Manželia Kamila Kopsová a Petr Kops sú tvorcami metódy Životných máp a autori edície kníh o komunikácii s deťmi a porozumení. Jedinečné sú tým, že čítať a čerpať z nich dokážu podľa Kopsovcov aj deti. Ich obsahom sa však snažia osloviť najmä rodičov, pedagógov a psychológov. Pretože, ako zhodne tvrdia: „Ak spoznáme a pochopíme svet našich detí, všetko nám potom pôjde ľahšie.“
V Čechách i na Slovensku sa už využívajú ich metódy a knihy aj v mnohých škôlkach či školách a netaja sa tým, že by boli radi, ak by ich poznali všade.
Rozprávali sme sa o ich metóde Životných máp, tvorbe a knižnej novinke Ako sa dohovoriť s tigrom, ktorá je tretím titulom v rámci ich „tigrej“ edície a je venovaná komunikačným typom.
Všetky vaše knihy sú zamerané na komunikáciu a porozumenie dospelých s deťmi. Myslíte si, že dnes medzi nami viazne komunikácia?
Komunikácia nám v spoločnosti viazne na všetkých úrovniach. A, samozrejme, začína to všetko to komunikáciou medzi rodičom a dieťaťom. Spolu s nedostatkom času sa skracuje priestor, koľko spolu hovoríme. To, čo sa kedysi dalo bez problémov odkomunikovať, dnes je priam nemožné. Aj preto sme sa rozhodli priniesť nové komunikačné nástroje, ktoré umožnia preklenúť komunikačné bariéry, ktoré medzi nami vznikajú.
Vaše knihy o komunikácii s deťmi sú vo viacerých veciach špecifické. Čo vás priviedlo k písaniu tohto typu kníh?
Odborných pedagogicko-psychologických kníh existuje veľmi veľa. Lenže, nielen rodičia, ale aj odborníci hovoria, že takéto knihy veľmi často niekam založia neprečítané, lebo sú písané veľmi zložito a neprakticky. Ľuďom sa naše myšlienky zdali jasné a ľahko využiteľné v praxi, začali nám hovoriť, aby sme to začali spisovať. Rozhodli sme sa teda začať písať knihy, ale iné ako tie, čo existovali. Chceli sme ich spraviť čitateľné a ľahko pochopiteľné pre dospelých, ale aj pre deti.
To asi nebol ľahký cieľ pripraviť ktejto téme obsah čitateľný pre deti i dospelých. Podarilo sa?
Podarilo sa to aj vďaka tomu, že s deťmi denne pracujeme, sme spolu veľa v kontakte, a tak dokážeme kopírovať ich myslenie. My sami neznášame kadejaké omáčky v knihách. Aj preto majú naše knihy maximálne 64 strán a tak to aj zostane. Sú tam obrázky, veľké písmená, ale aj všetok dôležitý obsah.
Stali ste sa známi vďaka Životným mapám. Môžete ich priblížiť?
Je to projekívno-diagnostická patentovaná metóda, ktorú sme vyvinuli. Na sedení s dieťaťom vieme analyzovať všetko, čo sa deje v ňom, ale aj v rodine a ako je potrebné dieťaťu s jeho problémom pomôcť. Vďaka nej rodičia dokážu pochopiť, ako ovplyvňujú svoje dieťa či už pozitívne alebo negatívne. Pri kreslení Životnej mapy zistíme príčinu problému a hneď to s rodičom dokážeme aj riešiť. Pri tejto metóde pracujeme s celou rodinou.
Ako vznikla táto metóda?
Prakticky u nás doma. Pôvodne vznikla pre dospelých. Hľadali sme zmenu pre seba, ako zlepšiť naše vzťahy. Zafungovala veľmi rýchlo, a tak nás začali ľudia motivovať, aby sme ju prispôsobili aj na deti. Spustilo to to lavínu a ľudia začali za nami chodiť s deťmi. My sme na to ale neboli ešte pripravení, tak sme to postupne začali vyvíjať a vytvorili metodiku aj pre deti.
Vo všetkých vašich knihách sú spomínané tigre. Ako vznikli a čo symbolizujú?
Na začiatku k nám chodili hyperaktívne deti a tie nám začali samé „svoje tigre“ popisovať. Nevymyslel to žiadny dospelák. Tie tigre však nemajú iba tie hyperaktívne deti, ale všetky, a dokonca aj dospelí. Je to niečo ako vnútorná vášeň. Akási živosť každého z nás, ktorá je vlastne žiadúca. Ňou sme zaujímaví. Pokiaľ túto živosť dieťaťu nenecháme, zabijeme v ňom túto vášeň a niekde umrie, tak mu v živote bude chýbať- v partnerstve, v profesii, vo vzťahu k vlastným deťom. Je to teda potrebná vec, ale musíme s ňou vedieť pracovať, porozumieť jej a využiť ju v živote vo svoj prospech.
