Články: Pre študentov
O projekte

 

Psychologička o detskej motivácii: Každé dieťa si musí zažiť svoj úspech

Zuzana Gránska
Autor článku
Foto: Archív MST
Vyhľadávaná psychologička Mária Tóthová-Šimčáková hovorí, že aby bolo dieťa motivované, musí si zažiť svoj úspech. / Foto: Archív MST

Mária Tóthová-Šimčáková je vyhľadávaná detská psychologička, ktorá sa venuje pomoci deťom rôzneho veku. Mnohým sa stala známa aj vďaka televíznemu programu Pestúnka, kde prichádzala do rodín a pomáhala rodičom s výchovou. Nedávno vydala knihu Som rodič a čo s tým?, kde radí rodičom o  výchove detí do 6 rokov a Som rodič a čo s tým?2, kde sa sústredila na výchovu detí od 6 do 12 rokov.

Vzhľadom na začiatok školského roka sme si pre vás vybrali tému motivácie detí. Rozprávali sme sa o tom, ako deti priviesť k tomu, aby sa venovali aj veciam, čo ich veľmi na prvý pohľad nebavia, na čo by sa rodičia a učitelia u dnešných detí pri ich motivácii mali zamerať a čomu sa vyhýbať.

 

Hovorí sa, že je dnes omnoho ťažšie deti motivovať k učeniu či primäť pomoci ľuďom okolo seba. Myslíte si to i vy?

Je určite náročné, aby dnešné deti niečo urobili len preto, že musia. Je dobré, ak ako rodičia učíme deťom veci vysvetľovať, dávame im do toho logické dôsledky. Keď sa pozrieme na učenie, mám veľmi veľa detí, ktoré nevedia, na čo sa niečo učia, prečo to robia, na čo im to jedného dňa bude. Ak sa však ako rodič dostávame iba do roviny „musíš, aj ja som musel“ a ďalej s dieťaťom nehovoríme, toto na dnešné deti naozaj nefunguje.

 

Ako teda nadchnúť deti pre niečo, čo dajme tomu aj nechcú robiť? S tým pocitom sa stretávajú dnes v škole asi často.

Dieťa sa ľahko nadchne pre niečo, čo ho baví, čo mu je príjemné. Ťažšie to už máme v tomto opačnom prípade. Zostáva nám potom už len tá motivácia.

 

U každého človeka je vonkajšia a vnútorná motivácia. Ako by sme s ňou mali narábať u detí?

Vonkajšia motivácia znamená, že dieťa si musí zažiť úspech. Ak sa mu v niečom darí a jeho okolie to oceňuje, od toho momentu sa stáva aktívnejší, motivovanejší. Omnoho ťažšie je, ak mu dávame negatívne spätné väzby: „Si v tom hrozný! Vôbec ti to nejde.“ Nikto nechce v takom prípade opakovať tieto činnosti, ak získava za to zlé hodnotenie.

 

V škole sa predsa zlým hodnoteniam nevyhne, aj samé dokáže vyhodnotiť, že mu niečo nejde. Alebo je to inak?

U nás u psychológov neexistuje pojem „niečo dieťaťu nejde.“ Buď je napr. matematika zle vysvetlená alebo ju zle dieťa prijíma. Prípadne musíme my dospelí nájsť spôsob, ako dieťaťu prezentovať tú matematiku, aby ju dokázalo prijať. Matematické myslenie máme všetci, akurát na inej úrovni. To, čo sa deti učia na základnej škole zvládne každé dieťa. Podstatné je, aký má k tomu vzťah. Buď mu nesedí učiteľ, výklad, kombinácia viacerých vecí, čo mu nezapasovali. Častokrát, ak mu učivo vysvetlí spolužiak , ich spoločným jazykom, dieťa nemá s pochopením problém.

 

Dokážu prípadne rodičia vysvetliť niektoré veci prijateľnejšie a napraviť vzťah k predmetu?

