun od snahy začleňovať deti so znevýhodnením medzi ostatné deti k snahe vytvárať školy, ktoré budú schopné reagovať na potreby všetkých detí.

 

Prečo je pre deti so znevýhodnením dôležité, aby navštevovali bežné školy so zdravými deťmi?

Pretože rovnako, ako v prípade detí bez zdravotného znevýhodnenia, by ich škola mala pripravovať na plnohodnotný a samostatný život v spoločnosti, ktorej sú súčasťou. Častým argumentom v prospech ich vzdelávania v oddelených inštitúciách býva potreba zabezpečenia vysoko odbornej a špecializovanej starostlivosti. To je nepochybne potrebné, avšak túto starostlivosť im možno poskytovať aj v bežných školách. A zároveň, prečo by nemala byť dostupná aj pre deti, ktoré možno nemajú diagnostikované nejaké zdravotné znevýhodnenie, no rovnako v určitých situáciách či obdobiach môžu nejakú formu starostlivosti potrebovať. Množstvo zahraničných výskumov prináša dôkazy o tom, že deti so zdravotným znevýhodnením dosahujú v bežných školách a triedach porovnateľné vzdelávacie výsledky ako v prípade ich oddeleného vzdelávania. Zároveň, vzdelávanie v prirodzenej skupine rovesníkov má pozitívny dopad na rozvoj sociálnych a komunikačných zručností všetkých detí, ktoré si vytvárajú vzťahy s kamarátmi zo susedstva. To je mimoriadne dôležité aj pre život mimo školy a pre budúce uplatnenie sa.

 

Malo by inkluzívne vzdelávanie časom viesť k rušeniu špeciálnych škôl, ak chceme viac detí dostať do bežných škôl?

Zvyšovanie inkuzívnosti vzdelávacieho systému neznamená automaticky snahu o rušenie špeciálnych škôl. V mnohých z nich pracujú špičkoví odborníci, ktorí majú bohaté skúsenosti s prácou s deťmi s rôznorodými potrebami. Problémom u nás je však to, že špeciálne a bežné školy tvoria dva oddelené svety a vzájomne nepriepustné systémy. A to z hľadiska rozdielnych vzdelávacích dráh detí, aj z hľadiska absencie vzájomného zdieľania metód a postupov. Cesta k inkluzívnemu vzdelávaniu vedie cez postupnú premenu systému špeciálneho aj bežného školstva, pričom modelov je hneď niekoľko. Jedným z nich môže byť rozšírenie pôsobnosti špeciálnych škôl tak, aby poskytovali metodickú pomoc a podporu bežným školám. Na základe našich zistení z terénu by bežné školy veľmi uvítali takúto užšiu spoluprácu a v niektorých prípadoch sa to už aj deje. Ďalšou možnosťou je sprístupnenie špeciálnych škôl pre všetky deti. Slovensko by sa tak mohlo priblížiť k ostatným vyspelým krajinám, keďže v súčasnosti máme v Európe prvenstvo z hľadiska podielu detí vzdelávaných oddelene od svojich rovesníkov. V porovnaní s európskym priemerom je u nás tento podiel až trojnásobne vyšší.

 

Ako dokáže pomôcť takýto prístup aj samotným rodinám so znevýhodnenými deťmi?

Často si ani nevieme predstaviť, čo všetko musia rodičia detí so zdravotným znevýhodnením denne absolvovať na to, aby zabezpečili takú samozrejmú vec, akou je dochádzka ich dieťaťa do školy. Ak by ich deti mohli navštevovať najbližšiu spádovú škôlku či školu, znamenalo by to veľa praktickej pomoci pre rodinu samotnú. Ich dieťa by mohlo chodiť do rovnakej školy, ako jeho súrodenci, rodina by nebola zaťažená denným dochádzaním do nezriedka niekoľko desiatok kilometrov vzdialených škôl, ktoré boli ochotné dieťa prijať.  Mnoho rodičov a najmä matiek by sa mohlo opätovne zamestnať, čo je obzvlášť dôležité v prípade samoživiteľov. A pre viaceré rodiny by to tiež znamenalo, že nemusia svoje dieťa posielať na internát od veľmi skorého veku.

 

Mali by sme byť teda v akejkoľvek triede zdravých detí schopní vytvoriť znevýhodneným deťom podmienky na vzdelávanie?