Preto hovoríme o krotení tigra, aby sme ju využili správne a neprišli o ňu?
Áno, je dôležité, aby ich tigra nekrotil za nich niekto iný. Je pre deti omnoho výhodnejšie, ak si ho skrotia samy. Deti tomu rozumejú a chcú s tým niečo robiť.
Pri takomto prístupe je asi dôležitou súčasťou aj proces sebapoznávania detí.
Sebapoznanie je tu dôležité a o ňom je vlastne naša druhá kniha, Ako sa krotí tiger. Má asi 10 lekcií, ako sa spoznávať. Deti poznávajú svojho tigra a následne môžu aj doma s rodičmi na jeho krotení pracovať. Na konci vidia konkrétny výsledok. Aj táto kniha vznikla na podnet rodičov a odborníkov. V prvej knihe sme popísali, čo tie naše tigre sú, ale ľudia chceli vedieť, ako s nimi pracovať. Tak vznikla kniha s návodmi.
Kto všetko s vašou metódou vlastne pracuje?
Naše knihy sú zamerané na všetky deti, nielen na ADHD, ako si to niektorí mylne myslia. Naši klienti sú odborníci ako pedagógovia, psychológovia i lekári ako pediatri, neurológovia a pod. Táto metóda sa šíri rýchlo a bez našej iniciatívy máme už teraz po svete asi 50 lektorov. Od septembra plánujeme jeden výcvik metódy Životných máp aj na Slovensku.
Môže sa tento prístup dostať hlbšie aj do škôl?
Boli by sme veľmi radi, ak by sa dostal plošne do všetkých škôl, aby sa už deti na základnej škole učili dôležité princípy komunikácie. Komunikujeme celý život, ale paradoxne je to jediný predmet, ktorý sa na školách neučí. Pritom od komunikácie závisí v našom živote tak veľa.
Ako ju napr. v školách učitelia môžu používať?
Naše tigre sa dostali už bežne do škôl. Učitelia napr. hneď ráno prídu do školy a pýtajú sa detí, ako sa majú ich tigre. Naše tigrie aktivity sú aj súčasťou viacerých predmetov. Triedy, kde učitelia využívajú „tigre“, pozorujú, že deti sa celkovo upokojili, lepšie tam funguje integrácia i prenos informácií do rodín. Zlepšila sa motivácia detí a uvoľnila sa v nich atmosféra.
Asi o mesiac by na Slovensku mala vyjsť aj „Tigria triedna kniha“. U nás v Česku sa už používa a pracujú s ňou v triedach. Sú tam napr. motivačné stránky a deti si tam môžu celý rok písať, čo sa im podarilo. Podľa komunikačných typov si môžu značiť, čo by v daný rok chceli dosiahnuť, vidieť, myslieť, rozumieť. Bolo úžasné vidieť tú knihu už vyplnenú. Môže to byť aj krásna pamiatka na školu, keď z nej deti odchádzajú. Zostane im v rukách niečo fyzické ako spomienka.
V poslednej knihe Ako sa dohovoriť s tigrom sa venujete 4 komunikačným typom. Prečo by mal komunikačné typy poznať napríklad učiteľ?
Ak ich nepozná, nevie identifikovať deti, ktoré má pred sebou, potom mu nebude fungovať napr. ani hravý prístup učenia. Ten je mu potom nanič. Musíme vedieť, ako na dieťa hovoriť. Inak nás jednoducho nepočuje. A môžete sa s ním skúšať aj hrať, ale tú hru bude počúvať len štvrtina detí, pretože ostatné predstavujú iný komunikačný typ.
Aké najčastejšie chyby robia dospelí v komunikácii deťmi?
Vysvetlil by som to na príklade školy. Existuje napr. sluchový typ dieťaťa. Ak učiteľ niečo vysvetľuje pri tabuli a dieťa sa pozerá von oknom, učiteľ ho hneď napomenie. Ale ono vníma, počúva. Má nastavené to „svoje ucho“, hoci vyzerá, že nemá záujem o to, čo sa tam deje. Sluchový typ to však nevie inak ako cez to ucho. Akonáhle sa otočí k tabuli a pozerá a na ňu, tak vtedy dochádza k jeho reálnej nepozornosti a únave. Ak by ho učiteľka nechala, vedela, o čo ide, že ju počúva a nemusí sa na ňu pozerať, všetkým by to uľahčilo život.
Aké ostatné komunikačné typy v knihe opisujete?
Kniha sa venuje 4 komunikačným typom – sluchovému, obrazovému, pocitovému a rozumovému. Zároveň týmto rozdelením ide vlastne o chápanie a vnímanie dieťaťa. Z čoho ono komunikačne vychádza a aj prijíma. Vo chvíli, keď človek spozná tieto 4 typy, tak pochopí aj konanie a myslenie toho druhého. Bude rozumieť, prečo sa nejakým spôsobom dieťa správa.