Nie je to tak vždy. Mnoho rodičov sa práveže nemôže učiť so svojím dieťaťom doma. Výrazne si narúšajú vzájomné vzťahy. Tu by mal nastupovať niekto, kto je neutrálny vo vzťahu k dieťaťu a môže učenie fungovať omnoho lepšie.

 

Môžete nám povedať viac o tej vnútornej motivácii?

Má ju každý z nás. Každého čosi poháňa, čo nám dáva zmysel, čo nám hovorí, aby sme ráno vstali z postele. Tu je dôležité stanoviť si cieľ. Aký veľký by mal byť, to je na nás. K tým cieľom však budú musieť nasledovať konkrétne kroky. Dnes je veľmi veľa detí, ktoré majú obrovské ciele, ale zároveň nerobia pre ich dosiahnutie nič.

 

Mali by teda rodičia napomáhať pri stanovovaní cieľov?

Je fajn, ak aj rodič definuje svoje predstavy o tom, čo od dieťaťa očakáva, ale dieťa by si malo povedať svoje vlastne sny, túžby. Ešte lepšie, ak to robí rodič s dieťaťom spolu. Spravia si analýzu, prečo by chcelo dieťa napr. vo svojom futbalovom tíme patriť do A skupiny. Čo to znamená pre jeho každodenný život? Aké kroky k tomu musí urobiť, aby to dokázal?

Deti by si napríklad  mali nastaviť 3 ciele - individuálny cieľ pre svoj osobný rast, učebný a zameraný na vzťahy s okolím. Musíme ich naučiť, že to robia samy pre seba. Rodič by mal dieťaťu pomôcť zároveň chápať, že za každým cieľom je množstvo krokov, aby cieľ človek dosiahol. Deti majú chuť na ciele, ale nie na tie mravenčie kroky k nim. Často spadajú do sľubov, ale k cieľom nenapredujú.

 

Čo by sme k tým krokom k cieľu mohli ako rodičia ešte pridať?

Dieťa by malo dostávať pozitívne ohodnotenia. Tvrdíme, že naše deti majú veľa sebavedomia, ale to vôbec nie je pravda. Sú tiež ubité neúspechmi, ktoré ich bežne v živote stretávajú. Veľa detí hovorí: „Mne tento predmet vôbec nejde!“, „Som ten najhorší!“ To práve súvisí s tým, aký má vzťah k učeniu. Ukazuje sa, že veľmi veľa detí sa dnes nevie vôbec učiť.

 

Ako to, že nevedia, ako sa učiť?

Dnešné deti nevedia ten systém, ako si urobiť poznámky, ako to majú spracovať. Učiteľ im povie, naučte sa to, ale ony nevedia, ako na to. Kto kedy tie deti učil učiť sa? Narážame dnes na veľa vecí, ktoré deti nezvládajú a nevedia, ako na to. Nie je dôležité dnes povedať len ČO, ale aj AKO.

 

Tiež si nespomínam, že by nám niekto voľakedy hovoril, ako by sme sa mali učiť. Je to dnes náročnejšie?

Okolo nás je svet plný podnetov, a tak aj deti majú náročnejšiu úlohu rozlíšiť , čo je dôležité, na čo sa majú sústrediť. Robí im ťažkosť vyznať sa v tom a potrebujú pomoc, či vonkajšiu aktivitu, niektoré len oporu či podporu. Samostatnosť ide ruka v ruke so zodpovednosťou, a k tomu dieťa treba postupne priviesť a dávať mu ju primerane veku a jeho osobnosti.

 

Akú rolu v tom procese učenia zohráva detská pevná vôľa?

Kľúčovú. Pevnú vôľu musíme posilňovať. Aj keď nám niečo nejde, musíme v tej činnosti vytrvať. Dnešné deti sú všetci manažéri. Začnú projekt, ale kto ho dorobí? Na začiatku ich to baví, ale potom by rozdávali úlohy všade okolo. Typický príklad je kúpa psa. Vo väčšine prípadov zostáva jeho kompletná starostlivosť na rodičoch. Je namotivované na tú prvú chvíľu, ale motivácia mu vydrží len krátko. Sú aj deti, ktoré sa vedia zafixovať na svoj cieľ prirodzene, ale je veľa detí, ktoré toto vôbec nedokážu.