Otočím Vašu otázku – ak dieťa zrazí auto a v dôsledku toho zostane zdravotne znevýhodnené, má to byť dôvodom na jeho presun z kolektívu kamarátov do špeciálnej školy? V každej triede sa už dnes nachádzajú deti, ktoré majú rôznorodé potreby a učitelia v mnohých školách nedostávajú dostatočnú podporu, aby s takouto rôznorodosťou dokázali pracovať. V prvom rade by sme teda mali opustiť predstavu o „bežnom“ žiakovi a vytvárať také podmienky, aby sa mohlo každé dieťa bez výnimky efektívne učiť a dosiahnuť svoje osobné maximum. A to bez ohľadu na jeho zdravie, sociálne postavenie, národnosť, pôvod alebo nadanie. Na to však musíme vytvoriť podmienky pre školy a pre učiteľov, ktorí s deťmi denne pracujú.

 

Stretávate sa s rodičmi zdravých detí, ktorí inklúziu odmietajú?

V rámci výskumu nám rodičia aj riaditelia často hovorili o obavách rodičov detí bez znevýhodnenia. Je to do istej miery prirodzená reakcia, ktorá však pramení najmä z toho, že sa s nimi žiadnym spôsobom nepracuje, že nedostanú vopred potrebné informácie. Rovnako u nás v mnohých prípadoch chýba práca s deťmi v triede, kam má prísť dieťa so znevýhodnením. Deti často nerozumejú, aké má ich spolužiak potreby a prečo sa k nemu v niektorých situáciách pristupuje inak. To môže v triednom kolektíve aj medzi rodičmi žiakov vytvárať nedorozumenia a napätie.

 

Čoho sa najviac rodičia zdravých detí obávajú?

Obávajú sa najmä toho, že učiteľ nebude mať dosť času a energie venovať sa ich deťom.

 

A čo hovoria štatistiky? Znevýhodnené deti si určite ukroja väčšiu časť pozornosti učiteľky ako ostatné. Nemá to dopad na ich akademické výsledky?

Na základe rozsiahlej štúdie, ktorá analyzovala 48 výskumov zahŕňajúcich takmer 5 miliónov žiakov základných a stredných škôl z rôznych krajín, ako napríklad Rakúsko, Holandsko, Švajčiarsko, Spojené kráľovstvo, Kanada a ďalšie, vzdelávacie výsledky detí bez znevýhodnenia sa prítomnosťou detí so znevýhodnením nezhoršujú. Práve naopak, sú rovnaké alebo mierne lepšie ako výsledky detí v triedach bez detí so znevýhodnením. A to platí bez ohľadu na druh a stupeň znevýhodnenia, či zloženie podporného tímu v škole. Na druhej strane je však potrebné priznať, že na Slovensku sú v súčasnosti obrovské nedostatky v zabezpečení aj tej najzákladnejšej podpory pre učiteľov vo forme asistentov a odborných zamestnancov, čo môže negatívne ovplyvňovať dlhodobé pôsobenie učiteľa v triede so žiakmi s rôznorodými potrebami.

 

Vlani sa intenzívnejšie začalo hovoriť v Nemecku o tom, že sa tam inklúzia nepodarila. Nemecký týždenník der Spiegel priniesol veľkú analýzu stavu inklúzie, ktorá hovorí o tom, že v ich vzdelávacom systéme trpia nakoniec všetci – znevýhodnené deti, zdravé, rodičia i učitelia. Nevidíte podobnosť medzi naším a nemeckým vzdelávacím systémom?