Čo s tým následne môže rodič alebo učiteľ urobiť?
Bude vedieť, ako ho chváliť, odmeňovať, motivovať, ako získať jeho pozornosť, všetko, čo prirodzene potrebuje. My hovoríme, že ak niekto pozná komunikačné typy, nemusí dieťa viac manipulovať, ale ho prirodzene motivuje a dáva mu informácie, kedy dieťa nemá hluché miesta, ktoré ho zastavujú. Dieťa tieto hluché miesta totiž nevie preklenúť. Navyše len máloktoré dieťa vie povedať, čo potrebuje. Čaká, čo mu dospelý dá. Ak mu nedáva tie správne informácie, dieťa nereaguje a reakciou dospelého je hnev a frustrácia.
Takýmto poznaním pomáhame v podstate aj sami sebe, nie?
Áno, lebo dieťa dostáva impulzy na ktoré reaguje, nie je také vyčerpané, môže byť kreatívnejšie, prirodzenejšie a hlavne šťastnejšie.
Ak rodičia alebo učitelia nikdy nespoznajú, aký komunikačný typ je dieťa, čo to môže spôsobiť?
To najmenej je, že budú mať celý život zlé vzťahy. Zlá komunikácia môže prísť až k tomu, že sa dieťa bude prejavovať ako autista. Máme takých množstvo prípadov, kedy deti nie sú autisti, ale majú takéto prejavy. Je to dôsledok toho, že sme im neumožnili tú potrebnú komunikáciu. Môže to tiež vyzerať ako ADHD, ktoré to nie je. Máme dokonca viacero prípadov, kedy sa kvôli nesúladu komunikačných typov deti pokúsili o samovraždu. Necítili sa byť prijaté a kedykoľvek sa o to snažili, stále narážali na iný komunikačný typ rodiča. Veľakrát to však nie je ani o tom, že by sa rodič nesnažil dieťaťu porozumieť, ale jednoducho nevie ako.
Koniec koncov aj v partnerstve je väčšina rozvodov zapríčinená tým, že sú manželia iné komunikačné typy a nerozumejú si. Chceli by spolu byť, ale nevedia to. Pritom stačí zmeniť tak málo, aby to fungovalo.
Ako sa dohovoriť s tigrom je teda návodom pre rodičov a učiteľov, ako porozumieť jednotlivým komunikačným typom?
Áno, v knihe nájdu presné návody, ako s deťmi komunikovať, rôzne príklady, aby tomu čo najlepšie porozumeli. Je to písané všetkými komunikačnými typmi, takže je to zrozumiteľné pre všetkých. Nie je to písané ako kniha, ktorá by chcela poučovať, ale mala by byť v rodine akousi záchranou, keď si už nevieme rady a kedykoľvek sa do nej pozrieme, nájdeme v nej pomoc. Vždy, keď ju chytíme do ruky, tak si napr. pripomenieme, že moje dieťa je pocitové, a preto naň musím ísť týmto spôsobom.
Zároveň štýl, akým je kniha písaná, je veľmi jednoduchý, a preto jej porozumie naozaj každý.
Sú všetky vaše tigrie knihy vhodné aj pre deti?
Určite áno, prvá kniha Tiger robí uáá uáá je príbeh vhodný pre akýkoľvek vek. Čítajú si ho babičky s malými deťmi, ktoré ešte nevedia čítať, používajú sa v škôlke, kde číta učiteľka deťom a zoznamuje ich tak s tigrom. S ostatnými dielmi pracujú deti asi od 8 rokov a samy sa tam už dokážu nájsť. Máme od nich spätnú väzbu, že si dokážu takto identifikovať seba, ocka, mamu. Takže začali to úplne spontánne využívať aj deti.
V najnovšej knihe sú ako príloha aj obrázkové kartičky. Na čo slúžia?
Sú tam dva druhy kratičiek. Jedny sú časozberné kartičky. Rodičia i deti si tam píšu, aký majú v daný týždeň program. Keď to vyplnia, spoločne si ich ukážu. Napomáha to tiež k lepšiemu vzájomnému porozumeniu. Deti si totiž často myslia, že rodičia majú kopec voľna. Zrazu zistia, že mama má stále plný program. Dokonca aj pre partnerov je to zaujímavé zistenie, ako je ten druhý vyťažený. Toto pomáha následne aj tolerancii detí voči rodičom a doprajú im čas na oddych.
Súčasťou knihy sú aj emočné karty. Deti do 6 rokov majú veľký problém povedať, čo sa v nich deje. Pomocou týchto kartičiek ľahko vyjadrujú svoje pocity. A počúvame, že to dokonca občas využijú aj partneri medzi sebou.