 

Akú motiváciu využívajú rodičia pri deťoch najčastejšie? Je to skôr tá vonkajšia? Uplácajú deti?

Určite skôr vonkajšia. No mali by sa s deťmi posadiť a pýtať sa, ako veci ony vnímajú, cítia, čo by pre nich bolo dôležité. Bez vnútornej motivácie tá vonkajšia fungovať nebude. Prípadne len veľmi krátkodobo. Mali by sme tiež vedieť, kam svoje deti môžeme tlačiť, aké sú ich reálne možnosti. Nie som za silné tlačenie, ale myslím si, že primeraná prísnosť, nastavenie hraníc a cieľov je pre deti veľmi dôležité. Mnohé deti nevyužívajú naplno svoje schopnosti a pracujú pod svoj potenciálny výkon.

 

Voľakedy sa asi dosahoval pokrok detí v školách jednoduchšie. Existovali telesné tresty, vládla tam väčšia disciplína a aj spolupráca rodičov s učiteľmi bola intenzívnejšia. Dnes sú tieto praktiky neprijateľné a o to väčší dôraz by mal byť asi na motivácii detí. Vedia dnešní učitelia o motivácii dosť?

Myslím, že motivovať dieťa je spoločný proces učiteľa a rodiča. Tresty nie sú motivačné. Matejček hovorí, že musíme deťom vytvoriť také podmienky, aby mohli dosiahnuť úspech, lebo ak zlyhávajú, my ich za to musíme trestať. To nechceme. Zlatým pravidlom teda je, vytvoriť im také podmienky, aby mal každý šancu uspieť. Napr. na matematike môžete mať skupinu silnejšiu a slabšiu. Treba im prispôsobiť úlohy. Všetko rovnaké pre všetkých nebude fungovať. Pre slabých to možno bude ťažké, pre silných zase veľmi ľahké. Tieto skupiny sa dajú na každom predmete zvládnuť a v deťoch prebudiť ten prirodzený záujem, zvedavosť. Hovoríme o deťoch, že sú jedinečné, každé je iné, a potom ich hádžeme do jednej škatule. Zatrasieme nimi a povieme, že všetko musia vedieť všetci rovnako. Nebudú.

Dnešný učiteľ musí byť tvorivý a flexibilný v tom, čo má naučiť a ako to má učiť. Tie metódy musia hľadať také, aby korešpondovali s modernými deťmi. Ak sa učiteľ bude tváriť, že elektronika neexistuje, je to chyba. Deti majú rady výzvy, hádanky, hlavolamy. Chcú sa učiť interaktívne.

Verím, že to nemajú jednoduché, aby obsahovo splnili, čo je potrebné, aby vyučovanie bolo zaujímavé, moderné a deťmi prijímané. Na druhej strane oni sú zodpovední za vzdelanie detí. Ak im budú dokola iba opakovať to isté bezvýsledne, niekde robia chybu.

 

Stáva sa, že učitelia zohľadňujú do známky odborného predmetu aj správanie dieťaťa. Nie je to nešťastné riešenie z dlhodobého hľadiska? Nevytvára to odpor k predmetu?

Správanie tam nemá čo robiť. To je výsledok jeho osobnosti, sebaovládania, prípadne jeho ťažkostí. Malo by sa to jednoznačne oddeľovať. Správne má známka  hodnotiť úroveň toho, čo dieťa dokáže. Ak je hotové a vyrušuje, mal by mu dať učiteľ ďalšie úlohy, alebo rovno ťažšie úlohy. Znamená to, že je veľmi popredu a reagovať by mal na to učiteľ, aby malo dieťa zadanie primerané svojmu výkonu.