V Nemecku nie je jeden, ale šestnásť do istej miery odlišných vzdelávacích systémov, keďže kompetencie jednotlivých spolkových krajín v oblasti vzdelávania sú pomerne vysoké. A každá z nich k vzdelávaniu pristupuje inak. Niekde prevažuje oddelené vzdelávanie, inde integrácia detí so znevýhodnením do bežných tried a inde sa zasa v školách podporuje spoločné vzdelávanie detí s rozmanitými potrebami. V mnohých spolkových krajinách zároveň prebieha veľmi skoré delenie žiakov už na úrovni nášho druhého stupňa základnej školy, čo môže viesť k spojeniu veľkého počtu detí so znevýhodnením do jednej triedy. Vtedy je skutočne ich vzdelávanie bez dostatočnej a kvalifikovanej pomoci veľmi náročné. Článok, o ktorom hovoríte, je vystavaný na príbehoch detí, u ktorých začlenenie do bežnej školy nebolo zvládnuté. Nie sú v ňom však spomenuté príklady škôl, ktoré inkluzívne vzdelávanie úspešne realizujú. A vieme, že sú aj také školy. Napríklad na jeseň bol na Slovensku na pozvanie organizácie Nové školstvo bývalý riaditeľ školy v Templine, malom mestečku v Brandenbursku, pán Wilfried Steinert,  ktorý hovoril o úplne opačných skúsenostiach. V škole, na ktorej pôsobil, je polovica žiakov s diagnostikovanými špeciálnymi potrebami. Zároveň je táto škola z hľadiska vzdelávacích výsledkov žiakov v národných testovaniach nadpriemerná.

 

Neobávate sa teda, že by sme mohli dospieť k záveru, že „školy pre všetkých sú v praxi nereálne“?

K tomuto záveru by sme veľmi ľahko mohli dospieť aj na Slovensku, ak by sme inkluzívne vzdelávanie zúžili na jednoduchý presun žiakov zo špeciálnych do bežných škôl bez toho, aby sme školám a učiteľom poskytli dostatočnú metodickú a personálnu podporu. A to priamo v školách, aj vo forme flexibilných terénnych služieb pre rodiny.

 

Momentálne v teréne už nejaký čas túto problematiku skúmate. Na čom podľa vás zatiaľ najviac zlyhávame?

Problémov v praxi je samozrejme veľké množstvo, od nedostatku podpory pre učiteľov, cez vysoké počty žiakov v triedach, až po architektonické bariéry v školách a škôlkach. Naozaj alarmujúci je nedostatok asistentov a odborných zamestnancov, najmä špeciálnych pedagógov a školských psychológov. Na úrovni základných škôl je jeden psychológ na vyše 2400 žiakov. Pri takýchto počtoch sa skutočne nedá hovoriť o reálnej dostupnosti podpory pre žiadnych žiakov, aj tých bez znevýhodnenia.

 

Kedy napr. zdravé dieťa potrebuje takúto pomoc?

Každé  dieťa sa v určitej fáze svojho života môže dostať do obdobia, kedy potrebuje pomoc. Napríklad sa mu rozvádzajú rodičia. Alebo bolo dlhodobejšie choré. Vôbec to nemusia byť extrémne situácie, len dočasne prestane zvládať tempo alebo rozsah výučby. Ak vtedy nedostane žiadnu podporu, problém sa nabaľuje ako snehová guľa a zväčší sa do rozmerov, kedy dieťa začne zlyhávať. A pokiaľ v kritickej chvíli nie je dostupná žiadna forma pomoci priamo v škole, môže to zásadným spôsobom ovplyvniť celú jeho vzdelávaciu dráhu. Rovnako negatívny dopad to môže mať aj na deti s nadaním. Pokiaľ ich nemá kto podchytiť a ďalej s nimi pracovať, nielen že sa premrhá ich potenciál, ale často dostávajú nálepku problémového dieťaťa.

 

A aká je konkrétna úloha asistentov či psychológov pri podpore detí?

Veľkým problémom je, že to na Slovensku vlastne nemáme presne vymedzené. Chýbajú nám záväzné profesijné štandardy a náplne práce jednotlivých odborníkov v školách, ako aj vymedzenie toho, ako by mali v tíme medzi sebou a aj s učiteľmi spolupracovať. V praxi je to potom často tak, že v škole je asistent, špeciálny pedagóg alebo psychológ človekom pre všetko. Je na neho presunutá všetka práca s deťmi so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, čo sa objektívne nedá zvládnuť. Ich výkon sa potom od školy ku škole odlišuje aj v závislosti od skúseností a zručností daného odborného zamestnanca a od podmienok, ktoré má v škole na svoju prácu vytvorené. Najviac zanedbaná podpora je v prípade asistentov učiteľa, ktorým často chýbajú aj základné náplne práce.

 

A čo by ňou malo byť?