 

Dať hneď zhoršenú známku za drobné vyrušovanie na hodinách by asi tiež nebrali rodičia úplne dobre.

Moderné školy majú už nastavené aj spätné väzby, ktoré sú mimo učebný výkon. Dieťa nie je schopné okamžite meniť svoje správane. Potrebuje správne výzvy. Napr. „Ak dnes nebudeš na hodine stále vykrikovať, dostaneš na konci bonus.“

Alebo ak si dieťa nenosí úlohy, môžeme ho viesť k disciplíne prirodzenými dôsledkami, ktoré sa mu neoplatia. Na niektorých školách platí pravidlo, že ak dieťa neodovzdá úlohu, pridá sa mu ďalšia. Až kým neodovzdá úplne všetky. Je to jednoduché pravidlo, ale veľmi účinné. Prirodzené následky ho dovedú k tomu, že sa mu zabúdať neoplatí.

 

Čo je pre deti motivačné správať sa v škole pekne?

Toto je vec, ktorá ma veľmi v školách trápi. Vo väčšine sú zameraní iba na to negatívne správanie. Ak poviete, aby vymenovali deti najhorších spolužiakov, urobia to bez problémov. Ak si majú spomenúť na tých najlepších, pôjde to ťažšie. Na tých dobrých, ktorí pomáhajú, mali by byť príkladom pre ostatných, sa pozornosť neupriamuje. Nie sú oceňovaní. V niektorých školách učitelia a deti hodnotia správanie a vyjde z toho napr. „Čin mesiaca.“ Prišlo do triedy nové dieťa a niekto mu bol stále  nápomocný. Za to získal ocenenie. Urobil niečo navyše. Niečo, čo nebola samozrejmosť. Mali by sme podporovať výnimočné správanie. Aj tie dobré deti chcú, aby ostatní vedeli, že sú úžasné. V našej škole napr. dostávajú ako bonus mesiaca obed s riaditeľom alebo kino. Ak nenastavíme systém, že na  dobrom správaní záleží, byť dobrým sa vlastne nevypláca.

 

Nedostávajú na konci roka bežne takéto ocenenia?

To je strašne dlhá doba pre malé dieťa. Nie je to motivačné. Na každej škole majú systém, za čo dostane dieťa pokarhanie, ale nemajú systém, ako oceniť tie svetlé príklady. Vykazujeme len chyby.

 

Ako toto rodič môže zahrnúť do svojho konceptu chválenia dieťaťa za známky?

Pochvala je základ motivácie. Dieťa musí vnímať ten úspech. Všetci máme tendenciu zhadzovať úspechy, že niečo nám išlo ľahko a pod. S deťmi je však potrebné rozobrať, ako sa k tej jednotke dopracovali. Čo bolo za tým? Koľko sa tomu dieťa venovalo? Ak požiadalo o pomoc, my sme mu pomohli, povedať, že to bol dobrý plán. Poukázať na to, že ich snaha viedla k úspechu. Ak sa dá, pochváliť ho pred cudzími ľuďmi, rodinou. Dieťa musí získavať pozitívnu spätnú väzbu. Väčšina detí si myslí, že mame je to jedno a spozornie len pri zlej známke. Tie dobré si nevšímame. Ak dieťa dostane jednotku, povieme len „dobre.“ Ak dostane zlú známku, venujeme tomu 20 min. diskusiu. Čo teda podporujeme?

 

No ako reagovať pri horších známkach?

Aj keď to nie je to najlepšie hodnotenie, vždy by sme sa mali na to pozerať z pohľadu, či urobilo dieťa pokrok. Je lepšie ako bolo? Dieťa nemusí byť najlepšie zo všetkých, ale má byť dobré, ako je ono samé a stále sa posúvať dopredu. Hodnotíme vždy len vlastné dieťa verzus vlastné dieťa. Podstata je, aby robili pokroky a snažili sa. Veľa detí má pocit, že sa im nedarí, ale nerobia pre to nič, len pozerajú po deťoch, ktorým sa darí. Deti naozaj zle vnímajú, ak ich nepochválime a ony pokrok urobili. Nikto si to nevšimol, nereagoval na to.

 

Stretli ste sa aj s prípadmi, kedy deti prídu do štádia, že nechcú vynikať v tom pozitívnom smere?

Samozrejme. Toto sa paradoxne deje aj na niektorých gymnáziách. Deti majú vnútorný mechanizmus, že musia skrývať, že sa učili. Zdvihnúť ruku, byť aktívne je neprijateľné. Kto ukáže, že niečo vie, je sociálne znevýhodnený. Pri triedach, kde učenie má byť samozrejmosť, chýba výkon. Takáto vnútorná dohoda to dokáže úplne zablokovať.  V takýchto kolektívoch je potom problémom aj to, ak učiteľ venuje zvýšenú pozornosť žiakom, ktorí sa učia. Trieda im to zráta.

 

Ako sa potom s takýmto javom pracuje?

Je to veľmi náročné. Je potrebné nastaviť rôzne mechanizmy úspechov a motivácie, čo to prelomia.

 

Nedávno som sa stretla s prípadom dievčatka, ktoré vyhrávalo triedne, školské kolá súťaží, ale ďalej nechcelo ísť a nikto s ním nepohol. Čím to môže byť?

Možno jej niekto povedal, že to už bude veľmi ťažké  a uvedomila si tú náročnosť, že tu by už nemusela uspieť a vytvorí si blok. Väčšina detí si povie, prečo by som tam išlo, ak na to nemám. Sú deti, ktoré sú jednoducho naučené na úspech a extrémne sa boja zlyhania, hraničí to až s ich zrútením. V tomto veku sa deti ľahko rozrušia a ustúpia od svojho cieľa. Nemali by sa zlyhania báť. Treba sa pýtať, aké sú racionálne, ale aj emocionálne dôvody, ak sa dieťa vzdáva. Mám mnoho detí, ktoré majú rôzne blokácie z úplne obyčajných situácií. Napr. učiteľka dieťaťu povedala, že hrozne píše a nevie po ňom čítať. Dieťa má dodnes na písomkách taký stres, že všetko obťahuje dva krát. Sú však aj deti, ktoré nevystrašíte žiadnou poznámkou  a chcú prekonať prekážky.

 

Ako sa pozeráte na klasické tabuľky so správaním používané v školách?

Základným pravidlom by malo byť, že učitelia by nemali dávať dole body za zlé správanie. To nie je pozitívny model, ak body odnímame. Malo by to byť tak, že máme nejaký maximálny strop, ktorý možno dosiahnuť. Jeden bod môže byť motivačný, aby nikto nemal nulu. Mali by rásť. Bod by mali získavať za bežné fungovanie a druhý bod za nadštandard. Za to bežné fungovanie by malo získať bod takmer každé dieťa. Musia mať presne dané kritériá. To je veľmi dôležité. Deti sú na to veľmi háklivé. Učiteľka by mala mať napísané, čo sa vzťahuje na pridanie bodu a čo už nie. Ak je systém dobre nastavený, väčšina detí by sa mala dostať na konci týždňa do maximálneho počtu. Inak je to nastavené prísne. Úspech nás posúva vpred.

Články na portáli Eduworld.sk nie sú zamknuté, pretože si uvedomujeme dôležitosť šírenia hodnotných informácií o vzdelávaní a výchove. Dokážeme ich ale tvoriť len vďaka dobrým ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si nesmierne vážiť, ak sa k nim pridáte aj vy.
×
Píšeme len vďaka podpore dobrých ľudí. Chcem podporiť

Čítajte viac o téme: Motivácia
Páčil sa ti článok? Pošli ho ďalej!
Zdieľať na facebooku
Diskusia

Páčil sa ti tento článok? Zaregistruj sa a žiadny najčítanejší článok ti neunikne.