Veľká časť asistentov učiteľa v súčasnosti pôsobí skôr v úlohe osobných asistentov detí. Nefungujú ako asistenti pedagóga, ale sú asistentmi konkrétneho žiaka a vypĺňajú miesto, ktoré v súčasnom systéme nemá kto zastúpiť, teda pomáhajú dieťaťu so zdravotným znevýhodnením pri základných samoobslužných činnostiach. V iných prípadoch zasa naopak vedú aj celý proces jeho učenia. Častokrát s dieťaťom trávia veľkú časť vyučovania oddelene od zvyšku triedy, zatvorení v kabinete alebo v inej miestnosti. To, samozrejme, dieťaťu neprospieva, potrebuje byť v kolektíve a nie v izolácii. A je to náročné aj pre asistenta, udržiavať za takýchto podmienok pozornosť a motiváciu dieťaťa učiť sa. Z nášho výskumu nám zatiaľ vyplýva, že sa málokedy využíva potenciál asistenta pri práci s celou triedou. Model jeho spolupráce s učiteľom môže byť rôzny, aj v závislosti od potrieb detí v triede. Avšak ak je v triede prítomný, nemal by sedieť celé hodiny pri jednom žiakovi, ale mal by asistovať učiteľovi pri práci s celou triedou. Využívanie potenciálu asistentov sa nám ukazuje ako veľká téma. Lebo nestačí len navýšiť ich počet, ich pôsobenie v triedach by malo byť efektívne. Zároveň, bežní učitelia potrebujú vedieť, čo od nich môžu očakávať a ako by mohli výchovno-vzdelávací proces manažovať, ak sú v triede dvaja dospelí. Všetci zainteresovaní z toho môžu vyťažiť ďaleko viac, ako je tomu dnes.  V niektorých školách to funguje veľmi dobre už aj teraz a vytvorili si v nich naozaj prepracovaný systém práce asistentov.  Avšak nejedná sa o systémový prvok.

 

V decembri ste v rámci Koalície za spoločné vzdelávanie kritizovali postup Štátneho pedagogického ústavu v súvislosti s aktualizáciou vzdelávacích programov pre zdravotne znevýhodnené deti. Čo vám tam najviac prekáža?

ŠPÚ od roku 2016 vydáva samostatné štátne vzdelávacie programy pre deti s rôznymi typmi špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb. Tieto vzdelávacie programy existovali aj pred tým, avšak boli záväzné len pre deti v špeciálnych školách a triedach. Momentálne sa to mení a majú byť podľa nich vzdelávané aj deti, ktoré sú integrované v bežných triedach. Je to krok späť, pretože doteraz tieto deti mali postupovať podľa individuálnych vzdelávacích programov, ktoré vychádzali z jednotného  vzdelávacieho programu školy. Teraz sa však musia prispôsobiť vzdelávacím program pre jednotlivé diagnózy, ktoré najmä v prípade materských škôl nekorešpondujú s platným štátnym vzdelávacím programom. Zároveň, tieto programy stanovujú pre deti so znevýhodnením špecifické predmety, ktoré musí dieťa absolvovať bez ohľadu na to, či ich potrebuje alebo nie a ktoré majú byť vyučované odbornými zamestnancami, ktorých však ani zďaleka nemá každá škola.

 

Akú to má teda z ich pohľadu logiku?

Ak bolo cieľom vzdelávacích programov zabezpečiť, aby deti so znevýhodnením v bežných školách dostali potrebnú podporu, myslím si, že ŠPÚ nezvolil vhodnú postupnosť krokov. Najskôr mala byť zabezpečená metodická podpora pre učiteľov, dostatočné finančné zdroje pre školy, s následným vymedzením a reálnym poskytnutím podporných mechanizmov pre deti. U nás sa to však zasa otočilo a ideme niečo vynucovať bez toho, aby sme na to vytvorili podmienky, poskytli podporu a financie. Efekt tak môže byť úplne opačný a namiesto zabezpečenia kvalitného vzdelávania pre deti so znevýhodnením v bežných školách spôsobíme, že školy budú tieto deti odmietať ešte viac ako doteraz. Jednoducho povedia, že nedokážu naplniť podmienky, ktoré sa od nich požadujú. A v praxi sa to už, žiaľ, deje.


Čítajte viac o téme: Rozhovory, Inklúzia | Integrácia detí, Inkluzívne vzdelávanie detí
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
 
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.